Tenshin článok o Japoncoch a ich mentalite v tejto dobe katastrofy mi pripomenul môj nedávny zážitok. Ja už som taká, že si veci obvykle najprv nepripúšťam, aby som neprodukovala ešte dodatočnú negativitu, ale niekde po ceste je nejaký bod zlomu, kedy sa to prevalí a všetka tá negativita ma dostane. Toto je môj denníčkový zápis z 16.3.:
Včera večer išli dosť hrozné správy v telke z Japonska, o tom reaktore a ľuďoch, ktorí chodia medzi troskami svojho života… Vzalo ma to. Chápem, že je to len súčasť väčšieho plánu vyvažovania energií, ale je to dosť hrozná súčasť a tým, že som si odvykla pozerať do budúcnosti, tak som s ňou zostala v tu-a-teraz celkom sama. 😦
Neodstránilo to ani státie. Síce som bola relatívne uvoľnená, ale niekde v pozadí bol taký slabý pocit nesúhlasu (ako keby som mala právo sa k hocičomu vyjadrovať) a bezmocnosti a ľútosti – nie ľútosti prameniacej zo strachu alebo vďačnosti, že sa to nestalo mne, ale ľútosti spojenej s tým, že tým ľuďom neviem pomôcť. Že neviem “od-stať” to, čo sa stalo.
Ráno to pokračovalo. Hoci som večer počúvala správy, ráno prinášali to isté ako absolútnu novinku, ktorá sa prihodila “cez noc” – a slová ako “katastrofa” a všetky tie emotívne spúšťače v každej vete trikrát. Nakoniec som začala v duchu žalostiť Gabrielovi, že sa cítim, akoby v mojej energii bola rana, ktorou mi energia uniká. Že to Japonsko cítim ako ublíženie mne samej. Atď. Vtedy som si uvedomila, že sa musím začať nejako vyvažovať, požiadala som jeho (už včera) a začala som aj sama. Spočiatku to pomohlo, ale každých 5 minút nové poplachy a tragédie zo všetkých možných uhlov pohľadu (hyenizmus ad absurdum), až som bola znova tam kde včera. A odrazu, po nejakých 20 minútach, som pocítila, ako niečo do mňa siahlo a začalo mi vyhladzovať moje “zvráskavené” vnútro – vyvažovali ma! Videla som svetlo a cítila som sa odrazu náramne pokojná a bez toho pocitu bezmocnosti. Jednoducho dôverujúca, že niekto vie, prečo sa to deje. Ja to byť nemusím… 🙂
Keď som to písala, uvedomila som si, aké to “tu a teraz” môže byť ukľudňujúce v čase relatívnej pohody, ale aké desivé sa stáva, keď sa okolo človeka rúca svet. Keď vie, že si bude musieť na niečo zvyknúť, ale jeho vedomie tú realitu ešte odmieta prijať. Vtedy si to musíme doslova “vysedieť” (u Pemy Chödrön som našla pre to výraz “sit with it”).
Pachtenie sa za budúcnosťou človeku niekedy skutočne pomáha nejako bez veľkých odrenín sa dostať cez emocionálne surové časy… 😕
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor