Dnes mi prišiel citát, ktorý mi padol nesmierne dobre. Lepšie mu porozumiete, ak nebudete brať “myslenie” a “cítenie” ako momentálnu činnosť, ale ako typ energie, cez ktorý si vymieňate informácie so svetom okolo vás:
“Život je komédia pre tých, čo myslia – a tragédia pre tých, čo cítia.” Horace Walpole
(Life is a comedy for those who think… and a tragedy for those who feel. Viac citátov Horacea Walpolea.)
A prečo mi to urobilo dobre? 🙂 Pretože pri jednom Nininom článku som nechala komentár, ktorý, povedzme, nebol prijatý najlepšie. (Nie samotnou Ninou.) Nina písala z Eckhardta Tolleho:
Naše stotožnenie s našou mysľou, ktorá nás núti ustavične premýšlať. Neschopnosť prestať myslieť je strašné nešťastie, ale my si to neuvedomujeme, pretože tým trpíme takmer všetci, takže to považujeme za normálne. Tento ustavičný duševný hluk nám znemožňuje nájsť sféru vnútorného kľudu, ktorá je neoddeliteľná od Bytia. Vytvára aj naše falošné ja, ktoré vrhá tieň strachu a utrpenia.
Francúzsky filozof Descartes veril, že formuloval najzákladnejšiu pravdu, keď urobil svoje slávne prehlásenie: „Myslím, teda som.” V skutočnosti však vyjadril ten najzákladnejší omyl – stotožnil myslenie s Bytím a totožnosť s myslením. Človek, ktorý nemôže prestať myslieť, to znamená takmer každý, žije v stave zdanlivej odlúčenosti v zložitom svete ustavičných problémov a konfliktov, vo svete, ktorý je odrazom stále väčšej fragmentácie mysle.
…
Myslenie sa stalo nemocou. Nemoc je prejavom nerovnováhy. Napríklad na delení a rozmnožovaní buniek nie je nič zlé, ale keď tento proces prebieha bez ohľadu na celý organizmus, bunky sa premnožia a dochádza k chorobe.
,,Myseľ je vynikajúci nástroj, pokiaľ ju užívate správne. Ak ju užívate nesprávnym spôsobom, stáva sa deštruktívnou. V skutočnosti svoju myseľ nepoužívate zle – obvykle ju totiž nepoužívate vôbec. Vaša myseľ používa vás. A to je nemoc. Váš nástroj vás začal ovládať“.
E. Tolle: Moc přítomného okamžiku
Ja som na to napísala, že:
Myslím 🙂 , že problémom nie je ani tak samotné “myslenie”, ako skôr to, okolo čoho je sústredené. Ak myslíme väčšinu času na seba a svoje prežívanie a náš vzťah k iným a všetko vo vzťahu ku nám, tak potom asi máme problém – cítime sa niečo “extra”, niečo oddelené.
Ak rozmýšľame o svete tam vonku, ako funguje (nezávisle od nás), nemusíme sa vôbec cítiť oddelene. Sme možno pozorovateľ, ale rovnako dobre môžeme byť aj súčasť. A tam niekde mi smeruje aj prvá veta z posledného odseku.
V mojom vnímaní nie je problémom to, či/že myslíme, ale s čím sa (ne)identifikujeme.
Nina mi napísala tiež svoj názor a v ňom len zopakovala myšlienky Tolleho. Ale potom prišiel komentár od ďalšieho človeka, na prvý pohľad “reakcia na Ninu” a na druhý pohľad parádny odpis:
… NINKA, pokladik, teplu vodu nebudeme objavovat 😉 … ved vieme o com je rec … 😉 …
A toto napíše niekto, kto sám sebe hovorí stopár, po mojom “stalker”, čo je dosť podstatné bosorácke umenie! Čo v tom vnímam ja ako ako človek, ktorý vyberá vhodných ľudí, učí iných vyberať vhodných ľudí a učí ich dekódovať výroky a objavovať za nimi vnútorné presvedčenia?
- Je to emocionálno-vôľové vyjadrenie. Neobsahuje nijakú informáciu okrem “my ostatní sme uzavretá skupinka a pozeráme na teba z poschodia” (“ved vieme o com je rec”) a “ten, kto nie je s nami, je menejcenný” (“teplu vodu nebudeme objavovat”). Neobsahuje nijaký iný mentálny model okrem toho, že sa svet rozdeľuje na spravodlivých (=”my”) a tých druhých, ktorých treba zosmiešňovať. (Voľba smajlíkov napovedá hodne aj o úmysle autora 🙂 .) Sudca.
- Vyjadruje sa k autorovi názoru, ale nie k názoru samotnému. Nepíše “ja si myslím to, čo Nina a Tolle”, ale niekto, kto je iného názoru, podľa pisateľky potrebuje objavovať teplú vodu. Sudca.
- Tým, že vytvára zdanie uzavretej skupinky, zvyšuje dôležitosť autorky a delí ľudí na “patriacich” a “nepatriacich”. Sebadôležitosť. Sudca.
- Predpokladá, že Nine sa odlišným názorom krivdí, pretože cíti potrebu utvrdiť jej osobnú nespochybniteľnosť. (Ani slovo o jednom alebo druhom stanovisku, ale “veď vieme, o čo ide”.) Obeť.
Iste, je v tom spústa interpretácií a extrapolácií, ale už desaťročia mi práve táto schopnosť zarába na chlieb (aj “medzinárodne” 🙂 ), takže sa neobávam, že by som niekomu príliš krivdila. Ako to hovorí Jozef v muzikáli Jozef a jeho farebný kabát: “Neverte všetkému, čo som povedal; ja len… že ešte doteraz som sa nepomýlil...” 😛
Emócia, myseľ a vôľa
A teraz k tomu, ako to súvisí s úvodným citátom: zasa siahnem po svojej teórii troch energií. (Vraj “moja”. 😀 Incká – a tak sa mi vidí, že aj toltécka.) Vychádza z toho, že každý z nás má v sebe rôzne rozvinuté tri typy energie: emocionálnu, mentálnu a vôľovú. Keď uňho prevažuje emocionálna energia (munay), jeho hlavná aktivita je reagovanie na niečo. Prijíma a vysiela informácie prevažne na emocionálnom kanáli a je to skôr prežívanie vecí, ktoré dobre nevie dať do slov. Prijíma informácie cez emotívne prežívanie – a zasa si ich nevie dobre zdôvodniť a preto sa často cíti ako Obeť. Snaží sa zoskupiť okolo seba podobne zmýšľajúcich ľudí, pretože to mu dáva pocit bezpečnosti. Tým sa z neho stáva Sudca. Keby používal mentálne modely (čo už je mentálna energia), vedel by si namodelovať reakcie prostredia a dokázal by predvídať – a tak by bol spolutvorcom, nie obeťou. Takto je odsúdený na večné reagovanie a často máva pocit, že svet nie je voči nemu fér (lebo nie je predvídateľný) a že ho sústavne niečo preťažuje (neskôr už aj potreby a neočakávané reakcie ľudí, ktorí tvoria “jeho” skupinku).
Keď u človeka prevažuje mentálna energia (yachay), nepotrebuje sa združovať. Svet si vie odôvodniť a dokáže ho do istej miery predvídať, takže sa cíti, že má veci pod kontrolou. Ale ak je čisto “mentálny”, stačí mu porozumieť, nepotrebuje konať. A tak má síce pocit, že má veci pod kontrolou, ale pretože túto kontrolu nevykonáva, tak vlastne nekontroluje nič a svet ho unáša rovnako ako toho emocionálneho – len z toho má menšie nervy.
Posledný typ energie je vôľová energia (llankay) a tá je možno najťažšia na pochopenie. Je to “energia pamäti tela” a konania. Môže byť “bezmozgová” (“ja chcem a preto to tak bude!”) alebo rozumná (vidím, čo sa ide udiať, a tak tomu predídem). Pri channelingoch mi anjeli vraveli, že oni sú prevažne vôľová energia: stanoviť si cieľ, navoliť si najrozumnejšiu cestu a dosiahnuť výsledok. Preto im hovorím aj “operačný systém”.
Ja som do života vyštartovala ako prevažujúca emocionálna energia. Niekde vo veku 14 rokov som zistila, že takto nebudem vedieť prežiť – a totálne som sa prebudovala. To bola moja prvá “dekompozícia a rekompozícia”. 🙂 Proste som vyčlenila tie časti, ktoré boli emocionálneho charakteru, a uzavrela som ich hlboko vnútri. A použila som svoju obľúbenú metódu narábania s neželanými prejavmi – zabetónovala som ich. 🙂 V predošlom živote som musela byť stavebný podnikateľ. 🙂
Potom som fungovala už len ako mentálno-vôľová energia, čo bol celkom dobrý čas, až kým som sa nepotkla o anjelov. Tí veľmi rýchlo zistili, že to takto nepôjde, že len s dvoma energiami sa nedostanem ďalej. Nepotrebovali to zisťovať; anjeli tieto veci cítia. (Mimochodom, pociťovanie vecí a vedenie je tiež prejav vôľovej energie, hoci u toho druhého som si dlho mylne myslela, že to patrí k mentálnej energii.) Tak ma hádzali do takých situácií (väčšina z nich bola mimofyzického charakteru), kde zo mňa ten betón dostali a postupne sa na povrch “vylámali” všetky tie staré emócie. Súčasne s tým budovali moju vôľovú energiu. Podľa Gabriela tá dnes tvorí centrum môjho energetického kanála, ktoré je ovinuté emocionálnou a mentálnou energiou. Tie privádzajú informácie a vôľová energia rozhoduje, ktorým smerom sa budú “nakláňať”. Ten obraz, čo som dostala, boli dve tenšie liany popínajúce sa po jednej hooodne hrubej. 🙂
Takže ak úvodný citát vezmeme ako vyjadrenie typu energie, dostávame poučku: mentálna energia vidí všetko zboku a preto je každý nesúlad pre ňu len ďalšie mentálne cvičenie, ktoré neohrozuje jej sebavnímanie, kým emocionálna energia vníma svet cez seba a svoje vzťahy a tak každý nesúlad je priamo ohrozením jej sebavidenia a pocitu sebahodnoty.
Ako ich vyvážiť?
Už som písala o vzťahovačnosti a posudzovačnosti. Najviac sú k nej náchylní práve ľudia, u ktorých prevláda emocionálna energia – pretože si svetonázor a celý ten zvyšok tvoria na vzťahoch a vzťahy nutne zvádzajú k deleniu, polarizovaniu, združovaniu sa a k vyjadrovaniu svojho vzťahu – najčastejšie nie k informácii, ale k tomu, kto ju prináša. So samotnou informáciou totiž nemôžeme mať nejaký naplňujúci vzťah, ale s jej interpretáciou alebo jej pôvodcom už hej…
Takže ak s niečím nesúhlasím, dá sa to vyjadriť ako nesúhlas so stanoviskom (ako to urobila Nina), alebo ako nesúhlas s pisateľom stanoviska (ako to urobila tá druhá komentujúca). To však nie je výpoveď ani o stanovisku, ani o jeho pisateľovi, ale o rozvojovej potrebe autora reakcie… Ak anjeli tvrdia, že na to, aby sme sa pohli ďalej, potrebujeme mať vyvážené všetky tri energie, tak potom potrebuje ešte popracovať na svojej emocionálnej energii (menovite sebavidení a sebadôležitosti) a potom sa pustiť do rozvoja zvyšných dvoch. Ako to urobí? Ja tu postupne prinášam cvičenia na stalkovanie od done Bernadette Vigilovej, ktoré sú podľa mňa veľmi dobré a účinné, a v nich nájde návod. Alebo môže použiť “skratku” (ale s bočným efektom dosť škaredých výkyvov nálad a “lámania” bariér aj na fyzickej úrovni) a môže začať stáť žam žung. Návod je tu.
Ak som sa pár ľudí dotkla, je to možné – keď k článku budú pristupovať z emocionálnej energie a vezmú ho ako výpoveď o mojom vzťahu k nim. Ale to tento článok nie je; chcela som len ukázať mechanizmy nášho Parazita a mala som k dispozícii situáciu, ktorá mi to umožnila. Všetkým zúčastneným som za to vďačná. Nemám k nim vzťah. Ja mám vzťah s “realitou tam vonku”, nie s ľuďmi. Nezabúdajte – moja emocionálna energia sa popína po mojej vôľovej energii a ja som si proste raz povedala, že nezomriem blbá a ak budem vedieť, pomôžem aj tým druhým, aby nezomreli blbí. 🙂 (Za tento osviežujúci prístup k životu vďačím svojej kamarátke a “spolužiačke” Viere. 🙂 Vieri, cmuk! )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor