Mením sa

Práve som si dorobila čakrovú meditáciu. Šla som si ľahnúť, pretože ma bolel chrbát. Ten ma bolí aj naďalej, ale som oveľa, oveľa pokojnejšia… 🙂 A hlavne som zistila, že sa jednotlivé čakry menia – akoby som sa menila aj ja. Ešte neviem, čo čo znamená, niektoré premeny sú ľahko pochopiteľné, na vysvetlenie iných si budem musieť počkať…

Tentokrát som energiu cítila, ale nie až tak úžasne. Ten chrbát mi dáva zabrať. Až ku koncu úvodného nalaďovania som cítila slabé energetické záchvevy od nôh až do koruny. Ešte som si aj uprávala slúchadlo v ľavom uchu, potom sa to zlepšilo.

Koreňová. Chvíľku to trvalo, odrazu som bežala dole kopcom rovno medzi slony. Obstali ma, akoby ma zo všetkých strán chránili. Vyzerali rovnako, ale ja som si hneď našla toho svojho slona – nejako som vedela, ktorý to je. Začala som mu čistiť uši od nejakej oschnutej trávy a potom som mu dávala špinu spomedzi nechtov na nohách, či čo to má… A on odrazu fúkol chobotom na moju nohu (bola som bosá), až z prachu vylietali nahor kamienky a nadvihlo mi sukňu. Pochopila som, že mi ukazuje, aká zbytočná je moja starosť a ako sa dokáže sám o seba dobre postarať…

Potom mi nastavil koleno a ja som mu vyliezla na chrbát. Najprv som ho len objala a ležala som mu na chrbte s tvárou obrátenou nabok a videla som svet z tej divnej perspektívy. Ale dlho som tak nevydržala. Slon ma priebežne chobotom babral, akoby sa so mnou hral, a fučal na mňa. Bola to veľká zábava. 🙂 Potom som sa mu postavila na chrbát a držala som rovnováhu, neskôr som aj začala na tom chrbte poskakovať a nespadla som, ale slon ma chobotom po celý čas istil (raz som sa takmer skydla, ale natrčil chobot a ja som sa ho zachytila). Potom som dostala chuť na niečo pod zub a tak celé stádo zamierilo k nejakému stromu, neviem, čo to bolo, ale rástlo na ňom šťavnaté ovocie v strapcoch (myslím, že to malo dlhé tŕne, bála som sa, aby sa slon neporanil). Slon oberal po jednom, potom som ja oddrapila celý strapec a dala mu ho a on to zlupol ako malinu. A vtedy som si uvedomila, že som jediný človek medzi slonmi, ale vôbec si neprichodím osamelá alebo nechránená. Je mi tak dobre, ako keby presne tam bolo miesto, kam patrím.

Sakrálna: Tentokrát som nešla cez jaskyňu, ale dole kopcom nejakým pralesom, bolo vlhko ako po daždi a ako som sa dostala nad jazierko, pokĺzla som sa a zrútila som sa nohami napred do vody. 🙂 Keď som sa vyhrabala nad hladinu, tak sa na vode urobila taká hrča z vody a z nej sa vytvorila hlava vodného fénixa. Chvíľu sme na seba pozerali, potom som plávala k nemu a strašne tuho som ho objala okolo krku. Vyniesol ma nahor z vody a posadil si ma na chrbát a leteli sme niekam do nebies. Uvedomila som si, že je celý priesvitný a z vody a že aj ja som celá priesvitná a z vody a všetko cez nás prechádza bez toho, aby sa to o nás zachytilo…

Potom sme sa zmenili na mrak a spršali sme ako dážď späť do jazierka. Fénix nadobudol nejakú ľudskejšiu formu, hoci bol stále celý z vody, a doslova ma omotal ako prikrývka. Bol to fajn pocit. 🙂

Solár: Tentokrát som dlho nemala nijaký vnem, ale potom som zahliadla nejakú úzku tmavú roklinu. Práve vychádzalo slnko. Stála som na dne rokliny, videla som, ako lúče postupne osvetľujú svahy a ako slnko stúpalo, klesali lúče nadol a rozháňali tmu… Nakoniec som stála uprostred svetla na úzkej prašnej cestičke medzi krovím na dne rokliny. Lúče dopadali priamo na mňa, boli zlatooranžové, a ja som sa premenila na lúč a švihla som nahor k slnku a svietili sme po krajine…

Srdcová: Ocitla som sa v tom svojom tmavom lese, lenže tentokrát som bola svetlo a svetlo, čo zo mňa vychádzalo, osvetľovalo tmu naokolo. Videla som kmene stromov, previsnutý hrubý konár ponad cestičku a na ňom ležal panter. Pozrel na mňa, zoskočil na zem a shapeshiftoval do veľkého čierneho obrysu človeka. Vedela som, že to je Gabriel… Vzal ma za ruku a vyviedol ma von z lesa. Stáli sme na slnkom zaliatej lúčke tesne pod lesom a pod nohami sa nám otváralo údolie. Vzal ma za ruku a leteli sme – boli sme síce nejaké vtáky, ale nemali sme hmotu, boli sme ako ten vodný fénix – priesvitné a nekládli sme ničomu odpor. Zaleteli sme nadol do údolia na brah rieky. Odrazu som si uvedomila, že je to Gaiino údolie – naše údolie – a že som tu doma… Kráčali sme po hladine rieky, potom ma zas vzal za ruku a ponorili sme sa pod vodu a plávali sme pod vodou, ale už to nebola rieka, lež oceán – videla som rybky a svetlo niekde vysoko nad hlavou… Klesali sme na dno. Boli tam pukliny v dne a z nich vytekala oranžová horúca láva. Vnorili sme sa do nej, ale nepopálila nás, pretože sa odrazu rozostúpila (akoby sme šli pomedzi jej atómy) a my sme vyšli niekam do medzihviezdneho priestoru. Len čo som to zaregistrovala, okolo medzihviezdneho priestoru sa urobila obrovská stena z vody, vlna zo všetkých strán, a uzavrela nás vo vodnej guli a ocitli sme sa znova na lúčke. Išli sme nahor k čiernemu lesu, na jeho kraji sme sa zmenili na pantery a ľahli sme si na slniečko do trávy, jeden vedľa druhého. Mic-mic.

Hrdelná čakra reagovala nesmierne silno na zvuk. Ocitla som sa v jaskyni, našla som tam medvedicu, ale medvedica spala. Teda, ležala a veľmi lenivo žmurkala. Babrala som jej drápky a zaliezla som do jej kožucha, ale ani sa nepohla, len neskôr cezo mňa preložila labu a doslova ma zahrabala pod sebou. Bolo mi dobre v jej kožuchu, ale uvedomila som si, že nastáva obdobie, kedy sa nebudem vyjadrovať – hrdelná čakra má “zimný spánok”. 🙂

Ako sme tam ležali, odrazu z medvedice niečo vyšlo, čo nás obe zmenilo na modrasté lúče a ako neviditeľné svetlo sme sa vyliali z jaskyne nad údolie a tam sme sa pohybovali a svietili sme na svet.

Tretie oko takmer nereagovalo, ale okamžite som mala vnem širokých máchajúcich krídiel. Najprv boli čierne, potom sa zmenili na fialovoružové. Bol to môj drak. Prisadla som si k nemu, pritúlila som sa, on ma vzal pod krídlo (čierny pazúr mi trčal ponad plece a ja som ho babrala) a hlavu mi položil zhora cez moju a potom na moje ľavé plece, takže som ho mala takmer ako čiapku 🙂 . Len sme tam tak sedeli a nehýbali sa a pozerali sme sa na údolie pred nami a odrazu som cítila, že opúšťame telá a rozširujeme sa do priestoru a jednoducho vieme… Keď som sa na niečo chcela pozrieť, tak som tam nasmerovala vôľu a videla som to. Pripomenulo mi to tú pochôdzku do Neba, keď som si vybrala oči a poslala som len ich za Gabrielom, pretože som sa mu hanbila ukázať na oči 😕 … Bol to fajn pocit, len byť a vedieť… 🙂

Ku koncu som cítila už aj slabučké brnenie na čele a silnejšie brnenie niekde pri strednom uchu.

Korunná čakra. Samé svetlo, akoby zlato-striebristo-fialovo-ružovo-oranžový dym, akoby svetelný tunel, cez ktorý som prechádzala. Nič som nevidela, ale predo mnou boli lúče svetla a ja som išla za nimi. Nevedela som, kam idem, čo bude, ale mala som nutkanie ísť a tak som išla.

Do toho som začula vodu. Akoby som išla cez vodopád, hrozne hučala všade naokolo, ale vôbec som ju necítila. Bolo to dosť haluzné, normálne som sa pod tým hukotom zvíjala a mala som cukanie ujsť, ale keď to prešlo, počula som zvony a napadlo ma “ako na sobáš”. 🙂 Z toho svetlého dymu sa vynorili najprv lúče a potom ruka a ja som sa jej chytila a ona ma vytiahla von.

Stála som na brehu nejakého jazierka a predo mnou obrovský svetelný stĺp, ktorý sa zmenil na labuť, tá labuť ma objala krídlami a pritisla si ma k sebe a mala som pocit, že s ňou splývam.

Cesta späť: Tuho som objala draka a on ma papuľkou vystrčil, nech už idem ďalej; medvedicu som pusla na huňaté uško, len lenivo pootvorila oči a spala ďalej; zvyšok som prešla už bez zážitku, len si pamätám, že v soláre som odrazu prestala byť svetelným lúčom a zhmotnila som sa do človeka, ale svetlo okolo mňa zostalo. A keď bol Ausklang, tak odrazu okolo mojich nôh sa otvorila zelená lúčka a plno rozkvitnutých kvetov. 🙂

Toľko môj totem. Vo väčšine čakier mám anjelov. Solár by mohol byť Michael, medvedica bude buď Rafael alebo Gaia (nejako tipujem na Gaiu), drak je môj drak, môj najlepší kamarát a zvyšok bude Jeho Gabrielstvo, môj ešte väčší najlepší kamarát. Hepi. 🙂

6 thoughts on “Mením sa

  1. Ahoj Heli, neviem kde to zaradiť, ale viem že si aj ty niekde písala, že občas prestávaš vidieť na svojich cestách. Aj mne sa to stáva ,vnímam veci naokolo, len nevidím čisto, alebo prestanem vidieť. Ako si to ty riešila?

    Páči sa mi

    • Tu je to popísané: https://eprakone.wordpress.com/2010/08/06/samanske-cesty%c2%a0bez%c2%a0videnia/

      Dnes to riešim tak, že som sa naučila používať pamäť tela. Proste telu poviem, nech vyvolá ten-a-ten pocit (ovšem musí si ho pamätať) a oči idú doľava dole. A telíčko zamaká a ja som tam, kde potrebujem byť. 🙂

      U mňa sa to postupne premenilo na vnútorný monológ, ktorý mi oznamuje, čo sa práve deje. Aha… ešte ma napadá jedno, čo som doteraz nevyskúšala – vypýtať si nejakého “zvukového” sprievodcu. A toho sa potom môžeš celú cestu pýtať.

      Páči sa mi

  2. Takého sprievodcu mám, len vždy keď sa pozerám na neho, aby som zachytila jeho tvár, tak mi povie nech sa na neho nepozerám, neviem či sa bojí môjho pohľadu. 🙄 Vždy ma niekto sprevádza. Vidím a vnímam obrysy miesta kde sa nachádzam, len občas nastane úplná tma a nevidím nič. Ak sa spýtam prečo nevidím, povedia mi , že s nedívam srdcom, ale ako sa dívať na svet srdcom? Ok prečítam si článok.

    Páči sa mi

    • Martinka,

      tak to “dívanie sa srdcom” je presne to, čomu ja hovorím “pamäť tela” – je to vnímanie vecí cez pocity. Nabudúce, až nastane tma, skús “cítiť”, čo sa deje a kde si a ako to tam vyzerá. Tie nápovedy môžu byť buď obrazy, alebo ako u mňa, komentár vnútorného monológu. Vyzerá to asi tak: “Tak vidím tie stromy?” – “Iste, sú tu, už si na čistine.” … “Kde je môj pník?” – “Už si takmer pri ňom, napravo na dĺžku ruky…” a vtedy pocítim, že tam skutočne niečo je, čo “sa cíti” ako pník. 🙂

      Tvoje srdce totiž nemá oči; ono jednoducho vie.

      Páči sa mi

  3. Ja sa snažím preciťovať, aj keď vidím, idem po vode a cítiť ako sa mi zabárajú nohy do piesku a to isté robím aj keď nevidím, len ak som na novom mieste je ťažké pamätať si, kde sa čo nachádza. Tá bytosť v tom chráme mi povedala, nech otvorím svoje vnútorné oko, že je zatvorené. Povedala som, že ho vidím ako v ňom vibruje energia, len tá energia čo som videla bola energia čelovej čakry. :-?Vraj nech sa pozriem na svoje vnútorné oko. Potom som uvidela z vnútra oko ako bolo zatvorené. Sanžila som sa ho otvoriť, len viečko sa iba trocha potvorilo. a uvidela som obraz…..hmmmm. Je to ako okno, ktorým sa pozeráme do iných svetov a keď sa zavrie nevidíme nič…Ty si si našla techniku, ja musím pre seba tiež vyhútať nejakú…. ale aj tak ďakujem Heli. 🙄

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s