Včera som si čítala pred publikovaním článok na GT a zistila som, že mi je čosi nejasné. Tak som zavolala Gaiu (predvčerom mi Gabriel povedal, že mám hovoriť najbližšie s ňou):
Gaia, volám ťa! Počuješ ma?
Čo sa deje? Máš paniku!
Nič sa nedeje… Čítala som si channeling naprogramovaný na dnešné publikovanie a niečo ma pochytilo – akýsi „obraz v obraze“. Týkalo sa to toltékov – a než som natiahla Word, obraz sa stratil. Počkaj, mrknem na to ešte raz, možno sa obnoví…
Hej, už viem: u Castanedu som čítala, že starí bosoráci sa snažili vysvietiť všetky vlákna, ktoré prechádzali ich svetelným kokónom, a to ich viedlo k zániku. V channelingu mi hovoríš, že všetko je v tom istom bode a ja z toho všetkého vnímam len výsek. Je to tak, že starí bosoráci sa snažili vnímať všetko, čo pre nich bolo vnímateľné?
🙂 Áno a nie. To, čo spomínaš, bolo skutočne absolútne vnímanie, ale nie ako prepínanie sa medzi vnímaniami, ktoré robíš ty, ale ako vnímanie všetkého v tom istom okamihu – čiže priblíženie sa na úroveň nás. 🙂 Ľudský mozog nie je stavaný na takú záťaž informácií.
Čiže človek to nedokáže?
🙂 Dokáže to; nezvládne to. Keď chceš dosiahnuť túto úroveň vnímania, musí vnímanie celkom obchádzať tvoj mozog. To je to, čomu hovoríme „vnímať srdcom“ – pričom máš pravdu, že o žiadne srdce nejde… Celé tvoje telo sa premení na obrovský interpretačný mechanizmus. Interpretuje na úrovni pocitu, nie spracovaného impulzu.
Myslím, že som na hranici pochopenia.
🙂 To príde… Prečítaš si to o pár dní znova a pochopíš. Tomu sa hovorí „inkubačná doba“. Niektoré obrazy sú príliš komplexné, než aby si ich zvládla na prvýkrát.
OK. Takže som vyriešila záhadu toho vysvecovania energetických vlákien. A oni to urobili a potom sedeli na zadku a dostávali informácie, s ktorými si nevedeli, čo počať?
🙂 Mnohé z nich nevedeli ani len oddeliť od iných… Ľudský mozog spracováva tak, že klasifikuje, ohraničuje, vyčleňuje a prepája. Ak nevieš odhadnúť hranicu niečoho, musíš s tým pracovať ako s celkom – a v tomto ohľade má tvoj mozog veľmi obmedzenú kapacitu.
Hej, spomínam si, toto ste mi už hovorili. Ale oni mali ešte jednu záľubu – premiestňovať svoj kotviaci bod mimo svojho svetelného kokónu, čiže vysvecovať aj vlákna, ktoré obvykle cez ich kokón neprechádzajú.
🙂 Ale to vôbec nesúvisí s tu a teraz.
🙂 To je fuk. Čo s tým?
Spomínaš si, ako si videla Isiarisa?
Ako dubák krížený s dikobrazom. Hore hríb a ježatý do strán.
🙂 Tak vyzerá energetický kokón bytosti, ktorá vníma viac než svoju obvyklú realitu. Robíte to aj vy, ľudia. Z času na čas vyšľahne z vašej obálky taký „osteň“ a máte záblesk niečoho iného. Neviete sa však na tom bode fixovať a tak sa osteň vráti späť do obálky a vnímanie zostáva po starom. Lenže v tom zlomku sekundy ste zahliadli zvyšok sveta a nosíte v sebe akýsi neurčitý pocit, že „tam vonku“ je aj viac než to, čo vidíte.
Cítim tvoju otázku… 🙂 Je to pre nás niečo ako poistka, že si budete spomínať, kto ste pôvodne boli a ako vyzeralo vaše vnímanie pred tým, než sa ukotvilo v hmote.
Ale keď je Isiaris ježatý, neznamená to, že je fixovaný na niekoľkých bodoch a iné nevníma?
🙂 Videla si ho ježatého 🙂 a videla si ho ako človeka. Isiaris sa vie premieňať, vie sa podľa ľubovôle fixovať na iných bodoch. Jediné, čo na to potrebuje, je chcieť. Keď si ho videla ty, vyhovovalo mu byť v tom stave, v ktorom bol. Inokedy by vyzeral inak. To, že je ježatý, značí pre teba len to, že vníma viac ako niekto, kto je guľatý a hladký.
Počkaj… Teraz ma napadá, že ono je to všetko krásne a pekné, ale kotviaci bod máme len jeden a tak ho nemôže mať Isiaris fixovaný na mnohých miestach súčasne!
🙂 Tak, teraz si sa dostala k skutočnému poznaniu… To predtým si si mohla domyslieť aj sama. A viem, že už si zahliadla i odpoveď na túto otázku. Sem s ňou!
😕 Napadlo ma, že celá obálka môže byť jeden obrovský kotviaci bod. Že ak máš dostatok energie, ide tvoj kotviaci bod navonok, stotožní sa s tvojou obálkou a tá potom začne pozostávať s nekonečného množstva kotviacich bodov. Tým posledným si nie som taká istá, ale…
🙂 Obraz je v princípe správny. Je to vec energie. Keď si energiu predstavíš ako zhluk vibrácií, tak potom každá z tých vibrácií alebo vlákien, ako tomu hovoríš, môže slúžiť na ukotvenie v istom vnímaní. Ony tak aj slúžia, ale obvykle sú riadené z nejakého centra – z vášho rozumu. No a keď telo preberie kontrolu a začne byť celé dekodérom, potom je celé tvoje energetické telo zhluk rôznych kotviacich bodov, ktorých vzájomná kombinácia vytvára rôzne reality…
Besné! To ešte musím prežuť!
🙂 Pracuješ na tom.
Preto mi včera Gabriel povedal, že mám hovoriť s tebou? Vedel dopredu, čo sa budem pýtať?
🙂 Nevedel dopredu, o čom presne budeme hovoriť – ale videl, že si pripravená na krok ďalej. Tvoja energia signalizovala, že je schopná posúvať sa poznaním. No a dnes si zavŕtala do toltékov.
Už som ten potenciál posúvania sa vyčerpala?
😆 To by bol malý potenciál! Nie, si v začiatkoch. Pôjdeme ďalej každý deň. Niekedy menej, niekedy viac – nemôžeme ťa príliš tlačiť. Takže sa skôr pýtaj a my budeme vysvetľovať.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Myslím, že som práve “doinkubovala”. Došlo mi, že nemôžem vnímať všetko v tom istom okamihu a súčasne si zachovávať hranice svojho “ja”, pretože na tejto úrovni vnímania sa stávam všetkým.
Takže mi to vyzerá na rozhodnutie: splynúť a rozumieť bez toho, aby sme to chápali (mozgom) alebo žiť so záplavou dát, ktoré náš mozog nie je schopný spracovať a preto nám nedávajú zmysel.
😕 Už len overiť, nakoľko to mám “správne”.
Páči sa miPáči sa mi
znie to logicky a jasne, … ( to čo nechápem, je práve slovíčko rozhodnutie … môžeš mi to viac vysvetliť? ako si to myslela? )
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Starí bosoráci a celkovo bosoráci toltéckeho typu sa snažili udržať si individuálne vedomie a preniesť si ho do mimofyzickej existencie. Starí bosoráci vraj stroskotali na tom, že sa snažili rozsvietiť všetky svoje vlákna súčasne. Bosoráci línie dona Juana to zavrhovali a miesto toho sa snažili rozsvecovať svoje vlákna postupne – niektoré rozsvietiť a iné nechať tak. Z toho mi vychádza, že to bolo ich rozhodnutie – nefixovať sa na nijakú realitu a prepínať sa medzi realitami podľa vlastného uváženia.
Keď som o tom premýšľala, dostala som zvyšnú časť obrazu: tvoj kotviaci bod sa zväčšuje a ide od tela a postupne rozsvecuje viac a viac vlákien, až je veľký ako tvoja obálka/aura a rozsvietené sú všetky vlákna v ňom a všetky vlákna v tvojom okolí, na ktoré si napojená – a odrazu obálka stráca význam, pretože “vonku” je to isté čo v jej vnútre. A tak dochádza k rozplynutiu hraníc bytosti.
Neviem, či je to dostatočne jasne napísané, ale mne ten obraz hovorí veľa. Už dávnejšie som si uvedomila, že moja nátura zodpovedá skôr bosorákom starého typu – a to postupné rozsvecovanie je to, o čo sa snažím (bez toho, aby som to dodnes bola vedela 🙂 ).
Takže starí bosoráci možno nemali veľkú šancu sa rozhodovať, pretože si nevedeli vykresliť dopady, ale línia dona Juana sa už rozhodovala a my máme tiež šancu sa rozhodnúť. A ak súdim podľa toho, čo písala Taisha Abelar, Castaneda a jeho bosorky išli tiež cestou dona Juana – nerozsvecovať všetky vlákna.
P.S.: Dnes-zajtra overujem. 🙂 Potom sa ozvem.
Páči sa miPáči sa mi
to chápem toto, … to už aj z chanelu som pochopila ( poviem to svojími slovami dobre? … 😀 veď vieš, už dávno som ti písala, že neviem tak krásne kecať ako ty, a ty si si už asi na tie moje britké reči a vyjadrovanie zvykla … sakra, prečo vysvetľujem? 😕 hm, .. )
teda, starý bosoráci … síce teda vedeli toho moc, teda, vedeli, nie, “videli” všetko, a to v plnej paráde, ale nevedeli to spracovať do ľudskej podoby a reči , a teda im to bolo na figu, povedané v skratke …
ruizovci a spol. … to pochopili skôr, a síce, že sú v obmedzenej realite, s neobmedzenými možnosťami, … a ak sa k tým neobmedzeným možnostiam chcú postupne dostať, musia sa krotiť? 😀 … cca tak?
ale aj tak nechápem slovo rozhodnutie z tvojích ust, … vieš, ty predsa nie si ako ja, aby si sa učila, si niekto iný, a to slovo rozhodnutie sa mi spája s tvojou osobnou dilemou … hm,
jo a k tej veci, díkes, nechcela som robiť nátlak, to v žiadnom prípade, len to bolo info pre teba, … nič viac a nič menej, ale viem že to chápeš a vidíš, … a do kelu, zasa vysvetľujem, to čo ja mám dneskaj, ha? 😕
Páči sa miPáči sa mi
Vieš, ja dnes asi nemám svoj najchytrejší deň 😕 … ale fakt nechápem, čo to máš s tým rozhodnutím… 😀 Je to len slovo, ktoré mne pomáha vyjadriť istý pocit. A nechápem, prečo si myslíš, že nie som ako ty… prečo by som sa ja nemala učiť? Poviem to celkom bez emócií – nepáči sa mi, keď zo mňa ľudia robia niečo iné ako zvyšok sveta. Ani v dobrom, ani v zlom význame. V oboch prípadoch sa ozve moje egúšiatko a aj normálne mám dosť veľký problém udržať ho pod kontrolou, nie ešte keď ma niekto vyzdvihuje alebo na mňa útočí… 😕
Slovo “rozhodnutie” som použila preto, lebo v mojich očiach o nič iné nejde. Niekto možno robí rozdiel medzi “zlými” a “dobrými” bosorákmi, ale pre mňa je jeden aj druhý prístup rovnako platný. Starí bosoráci sa nebáli a zařvali na to. Línia dona Juana bola prehnane opatrná – miestami až paranoidná. Oba prístupy majú svoje pre a proti. Ak pôjdeš cestou starých bosorákov, uvidíš svet v jeho dokonalosti, z ktorej ale možno ani desatinu nebudeš vedieť pochopiť a už vôbec nie ukontrolovať. Ak pôjdeš cestou dona Juana, spoznáš veľa, ale možno nie všetko a vždy si budeš musieť časť súvislostí domýšľať – zato ale budeš mať dokonalú kontrolu nad sebou a tým, čo sa s tebou deje.
Ale ten bod, kedy si povieš, čo je pre teba prvoradé – porozumenie alebo kontrola – nazývam rozhodnutie. Ak existujú len tieto dve cesty, tak v prvom prípade sa rozhoduješ poznať aj za cenu straty seba samého (kvapka vody zistí, že odjakživa bola súčasťou mora a nikdy nebola “kvapkou”), v druhom sa rozhoduješ držať v rukách opraty (=uplatňovať svoju vôľu), aj keď to znamená nastaviť si limity, ktoré nikdy neprekročíš (lebo keby si nemala limity, tak prestávaš byť kvapka a si len súčasť mora).
Neviem, ktorým smerom idú Ruizovci, ale asi cestou kontroly, hoci si myslím, že ich cieľ neprekračuje “byť spokojným človekom”. Lujan Matus ide asi skôr cestou poznania a podľa mňa sa už dnes necíti veľmi “človečo”. O Maresovi ani približne netuším, kam smeruje; možno to ešte presne nevie ani on sám. (Nina ma zaprdúsi; zasa beriem Maresovo meno nadarmo. 😉 )
Páči sa miPáči sa mi
hela
ja s teba nerobím nič viac ako si, to je ten rozdiel … áno si najmenšia z najmenších, pre seba, .. ja keď sa dívam len a len na výsledky tvojej práce, ( tento blog, minigrimi, kamene, atd … ) prosto wow, ….
z mojej strany to nie je nič iné, len prejavenie zdravej úcty voči žene, ktorá to čo robí dľa mňa sakra dobre, .. nič viac nič menej, … ja sama neznášam, ak som glorifikovaná, … vyvoláva to vo mne pocity zodpovednosti aj voči iným, a ja skutočne nevidím dôvod, prečo by som mala byť zodpovedná za niekoho iného krom seba poprípade svojich dietok …. ( už v živote nechcem zažiť, aby sa na mňa niekto tak citovo uviazal, ako sa to stalo pred nedávnom a potom ešte aj to, že to urobil použil proti mne ) … takže kľud, viem že sa učíš aj ty, každý sa učíme, ale za tebou je vidno, hmatateľne vidno aj výsledky, …. a to je ten rozdiel …. nič Viac a nič Menej …. ( ale neboj, ak sa môj názor na teba zmení k horšiemu, dám ti to tu jasne najavo, 😀 😀 😀 )
Páči sa miPáči sa mi
Vidíš, a ty sa vždy sťažuješ, že nevieš veci povedať… A pritom to s tou zodpovednosťou za iných je presne tak a sama som to nedokázala dať do slov… 😕 Máš dobrozvyk 😀 trafiť vždy kliniec po hlavičke! Je to, ako píšeš – len čo sa stávame závislí na obdive a súhlase iných, pretávame byť sami sebou a je nesmierne ťažké sa toho zbaviť. Kodependencia forever. 😕 (Figu “forever”! Okovanou botou do rrrrrrrr… a bude! 👿 )
Páči sa miPáči sa mi
hi hi hi … jo, alebo kuracou nôžkou z chalúpky, keď má reflexy … 😀 … buuuum, … a potom auuuu … hi hi hi … 😀 😀 😀
asmoniel, prepáč, … ak si toto čítaš, … ale nedá mi to, dosť si ma pobavil, … a som už taká, ak niekto povie niečo dľa mňa smiešne jednoducho sa chytím a pak ma napadajú samé blbosti … 😛 ( joj, už sa teším na mrázika, tam je taká moja podoba jedna, a dosť verná podotýkam, a aj s mojím budúcim domom snov … 😀 😀 😀 )
Páči sa miPáči sa mi
😀 Avojte žienky 😀
Len som začala čítať vašu debatu a už mi “imponuje” jedna myšlienka 🙂 “Takže mi to vyzerá na rozhodnutie: splynúť a rozumieť bez toho, aby sme to chápali (mozgom) alebo žiť so záplavou dát, ktoré náš mozog nie je schopný spracovať a preto nám nedávajú zmysel.”
Ja som za tú prvú možnosť.Nedáva mi zmysel kopec vecí, a rozhodla som sa ani to “neriešiť”. Lebo, čím viac sa o to rozumom zaujímam a skúmam, tým väčšie prd o tom viem a mám z toho iba väčší guláš v sebe.
Cítim sa dosť čudne, ale tá túžba po vysvetleniach, argumentoch a stálom zisťovaní sa akosi stala nepodstatná. Alebo pre dnešok postačujúca? Hm, neviem 🙂
Idem čítať ďalej, len aby mi zas myšlienka neodletela…hihihi
Páči sa miPáči sa mi
😛 Povedala by som, že začínaš dostávať info na úrovni tela/pocitu. Vtedy nepotrebuješ verbalizovať, dávať do slov. 🙂 Proste tušíš.
Páči sa miPáči sa mi
Yesssss 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ešte niečo mám 🙂
To nefixovanie sa na jednu realitu. U mňa je to prepínanie niekedy samovoľné a niekedy keď sa tuhoooo snažím, prepnem na chvíľu inam aj sama. Len ma to stojí taký kopec energie, že potom hľadám len priestor na spanie…hihihi
A môže sa stať, keď prepnem inam a moje telo tu funguje ďalej, že tam inam zoberiem niečo hmotné odtiaľto a nechám to tam inde? Je to asi nepravdepodobné, ale zas na druhej strane, čo je pravdepodobné? Hm 8)
Páči sa miPáči sa mi