Na ktoromsi našom blogu som našla úryvok z nejakej knižky, ktorý mi zadal príčinu na zamyslenie. Zamyslenie nad tým, prečo sa niektorí ľudia tak veľmi dovolávajú “konania dobra” a “prinášania osvety”.
Budeš konat dobro a nebudou Tě chápat. Budeš konat dobro, a budou se Ti smát. Budeš konat dobro, dávat to nejlepší ze sebe druhým a oni Tě pomluví, roztrhají svými soudy na kusy a z Tvých malých chyb stvoří ve svých výkladech smrtelné zločiny. Budeš konat dobro, a bližní Tě opustí, Tvé deti Tě nepochopí a dají se cestou širokou, pohodlnou, ale časem do problémů a utrpení vedoucí.
Budeš konat dobro, a bude se Ti zdát, že ani ten Bůh Tě neslyší, že ani on Tě nepohladí, že ani u Stvořitele nenalézáš pochopení a útočiště.
Keď som ten citát čítala, veľa mi začalo byť jasné. Všetko je to založené na tom, že posudzujeme. Seba, iných, svet naokolo, ba dokonca i samotného “Stvoriteľa”, ktorý nás nepočúva a nepodrží… Všetko to nie je o tom dobre, ale o nás!
Celý úryvok je písaný s jedným okom na naše okolie. Čo o nás vravia iní, či nás chápu, či sa nám nesmejú a ako nám ubližujú… Castaneda to nazýva sebadôležitosť, po slovensky asi vzťahovačnosť. Ja stojím v centre celého vesmíru, toto tu je pre mňa a teraz sa pozrite, ako vám ja predvediem, čo je dobro! (Pretože vy to nechápete… veď čím aj?!)
A viac než to, čo ideme robiť, nás zaujíma, ako to prijmú iní. Citát to hovorí jasne: “Budeš konat dobro, a bude se Ti zdát, že ani ten Bůh Tě neslyší, že ani on Tě nepohladí, že ani u Stvořitele nenalézáš pochopení a útočiště.” Tak robím “dobro” preto, že ho treba urobiť, alebo preto, aby som dostal “pohladenie od Stvoriteľa”? Aby som našiel uňho útočisko? Útočisko pred čím?! Pred tými druhými, ktorí moje konanie dobra nepochopia? Takže idem konať “dobro” už s vedomím, že moje konanie nebude akceptované?! Ale… nepácham tým potom na iných násilie?
Pred sebou si stále zdôrazňujeme, že to všetko robíme pre iných, nie pre seba, ale ruku na srdce – koľko z toho, čo robíme, slúži na to, aby to udržalo funkčným náš vlastný svetonázor? Našu predstavu o tom, ako by mal svet fungovať?! Keby sme boli jediný človek na svete, koľko z toho, čo dnes robíme, by sme robili aj potom? Komu by sme dávali dobré rady? Koho by sme liečili? Komu by sme pomáhali? Komu by sme hovorili, čo má alebo nemá robiť, pretože to je “správne” alebo sa to “nemá”? Koho by sme mentorovali, dozorovali, kontrolovali, viedli, ovládali a vychovávali? Nad kým by sme boli lepší?!
“Konanie dobra” je častý sprievodný prejav náboženského fanatizmu. A náboženský fanatizmus je vrcholný prejav Parazita. Niekto sa vyhlási za lepšieho ako tí druhí – často za lepšieho ako Boh sám, pretože ide opravovať jeho nedorobky – a z tejto nadradenosti čerpá svoj pocit sebahodnoty. On jediný vie, ako to má vyzerať – a tých druhých, ktorí to nemyslia možno ani zle, len sú hlúpejší (alebo aj nie sú, ale potom to nutne musia myslieť zle), treba jednoducho donútiť, aby robili to, čo je pre nich dobré… dobré… dobré… Dobré pre koho? V očiach koho? Lepšie ako čo? Ako ich prirodzený spôsob zaobchádzania s realitou? Ako ich možnosť robiť vlastné chyby a učiť sa z nich? Ako ich individuálna cesta k zmúdreniu?
Ezoterický Taliban.
Žiaľ, mnoho ľudí s týmto prístupom si ani neuvedomuje, ako veľmi kontrolujú iných… Oni to v duchu myslia úprimne! Sú presvedčení, že veci majú byť tak, ako by ich oni chceli mať. A trápi ich, ak tí druhí veci vidia inak, ak ich podávanú ruku neprijímajú alebo si dokonca poklepkávajú na čelo… Prichodia si nepochopení a nedocenení. A trápia sa. Trápia sa preto, že seba berú vážnejšie ako čokoľvek iné.
Ja a tí druhí. Priatelia-nepriatelia. Prípustný-neprípustný. Spravodlivý-nespravodlivý. Zmúdrenie nahradíme poslúchaním, združovaním sa a velebením. A pozrite, ako ma nechápete, keď mi netlieskate! Zberba!
Dualitné vnímanie, ktoré ľudí ukotvuje v dualitnej realite, kde jeden je dobrý a druhý je zlý, jeden má pravdu a druhý ju nemá, jeden je spravodlivý a druhý je srab.
Nie; na tento štýl videnia si nikdy nezvyknem. 😦 Upáľte ma.










Napísať odpoveď pre helar Zrušiť odpoveď