Rebrík do Neba

Gabriel, vieme písať?
Jasné, že vieme. Len stačí počúvať. 🙂
No, to vieš… už som niekedy počúvala, keď mi nešlo o krk? 🙂
🙂 Väčšinou. V poslednom čase.
No tak dobre… 😕 Včera si hovoril, že chceš písať o nerozume. Neviem si to s ničím spojiť.
🙂 Zmenil som mienku. Ideme písať o niečom inom.
A o čom?
Nemáš niečo ty?
Počkaj… Tak ten nerozum sa vzťahoval na mňa? Čo som porobila?
🙂 Nič… Len už je zbytočné písať o tom.
Nie, nie je. Povedz.
Súvisí to s tvojím srdcom.
Čo je s mojím srdcom? Snáď sa roztápa? Treba primraziť? 🙂
🙂 Nie… Mal som dojem, že si zasa pritvrdila, ale pri státí sa to zlepšilo. Vieš, keď ty si večne myslíš, že necítiš.
Nie, Veliký, to si nemyslím! Cítim ako všetci ľudia. Nie som z kameňa. Som z materiálu, z ktorého sa kamene vyrábajú… 😀 Nie, nie je to tak. Som citlivá a cítim, len proste moje hodnoty ležia niekde celkom inde.
Bál som sa, že si na to zabudla. Zasa si sa správala ako granit, akoby ti nevadilo, že sebe robíš zle.
To mi moc nevadí. Nebudem si robiť tak zle, aby som to neustála.
Ale keď si často robíš zle len po tú hranicu, aby si to ustála, tak sa to po čase sčíta a zloží ťa to. Preceňuješ silu vôle. Sila vôle nie je jediná vec, čo zaváži. Dokonca nie je taká dôležitá, ako si myslíš. Castaneda ťa naviedol nesprávnym smerom. Dôležitá je kompaktná, vyvážená osobnosť. Taká, kde vôľa má len jednu tretinu, nie viac ako polovicu!
😦 Zas raz jedna ilúzia pošla dole vodou…
Je to prirodzené a ľudské. Keď vás niečo bolí alebo vám niečo veľmi nejde, tak to uzavriete v sebe a tvárite sa, akoby to neexistovalo alebo malo podradnú hodnotu. Nie je to tak. Vyváženosť. Ak niečo potlačíš, zvyšné dve zložky zaberú jeho miesto. A potom sa snažíš ošetrovať veci srdca rozumom alebo vôľou. Alebo niekto sa snaží rozmýšľať emóciou.
No hej, ale je to pochopiteľné… Nechceš byť dennodenne konfrontovaný s niečím, kde neboduješ. Tak sa tým prestaneš zapodievať.
Predstav si rebrík do Neba. Taký drevený a hodne, hodne dlhý… 🙂 Nie všetky priečky v ňom sú rovnaké. Niektoré sú zo svetlého a iné z tmavého dreva. Ale nechceš do Neba po niečom, čo je temné… A tak tie priečky nepoužívaš a prekračuješ. To funguje dobre, kým sa nedostaneš k tej časti rebríka, kde sú priečky jedine temné… A tam buď zastaneš, alebo zmeníš svoj prístup. Čo urobíš?
🙂 Zmením prístup. Predsudky cez palubu, lezie sa do neba!
Myslíš? 🙂
😀 No dobre… Nachytal si ma… Pokúsim sa liezť bez priečok, len po bočnici.
A zvládneš?
Asi hej. A ak nie, tak prehodnotím svoj prístup. 🙂
V tomto poradí.
Presne.
🙂 A keby si ho bola prehodnotila už na začiatku, v čom by bol rozdiel?
Dostala by som sa do Neba rýchlejšie? 🙂
A ešte?
Neviem… Asi by som sa menej jedovala.
🙂 Presne. A menej by tým utrpela tvoja sebahodnota. Nemusela by si zistiť, že nie si schopná liezť po bočnici. A tak na konci svojho lezenia si síce v Nebi, ale bohatšia o jeden ponižujúci poznatok – a navyše ti je ten poznatok nanič… 🙂
Tomu sa povie „byť človekom“. 🙂
🙂 Ja som myslel, že „byť človekom“ znamená jesť, piť, mať sex…
Nezačínaj! Si anjel, nelez do tém, ktoré pre teba nie sú!

🙂 Máš veľmi skostnatené predstavy o anjeloch.
Ja som ti taký puritán.
A hlavne tvrdohlavá. Preto som s tebou chcel o nerozume. Je zbytočné zotrvávať na nejakej pozícii len preto, že si ju zaujala.
Ale to mi predsa nehrozí, nie?
🙂 Hrozí… Pocit zodpovednosti za iných a nutkanie pomáhať je tiež taká pozícia, ktorú si zaujala. Keď si daný človek nechce nechať pomôcť, tak je na čase zmeniť pozíciu. Pamätaj si: zodpovedáš za situácie, nie za to, že ich ľudia použijú.
Jo. Však som potom hodila spiatočku. „Nie si dôležitá.“ Možno to nebolo z rozumu, ale neznášam hry, čo ľudia hrajú. „Poďme ma rozoberať…“ A na kieho ďasa?! Komu to pomôže? Len sa budem hrabať o to dlhšie v ľudskej biede a vystavujem sa šanci, že sa to na mňa chytí späť… Počkaj… Toto je ten môj strach… Strach, že by som mohla znova spadnúť do toho, z čoho som sa tak ťažko vyhrabávala! A mne vtedy nemal kto pomáhať! Ešte aj psychiater to zalomil. Musela som sa z toho vytiahnuť sama…
🙂 A zazlievaš im to?
🙂 Nie. Je to dobrý pocit, zvládnuť niečo také. Vieš, ja rada zvládam.
🙂 A preto sa šplháš do Neba po bočnici.
😕 Gabriel, a nemáte aj výťah?
🙂 A netrpíš ty klaustrofóbiou?
🙂 Ja to prehodnotím! Ak máte výťah, stačí ma nasmerovať! 😀
Vieš, na to jedno poschodie sa ti to neoplatí. Máme aj schody, to ti bude musieť postačiť. Ale varujem ťa – je to vysoko a bez zábradlia… a ty trpíš závratom… 🙂
Aj s tým som sa už vysporiadala. Pozerám zásadne nahor. 😀
Dobre. Trúfaš si?
😀 Hej. To znamená: nie, ale nepriznám to za nič na svete.
🙂 Tak dostaneš smerovku.
Kedy?
🙂 Čoskoro…
Gabriel, je toto na zverejnenie alebo nie?
Pokojne to zverejni. Nie sú tu nijaké tajnosti. Dokonca tvoja smerovka nebude fungovať pre nikoho iného. Každý potrebuje svoju vlastnú smerovku, pretože každý je niekde inde. 🙂
Smerovka… 🙂 Bude na nej napísané „Do Neba“?
🙂 Nebude na nej napísané nič. Ale neboj sa, spoznáš ju. Len čo ju uvidíš, budeš vedieť, čo znamená.
Že mám ísť na schody. 🙂
No, nemôžem za to, že si tak vysoko liezla po bočnici… 🙂 Na výťah už je neskoro!
A kto dostal výťah?
🙂 Nikto. Ale to neznamená, že nijaký nie je. Len vy vždy začnete liezť skôr, než vás k nemu stíhame dotlačiť. 🙂

6 thoughts on “Rebrík do Neba

  1. peeknee 😀 život znamená vlastne spríjemniť si čakanie na smerovku do svetla 😀
    !!! a prečo nie !!! Gabriel teda vie pohladiť po duši 🙂 … cesta ďaleká … oči dokorán … no zatiaľ kým mi niečo necinkne do nosa treba si vychutnať tú krásu okamihu … 😀

    Len pozor … dívaj sa pod nohy! Lebo keď priveľmi snívaš tak sa obvykle zkydáš …
    (to bol Gabriel)

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s