Eprakone – ezoterika a spiritualita

Minulý rok som zakončila tým, že som sa pobrala za Gabrielom. 🙂 Tentokrát som išla cez les, ale bolo to také iné – akoby som vkročila do svojho obrazu a išla tou cestičkou. Alebo hocijakou inou alejou, napríklad cestou k nám, len bez asfaltu. Po pravej strane bolo zelené pole, zaliate slnkom, a slnko presvitalo aj na cestičku, ale boli v ňom už lúče oranžovej a žltej, ako neskoré letné slnko. Videla som do diaľky pomedzi kmene stromov. Nebo bolo vysoké a belasé ako na jar, nie vysivené ako koncom leta. V tom obraze bol obrovský pokoj a zmierenie – všetko bolo tak, ako malo byť.

Odbočila som do lesa, pretože táto svetlá vychádzka bola síce príjemná, ale ja som chcela na čistinku. Cítila som chladný, príjemný vánok a nad hlavou sa mi oproti striebornému nebu zatvárali koruny stromov a lietali v nich vtáky. Bolo mi náramne dobre, bola by som si najradšej ľahla a sledovala ich, ale chcela som na čistinku, tak som tam len chvíľu postávala a vytešovala sa a potom som sa pobrala doľava. (Teraz ma napadá, že vlastne na čistinku chodím vždy doľava. Pohybujem sa do svojej pravej polovice mozgu, do intuície. 🙂 )

Už neexistuje dvojitý hrbolec pred vstupom na čistinku, len hladký, kríkmi lemovaný priechod, jasná škvrna v prítmí lesa. Prešla som na ňu a zachvátil ma pocit vysokej energie. Moje fyzické nohy začali brnieť a stúpalo to do brucha.

Tentokrát ma viac ťahalo anjelské údolie a bola som sa naň pozrieť. Rieka sa hadila pomedzi zelené pahorky ku mne a trblietala sa ako striebro. Nebola modrá ako voda, ale nesmierne svetlá ako rozpustené striebro. Videla som vlnky na hladine.

Pobrala som sa k pníku a volala som Gabriela. Nič. Začala ma chytať panika, ale včas som sa zachytila a povedala si, že ju nezhmotním. Mrkla som na Gaiino údolie, je ešste stále tam a plné farieb, ale tentokrát ma doň neťahalo. Išla som k jazierku a špízovala som, či na ňom neuvidím labuť – ale nič. Volala som niekoľkokrát po sebe, ale nič. Keby som s ním nebola večer channelovala, tak ma už vážne chytí panika. Takto som sa len mierne rozmrzená odtiahla k pníku, sadla som si naň a zahájila som protestné vyčkávanie. (A to sme sa večer bavili o trpezlivosti… no tak som ju predvádzala. So zaťatými zubami, ale to zas nikto nevidí, pretože ma vnímajú ako energiu. Teda, dúfam, že to nevideli… 😕 Teda, je to fuk.)

Odrazu som zacítila za chrbtom pohyb. Objavil sa Gabriel, prisadol si na pník a zahalil ma svojou energiou. Zaklonila som sa, oprela som sa o jeho plece a rozprávali sme sa.

Povedala som mu, ako som za nich všetkých nesmierne vďačná… Že tieto veci nehovorievam, ale to neznamená, že ich necítim! Odpovedal:

“Ale to ja predsa dobre viem… Nezávisle od toho, čo hovoríš, tvoja energia hovorí pravdu.”

“Nech sa to nikdy neskončí!”

“Neskončí sa, pokiaľ to neskončíš ty. Všetka vôľa je u teba, človieča. Ja som to prostredie, v ktorom tvoja vôľa dostáva formu.”

“Nejako pomaly!”

Usmial sa: “Trpezlivosť je veľmi pekná vlastnosť.”

A boli sme zasa u trpezlivosti… 😕 Spýtala som sa ho, či nemôžem prácu na sebe nejako urýchliť.

“Ide to dobre. Len sa nepretvaruj. Som tu na to, aby si so mnou hovorila. Som to, o čo sa môžeš vždy oprieť. Som tvoj najlepší priateľ, tvoj ochranca a tvoje svedomie. Som ty, ak mi dovolíš byť tebou.”

Nemám rada tieto kryptické vyjadrenia… Začalo to zaváňať niečím, na čo som nemala chuť – a tak som uprednostnila zaspať. 😛