Eprakone – ezoterika a spiritualita

Autor obrázka: ViaMoi

Budeme písať?
ANO
O čom?
O BOLESTI
Hehe, tak dobre. […] Pýtala som sa ťa na bolesť, pretože som sa vrátila od lekára a mala som bolesti. Tak ma to začalo zaujímať – prečo ľudia majú bolesti?
A ja som začal s tým, že sú rôzne bolesti. Fyzické i psychické. Obe však majú spoločný prvok – upozorňujú ťa, že niečo nie je v poriadku. Človek je tvor jednoduchý a nestará sa, pokiaľ nevidí potrebu. Ak sa cíti dobre, je mu jedno, čo sa deje. Len čo však začne niečo bolieť, začne sa tomu venovať. A tak je vlastne bolesť signál tvojho tela alebo duše, že sa treba niečomu venovať. Kým ti to telo alebo duša našepkáva, v každodennom zhone ľahko prepočuješ a nevšimneš si. A tak použije niečo na upútanie tvojej pozornosti – bolesť.
🙂 Väčšina ľudí bolesť berie ako nepriateľa. Vlastne aj ja.
🙂 To preto, že ste zvyknutí svet rozdeľovať na dobré a zlé, vyhovujúce a nevyhovujúce. No a bolesť je „nevyhovujúca“, teda zlá. A pritom je to len signál „pozor, než sa niečo zásadne pokazí!“
Čiže vlastne kámo. No… no, dobre. Nebudem pindať. 😕
🙂 Prečo je také ťažké akceptovať bolesť ako signál?
To nie je ťažké! Len mám problém predstaviť si, že nejaký kamarát by mi robil nepríjemné veci.
🙂 Ešte sa to nikdy nestalo?
Ale stalo! A potom som takého kamaráta kopla do zadku. Bolesť nemá zadok a tak ju nemám kam kopnúť… vidíš, asi toto mi na tom zavadzia. Že s ňou nemôžem vybehnúť.
Prečo by si mala „vybehnúť“ so signálom? Signál je upozornenie. Je zbytočné k nemu zaujať stanovisko.
[…] 😀 Bolesť.
Fyzická bolesť je signál, že niečo nie je v poriadku na fyzickej úrovni. Ale súčasne to môže byť signál, že niečo nie je v poriadku na psychickej úrovni, len si sa tomu zatiaľ nevenovala.
No, moja bolesť bola fyzicko-fyzická. Dostala som protitetanovku a bolí ma ruka.
A bolela injekcia?
Nie.
🙂 Tak prečo ťa bolí ruka?
Ja neviem. Cudzorodý predmet, cudzorodá látka, telo na to reaguje…
Alebo si unavená a telo chce, aby si sa venovala sebe.
Veď som si ľahla. Ale bolesť neprešla.
Keď už psychická nepohoda tvorí fyzické príznaky, málokedy prejde okamžite. Už je niečo v organizme zablokované a energia je v nerovnováhe.
[…] No je tu tá druhá bolesť, ktorá zdanlivo nemá dôvod. Tvoja neuróza je taká bolesť. Tvoje boľavé ruky po zasvätení reiki boli taká bolesť. Tvoje migrény sú taká bolesť. Príčiny nie sú fyzické – vyšetrenia nikdy nič neukážu. Príčiny sú inde – v tvojom vnímaní seba, sveta naokolo a ich nesúlade s energiami, ktoré sú „tam vonku“. Pre teba „tam vonku“, aby bolo jasné. 🙂
Tak dobre. Vezmime si tú neurózu, ktorá mi simuluje srdcové záchvaty. Mám to od dieťaťa. …  Ako dieťa som predsa nemohla mať nejaké veľké rozpory so svetom!
Naozaj? 🙂
Aké?
Veď si spomeň… narodila si sa „vediaca“. Poznala si svoj osud. Vedela si, že čohokoľvek sa dotkneš, pokazí sa ti pod rukami. Postarali sme sa, aby si to vedela… Čo si urobila? Snažila si sa navodiť stav smrti.
Dosť zbytočná snaha… Ak som vedela, že funguje niečo ako „trest“ v mojom živote, tak som musela aj vedieť, že si ho so sebou vezmem „ďalej“.
Nie. Tieto poznania sú na úrovni vnútorných pocitov, nie na úrovni naformulovanej myšlienky. A pocit je pre človeka len pocit. Nevie s ním urobiť nič, len ho cítiť. Keby to bola myšlienka, môžeš s ňou pracovať. Takto to bolo len plíživé podozrenie, ktoré sa ti prípad od prípadu potvrdzovalo, až z toho bola skutočnosť – ale zasa len na úrovni pocitu. Pocit „všetko dobré sa pokazí“. A to ťa nútilo očakávať len to zlé a chytať hrôzu, keď sa na obzore zjavilo niečo dobré. To je ale duchovná bolesť, dievča… Poznanie, že je to tak a ty nemôžeš urobiť nič, len to akceptovať a znášať tak dlho, pokiaľ žiješ.
No… fčuľ mi je nejako nie celkom najlepšie. 😕
🙂 Mnohí ľudia si so sebou nesú čiastočné stavy ako tento. Je to odrábanie utrpenia, ktoré pôsobili v minulých životoch. Niekedy si to nepamätajú. Ty si nám však urobila natoľko zle, že sme sa postarali, aby si si to pamätala.
Ale potom ste pomstychtiví, nie?
🙂 Nie, dievča… Ale bolesť a strach obmedzili tvoje sily. Bola si hodne silná, vieš? Bola si taká silná, že si dokázala vzdorovať – dlho.
Ako je to možné?
Cez tvoju racionalitu. Vždy si vedela nájsť východisko, nech sme urobili čokoľvek. V každom našom zásahu voči tebe si dokázala nájsť slabé miesto a využiť ho proti nám.
No fajn… odkundes. 😕
🙂 Ale veľmi schopný odkundes.
Takže ste ma dostali do laty tým, že ste mi spôsobili bolesť?
🙂 Nie. My sme ti spôsobili len poznanie nevyhnutnosti. Ty si ho premenila na bolesť. V tomto jednom pláne si nedokázala nájsť nijakú slabinu. Musela si prijať cudzie pravidlá hry.
To neznášam!
🙂 Teraz už vieš, prečo.
Gabriel, fakt som bola taká príšerná, že ste museli siahnuť po tomto?
🙂 My sme ešte boli veľkorysí! Čo myslíš, prečo ťa kontaktoval sám Otec? Prečo to nenechal na mňa?
 […] Všetko to, čo sme s tebou stvárali… dráždili sme ťa na mieru únosnosti a niekedy aj za ňu…
Skúmali ste, koľko vydržím, než začnem driapať!
🙂 To bol bočný efekt. Ale v podstate sme skúmali, nakoľko nepriestrelný bol náš manéver. Ak si ani pod týmto tlakom nedokázala nájsť východisko, vedeli sme, že ho nikdy nenájdeš. Vytvorili sme na teba dokonalú klietku. Už si nemohla robiť zle. A odteraz nikdy viac.
Ale „zle“ je posudzovačné slovo…
🙂 Dobre; nemohla si mariť naše zámery.
Teraz vo mne buduješ pocit, že som to mohla dokázať, aby som sa necítila ako kretén, čo? 🙂
🙂 Nie. Hovorím, ako to bolo. Otec ťa kontaktoval a Otec povedal, čo sa s tebou bude diať. A pod tlakom nemožnosti vykrútiť sa z klietky si sa začala pomaly meniť. To je to, čo sme potrebovali dosiahnuť. Keď je energia príliš vysoká, nemôžeš ju podrobiť. Musíš ju rozvrátiť zvnútra, aby sa začala sama svojou silou meniť. Presne tak si predtým postupovala ty.
Preto Eprakone? Poznanie?
Nič ťa nevystihuje lepšie. Aj tie mŕtvoly pri ceste, ktoré za tebou ostávajú. 🙂
Fuj!
😀
Gabriel, to fakt nebolo pekné!
Pekné nie… ale výstižné! Takže už chápeš, že sme nemali na výber. Tebe bolo jedno, aká mŕtvola pri ceste zostane – a aj keby to mala byť tvoja vlastná!
Stalo sa to niekedy?
V tomto živote niekoľkokrát. 🙂 Preto sme usúdili, že nemá význam tlačiť na teba ďalej, a dali sme ti príčinu zmeniť sa vlastnou silou. […] Dostala si skúsenosť, aké je „byť anjelom“, a povedala si, že ti to stojí za to.
A to ste mi tú skúsenosť nemohli dať predtým?
😀 Nerád ti to hovorím, ale predtým si mala skúsenosť, aké je to „byť Bohom“ – a nebola by si menila za nič na svete. Aby sme ťa dostali do zvládnuteľnej podoby, musela si najprv padnúť na dno.
Ako dlho som bola na dne? Niečo si pamätám, že dva životy?
🙂 Pridaj. Hodne pridaj.
Ale ja si nijaké ľudské inkarnácie nepamätám!
A vieš, prečo? Lebo sa nesnažíš rozpamätať. Nechceš si pamätať.
No, môžeš mať pravdu… Nevadí to?
Nie. Nepotrebuješ si pamätať vôbec nič. Všetko, čo potrebuješ vedieť, je v tvojom tele zapísané ako pocit. To stačí. Máš prístup k všetkým pocitom a tie ťa udržia na správnej ceste. Už neskĺzneš. Keď si sa nedala do spolku s Lunkoteopmonim, už neskĺzneš.
[…] Takže späť k bolesti… Psychická bolesť je teda tiež len signál.
Keď sú veci príliš hrozné alebo príliš nepríjemné, máte niekedy tendenciu vymazať ich z pamäti i zo svojho vnímania. Uzavriete ich vovnútri. Ale okolo tejto udalosti sa vo vašom tele utvorí niečo ako energetická „zátka“, ktorá bráni tomu, aby energia pretekala daným miestom. Miesto je nedostatočne vyživované a atrofuje. Vtedy sa dostaví bolesť, pretože najbližší krok je už odumretie.
Táto bolesť má mnohé podoby. Fyzické bolesti, ktoré nemajú zjavný dôvod. Strach. Strach je tiež len forma bolesti – predvídania bolesti. Vnútorný nepokoj, nepohoda, depresia, strata záujmu. Pochybnosť, Pocit vlastnej oslabenosti. Nevraživosť.
Počkaj! Nevraživosť? Kde mám ja ešte nejaké štuple na energii?
🙂 Ešte stále si sa nezmierila s ľudstvom. To je tvoj „štupeľ“. Tvoja sila bola taká úžasná, že ľudia pre teba boli nič. A teraz si jedna z nich – a to navodzuje bolesť v podobe nevraživosti.
Ale mňa nevraživosť nebolí!
🙂 Nie samotná nevraživosť. Ale bolí ťa to, že svet nevyzerá tak, ako by podľa teba mal vyzerať – a niekde v hĺbke duše vieš, že vieš, ako by mal vyzerať… a nedokážeš s tým nič urobiť. To sa ako volá, ak nie „bolesť“? 🙂
A iné formy bolesti?
Všetko, čo je pnutie medzi očakávaním a realitou, je svojím spôsobom zdroj bolesti. Kým je to čerstvé, možno vnímaš ešte to pnutie a nie tú bolesť. Ale keď to trvá dlhšie a ty si zvykneš, prestávaš vnímať pnutie. Najprv cítiš prázdno v duši a potom sa dostaví bolesť.
Kde sa dostaví?
Tam, kam si ju umiestnila. To je vysoko individuálne. Niekto to zabalí a povie „môžem sa na to vykašľať“ – a tým svoju bolesť uzavrie v pľúcach. Niekto si povie „to neprenesiem cez srdce“… Iný si povie „nedostanú ma na kolená!“ Takže to sú miesta, kde sa tvoja bolesť usadí, uzavrie a začne hatiť prietok energie.
A moja bolesť?
Je ich viac. Bezmocnosť – to boli tvoje ruky. Musela si si spomínať, hoci si nechcela, a nedokázala si s tým nič urobiť. Bola si bezmocná – a odišli ti ruky.
Nechápeš tento svet.
Hlava?
🙂 Hlava. Nerozumieš a rozčuľuje ťa to, ale už sa nesnažíš porozumieť a uzavrela si to. Preto som ti hovoril, že tvoj pragmatizmus je síce dobrý, ale potrebuješ sa vrátiť späť k svojej snahe pochopiť súvislosti. Si dobrý nástroj, ale vždy si mala lepšiu hlavu ako ruky. 🙂
😀 Preklepla som. Napísala som, že sa potrebujem „vrítiť späť“. 😆
😀 Takže už poznáš svoj názor na túto našu snahu. 😀
Veliký, ešte že máš zmysel pre humor. Inak by sa mi dnes nežilo dobre v mojej koži.
🙂 Príbeh viazaný v koži. To si. 🙂
A ty si romantický archanjel. 🙂
Tak keď už sme sa dostatočne pourážali…
Ty berieš „romantický“ ako urážku? 😯
🙂 Nie. Ale je to také ľudské, pripisovať mi niečo, čo nie som… alebo čo je len časť zo mňa!
Som rada, že máš aj túto časť. Aspoň mám do čoho rýpať. 🙂
Len rýp, rýp… a ja zariadim, že si spomenieš aspoň na niečo. 🙂
Néééééém, ja už budem dobrá! Najdobručkejšia. Nechcem spomínať. Chcem sa cítiť ako obyčajný, normálny a dobrý človek.
Obyčajný. Normálny. Dobrý. 😀 A čo si myslíš, že dokážem zázraky?! 🙂
🙂 Áno…
Raz ťa to čaká. Raz si budeš musieť spomenúť na všetko, aby so bola znova sebou samou. Nemôžeš takto pokračovať donekonečna. Ale dnes na to ešte nemáš energiu. Ešte je v teba priveľa ľudského, hodnotiaceho. Najprv sa dostaneš do stavu nehodnotenia, kedy ti bude všetko jedno, pretože všetko bude rovnocenné…
Znieš ako don Juan.
🙂 Takže už vieš, prečo ho čítaš, nie?
🙂 Tak bude všetko rovnocenné.
Nič nebude zlé alebo dobré, veci budú len energetické fakty, ktoré mali dopady a tie dopady utvárali tvoje skúsenosti a ovplyvňovali tvoje rozhodnutia. Keď budeš v tomto stave, uvoľníme ti pamäť. Rozpamätáš sa na všetko. A nič nebude mať znamienko + alebo -. Poskladáš z toho ucelený obraz, ale bez emócií.
Fakt ma blokujete od rozpamätania sa?
🙂 Už som ti povedal, že tvoja bolesť skončila. Chránime ťa pred ňou.
Kým na sebe pracujem?
🙂 Presne.
A keby som prestala?
🙂 Neprestaneš. To je nezmyselná otázka. Poznáš východisko, poznáš cieľ a cesta je nejasná, ale nezvratná. Keď si si nastavila cieľ, vedeli sme, že to zvládneš. A postupne zdvíhame tie závoje, ktoré si si pred oči navešala sama. Vždy vidíš len najbližší úsek, ale súčasne za ním vidíš aj cieľ.
Takže čo je pre ľudí v bolesti dôležité?
🙂 Cieľ.
Dostať sa von z bolesti?
Nie. Nemusí to byť tento cieľ… Hocijaký cieľ je dobrý. Funguje ako magnet. Dôležité je, aby bol za bolesťou, nie v rámci bolesti. Veď vieš: energia nasleduje pozornosť. Ak si postavíš hocijaký cieľ za svoju bolesť a upriamiš naň pozornosť, energia začne prerážať blokádu bolesti. Nie je to príjemný proces, ale dá sa zniesť. Horšie je, čo príde potom – všetko, čo pôsobilo bolesť, sa musí vyplaviť navonok. Bude to bolieť… naposledy. Nie tak, ako by to bolelo, keby si s tým nehýbala. Bolelo by to stále, ale „na pozadí“, nie tak intenzívne. Ak bolesť chceš prelomiť, potrebuješ ju prežiť naposledy – a odplaviť ju von zo svojej energie.
🙂 Čeliť prízrakom.
🙂 Každé liečenie je bolestivý proces. Ale vidíš za ním cieľ – nikdy viac túto bolesť.
Toto je taký trochu divný rozhovor… Dúfala som, že ho hodím na GT, ale teraz mi moc na to nevyzerá. Je priveľmi o mne.
🙂 Daj úryvky. To, čo pomôže. 🙂