Práve som odovzdala robotu, začína sa mi uvoľňovať čas a navyše ma pochytila recesistická nálada. A tak som si povedala, že hoci fotky nijako extra nezbieram a neskladujem, siahnem do rodinného albumu a k Vianociam pripravím z neho malý výber, ktorý by ilustroval môj život v posledných rokoch… 😛

Takže pripútajte sa – začíname!

Toto je moje prvé stretnutie s mimofyzickou realitou. Ešte ani netuším, o čo ide, dokonca ani neverím, že niečo podobné existuje – ale Gabriel je už v štartovacích jamkách a celý sa vytešuje, ako budem zírať… A fakt som zírala… 😕

Tak dobre… Kto ma poznáte, viete, že som začínala ako “fundamentalistický ateista”, materialista a filatelista. 😛 Celá táto ezo oblasť bola pre mňa humbug, ktorým sa zaoberajú len vyšinutí ľudia. Stará mama vedela hypnotizovať a privolávať vtáky, otec zamlada levitoval škatuľku od zápaliek a ja som teleportovala akurát tak peniaze z mojej peňaženky do kasy niekoho iného – napríklad keď som si kúpila v roku 1968 vykladacie karty. Dôslednosť nebola nikdy moja silná vlastnosť. 😕

V dospelosti som potom mala nejaké anjelské “závany”, ale pretože som na anjelov neverila, odsunula som to nabok ako “hovadinu” – a išlo sa ďalej.

Prelomový bod mojej ezoterickej cesty bolo zasvätenie do reiki. Už som naň išla načatá, začínala som si spomínať na niečo z minulých životov (čo je jedna vec, ktorá materialistu a ateistu spoľahlivo odrovná), ale keď som sa vrátila domov a ľahla si spať, dostavil sa otrasný zážitok – ležala som v posteli, civela do plafónu a odrazu niekde tam hore, kde sa stena spájala so stropom, stáli Otec a Gabriel. Jediný hovoril Otec. Gabriel mal zakázané čo len pípnuť a ja som bola taká perplex, že by som nepípala, ani keby od toho závisel môj plat. (Už som hovorila, že som bola materialista? 😛 )

Takže som tam ležala, spomínala si na minulé životy a pozerala sa na Boha a archanjela, na ktorých som neverila… A vedela som, kto sú – lebo som si ich pamätala z minulosti… To bol okamih, kedy sa môj rozum pobral na špacír a už sa nevrátil.

Vedela som, s čím som v kontakte, ale to “niečo” oproti mne postavilo len mlčiaceho Gabriela, tak celá iniciatíva zostala na mne: karty, kyvadlo, šamanské cesty, osobný totem. Gabriel začal hovoriť a potom sa to už rozbehlo – ujali sa ma a začali ma meniť na svoj obraz. Mali na to môj plný súhlas a podporu. O tom nebola nikdy ani najmenšia pochybnosť – síce som im neverila, že sú anjeli, ale od samého začiatku som vedela, že chcem patriť k nim. Nech už sú čokoľvek.

Anjelská terapia začala mojím vlastným sebaobrazom. Ja som so svojím sebaobrazom bola nesmierne spokojná a nechápala som, čo im na ňom večne prekáža a prečo do mňa kvôli tomu ustavične rýpu… 😕

Môžem povedať, že to svoje rýpanie robili veľmi dôkladne a účinne, až sa jedného dňa stalo…

Pre mňa to bolo zábavné obdobie. (No dobre, pre nich to bolo zábavné obdobie. 😕 ) (No dobre, nebolo to zábavné obdobie pre nikoho. 😕 ) Z tohto obdobia vzniklo zopár fotiek, ktoré vám dnes idem ukázať:

Nebeské panoptikum

Celý tento príbeh je o anjeloch. Anjeli je to úžasné, čo sídli “tam hore” a stadiaľ to zostupuje nadol k nám, ľuďom, aby nám to pomáhalo pracovať na sebe:

A toto sú hlavní hrdinovia môjho príbehu:

Prvý je Otec. Trpezlivo znáša, keď mu kdekto skáče po nose, ale ak si všimnete iskru v jeho vševidiacom oku, tak pohár sa práve napĺňa cez okraj…

…a potom už sú len parádne fofry. 😕

Toto je zas Gabriel a to čudo na jeho pápernatom chrbte som ja. Hovorím mu Veliký – a z obrázku je jasné, prečo. Gabriel je kotva, ktorá ma drží u anjelov. Videla som jeho krásu a dokonalosť…

…pocítila som jeho absolútnu ochranu, najmä pri šamanských cestách, kedy mi väčšinou stačí zavolať a je okamžite pri mne a ťahá ma zo šlamastiky 😛 …

…a vďaka jeho humoru a trpezlivosti je to môj najobľúbenejší partner na pokec. (Komunikácia s anjelmi má jednu vynikajúcu vlastnosť – okrem toho, že 1. sa narehocete, 2. podozvedáte sa veci, že oči otvárate a 3. dostávate nové uhly pohľadu na seba i na okolitý svet, 4. zdvíha sa vám sústavným kontaktom utešene vaša vlastná vibrácia.) Chvíľu trvalo, než som ich začala počuť v hlave, ale odvtedy “frčíme” 🙂 … Prekecala som s Gabrielom toľko času, že keby ma za to platili, tak som milionár!

(Vlastne, oni ma za to svojím spôsobom aj platia… a som oveľa viac, než len milionár… som šťastlivec! 🙂 )

Toto je zas Gaia – absolútna nádhera, pochopenie a podpora… Dopracovala som sa k nej, keď som sa kvalitne rozvadila s anjelmi a nechcela som hovoriť s nikým, ani s Otcom. Dodnes si nie som istá, či som sa dopracovala ja k nej, alebo mi ju vyššia inteligencia nastrčila do cesty… Nech to už bolo hocijako, neľutujem! Od Gaie som sa naučila mnoho vecí. Loviť v mútnych vodách…

… a vytiahnuť z nich vždy tie ždibčeky pravdy, ktoré taký drobný zobáčik dokáže dosiahnuť… Nebyť Gaie, ešte dnes som odbojná a vnucujem svoju predstavu o fungovaní Neba anjelom. Takto je to naopak – a keďže sú anjeli, nik nie je odbojný a nikto nikomu nič nevnucuje. (Okrem cvičenia. Síce vravia, že nevidia formy, ale energiu, ale môj XL zadok im zrejme neunikol – a tak sa cvičí. 😕 )

Môj strážny bol Messiel. Už nie je (odľahlo mu, koťuhe 🙂 ). Keď som ho stretla prvýkrát, nevedela som, či je muž alebo žena. To som ešte mala vo zvyku všetko posudzovať cez hmotu. Messiel na mňa dával pozor pri prvých krôčkoch – no dobre, bola som trochu ťapatá, ale o to milšia (no dobre, tak len ťapatá 😕 )…

… a dával večne pozor, nech sa vpracem do vlastnej kože. Myslím, že v tom nebol veľmi úspešný…

…ale akosi sa za to naňho nikto nehneval. Ani na mňa. Ťapatosť sa niekedy opláca. 😀

A teraz Rafael, anjel, ktorý na mňa dával pozor, aby som im v tom načančanom, vypulírovanom Nebíčku nič neporozbíjala, keď mal Gabriel iné povinnosti alebo sme sa vadili 😛 … Rafael je veľký, spoľahlivý, s fajnovým zmyslom pre humor (azda najľudskejším z celej tej operenej chásky 🙂 ) a keď hľadá pravdu, nepohrdne ani vínom 🙂 . Dával do poriadku to moje večné “ale ja vás nepočujem!” 😛 …

… a nadšene sledoval, ako sa mi darí liečiť iných:

No a toto je Camael – nádherný, dokonalý výtvor… ale kopýtka má parádne tvrdé! 😦

Šamanské cesty

Šamanské cesty sú, keď si vaše okolie myslí, že chrápete, a vy si pritom vykračujete v krajine mimo fyzickej reality.

Moja prvá šamanská cesta začínala tak, že som poprosila jedno zo svojich totemových zvierat, aby ma prenieslo do minulosti, ku koreňom problému, čo som riešila. Prvýkrát som sa viezla labuti na chrbte. Druhýkrát som sa už sama zmenila na labuť a leteli sme spolu. Neskôr som letela s Messielom, ale ten nebol labuť. Zato som si však zapamätala cestu, ktorou sme leteli do Neba (pre nedostatok lepšieho označenia) a nabudúce som už letela sama…

Kuk! Nikoho nablízku? Faaaajn, ide sa špízovať! Čo to tu majú? Rajskú záhradu s ovocnými stromami, Vodopád či Dvoranu večnosti… Júúúj!

Nemali radi, keď som sa tadiaľ pohybovala sama. Pridobre poznali moje neprekonateľné nutkanie babrať všetko, čo bolo dokonale vyvážené… a tak mi rýchlo určili eskortu. Nakoniec to bolo fajn: bolo zábavnejšie chodiť s niekým, dozvedať sa nové veci a dostať sa tam, kam by som sa sama nebola nikdy dohrabala…

S Velikým som sa dostala až na hranicu vesmíru a bola to srandička, ktorú ešte dodnes nedoceňujem 🙂 … Začal ma aj učiť nové zručnosti. Jedna z prvých bolo pohybovať sa v mimofyzickej realite. No, nie som pohybovo najzdatnejšia…

…a tak Otec niekedy bol dosť skúpy na pochvalu…

Všetko je energia

Na šamanských cestách som sa postretala so všelijakými situáciami…

…ktoré sa mi väčšinou podarilo nejako ustáť…

…hoci niekedy som aj “pustila perie”:

Ale ja som dosť veľký nezmar, ktorý do každého fekáliku (= hovienko 😀 ) vlezie aspoň dvakrát, aby zistil, či fakt smrdí…

…a táto moja podnikavosť Otca napĺňa nesmiernou hrdosťou:

Anjelské nedorozumenia

Anjeli sú veľkí, úžasní, dokonalí, nesmierne trpezliví a tolerantní. Ja som malá, všelijaká, babravá, netrpezlivá a netolerantná. Výborne sme sa dopĺňali a väčšinu času bolo fajn…

…len niekedy ma štvali, ako nechceli robiť, čo som im povedala…

…a tak sme z času na čas zisťovali, čia hlava je tvrdšia. Bol to dosť nerovnocenný boj, pretože jediný z nás, kto mal hlavu, som bola ja – ergo moja hlava bola najtvrdšia! Na čo oni ale mali svoj vlastný názor.

Najhoršia na tom všetkom bola moja vrodená nedôvera. Večne som lovila ždibčeky pravdy v mútnych vodách (ten malý zadoček je môj 😛 ), kým Gabriel sa len nechápavo prizeral…

…a keď som nejaký svojím drobným zobáčikom vylovila a nepáčil sa mi…

…okamžite som to Gabrielovi oplieskala s veľkými fanfárami o hlavu!

Najväčší problém bol, že som mu na hlavu (alebo čo to má) pohádzala kadečo, čo sa už nedalo vziať späť…

Gabriel je od prírody mierumilovný a tolerantný a skutočne sa s ním dá…

…ale tentokrát mu už povolili nervy (alebo to, čo miesto nervov má)…

… a tak som bola v kýbli.

Gabriel sa naštval a otočil sa mi chrbtom – povedal, že môžem ísť, kam sa mi zachce a stvárať si, čo sa mi zachce, že on mi v ceste stáť nebude.

Márne som sa ho snažila zastaviť…

…už bolo neskoro. Gabriel bol v čudu, ja som bola odpojená ad anjelov a nebola to vôbec, vôbec, ale absolútne vôbec sranda:

S Gabrielom sme potom vyše mesiaca spolu nehovorili…

…a o mňa sa starali Gaia, Uriel a ostatní.

Neviete si predstaviť, aký je život, keď ste videli to najlepšie a sami ste sa od toho potom vlastnou paranoiou odrezali…

Dúfala som, že sa stane zázrak, že niekto príde a pomôže mi, ale márne…

Nakoniec som prehltla všetku svoju falošnú hrdosť a prišla som s prosíkom späť…

…ukázať, že už budem dobrá…

…a že mi je ľúto:

Chvíľu bol kľud a my sme s Gabrielom vychádzali ako dve labuťky…

…čo znamenalo, že som ho väčšinou poslúchala, krotila som svoj temperament a keď som neverila, tak som sa aspoň snažila nedávať to najavo.

Anjelske úlohy

Anjeli si pre mňa vymysleli úlohy, aby ma naučili inému, menej náladovému a “ľudskému” správaniu.

Plány boli veľké…

… ale veci niekedy dopadli trochu inak…

…čo sa anjelom velice pozdávalo. 😦

Naučila som sa niekoľko užitočných zručností: shapeshiftovať (teda premieňať formu)…

…vidieť energiu…

…padať na zobák…

…a chodiť po vode:

Rozhodnutie

Ale celý čas som sedela medzi dvoma stoličkami – jednou nohou v jednom svete a druhou v druhom.

Malo to dopady: stala som sa zlostná, nešťastná a útočná:

Začala som vyhľadávať s anjelmi konflikty, len aby som si dokázala, že som mala pravdu… Otec sa rozhodol urobiť poriadok a vyslal na bojisko Michaela. Medzi nami sa strhol neľútostný, krvavý boj:

Ozvala sa rana, keď sa naše hlavy zrazili…

…a na bojisku zostali ležať samí porazení. Nikto nevyhral, nikto nič neuhral, len sme si všetci navzájom poubližovali. 😦

Akosi som s tým rátala; tušila som, že to tak dopadne. Bolo to príliš pekné, než aby to bola pravda… 😦 Odplazila som sa lízať si rany a cestou som si kúpila plyšovú hračku, ktorá mi mala nahradiť anjelov…

( 🙂 Túto hračku mám na stole dodnes.)

Keď vás porazia na plnej čiare, keď ste zo seba dali maximum a nestačilo to, už sa ďalej nesnažíte. Zadupali vás do zeme; ste menej než žrádlo pre psy.

Všetko to úžasné, neskonale dobré a nádherné zostáva za vami a je to naveky, naveky nedostupné – stratené… Sú okamihy, kedy je ešte aj smrť milosrdná.

Našťastie, ani anjelom nebolo o nič lepšie…

…a tak sa čoskoro vybrali sondovať, nakoľko sa so mnou ešte dá:

Ani neviete, ako vás poteší, keď vás znova majú radi…

A tak so všetkou pokorou, ktorej som bola schopná, som sa vrátila “späť do stáda”…

…a zasa som dobrá labuťka…

… 😀 a je mi hepiiiiiiiiiiiiiiiiiii!