Dnešný článok je skutočne dnešný pre vás i pre mňa 🙂 a ten, čo tu mal byť pôvodne, som jednoducho presunula na inokedy… Včera, než som šla spať, niečo ma donútilo vziať do rúk Castanedovu knihu Journey to Ixtlán, kde už mi chýbalo len pár strán na dočítanie. V poslednom čase keď mávam tieto “záchvaty” zmeny obvyklého správania, vždy mi čosi prinesú – aj teraz som čítala presne to, čo mi dáva odpoveď na rôzne zážitky z posledných dní! 🙂
Ráno som sa dostala k poslednej časti knihy, ku kapitole Cesta do Ixtlánu. Je to desivo-krásny príbeh o získaní šamanského/bosoráckeho spojenca. Rozpráva ho don Genaro, spoločník dona Juana:
Ešte ako mladý muž vyšiel na polia a keď sa večer vracal domov, z kríkov vystúpil spojenec a zablokoval mu cestu. Don Genaro chcel najprv zdupkať, ale potom si povedal, že aj keď má strach, cíti sa dosť silný – a skočil na spojenca a začal s ním zápasiť. To je totiž bosorácky spôsob, ako si získať spojenca… a nejako mi to pripomína naše ľudské “spôsoby”! 🙂
Takže don Genaro sa prikrčil, cítil, ako mu tuhne šija – neklamné znamenie, že je pripravený na boj, a potom skočil a oboma rukami zdrapil spojenca.
“V takej situácii… musíš vždy zatvoriť ústa.”
“Áno,” potvrdil don Juan. “Výboj, ktorý dostaneš, keď uchopíš spojenca, je taký silný, že by si si mohol odhryznúť jazyk alebo vybiť zuby. Tvoje telo musí byť vzpriamené a dobre ukotvené a nohy musia byť pevne zapreté do zeme.”
Keď don Genaro uchopil spojenca, začali sa otáčať okolo svojej osi. A hoci ho spojenec točil, don Genaro nepustil. Vírili vzduchom takou rýchlosťou a silou, že don Genaro prestával vnímať.
Orazu pocítil, že znova stojí na zemi. Nič mu nebolo, spojenec mu neublížil – ale odniesol ho do končín, ktoré don Genaro nepoznal. Rýchlo sa však zorientoval podľa slnka a pobral sa na východ, pretože mal pocit, že jeho domov je tým smerom.
Najprv išiel hodný kus sám, ale potom zbadal nejakých ľudí pri ceste. Opýtal sa ich na cestu do Ixtlánu. Povedali mu, že ide zlým smerom, že Ixtlán je práve v opačnom smere. Vraveli, že oni sami tam idú a že sa k nim môže pridať. Boli milí, priateľskí a ponúkli mu aj potravu.
V tom okamihu don Genaro spozornel. Uvedomil si, že to nie sú reálni ľudia, ale len prízraky, fantómy.
“Neboli reálni. … Niečo v ich hlasoch a ich priateľskosti ich prezradilo, hlavne keď mi povedali, že sa k nim mám pridať. Tak som od nich ušiel. Volali za mnou, ale ja som utekal preč.”
Po chvíli na ceste sa mu vrátila sebadôvera. Vedel, že je na správnej ceste. A znova sa oproti nemu vynorili dvaja muži s oslíkom naloženým raždím. Ledva zamrmlali na pozdrav a vôbec si ho nevšímali. Nechal ich prejsť a keď ani potom oňho neprejavili záujem, nadobudol presvedčenie, že toto sú reálni ľudia a bežal sa ich spýtať, či ide správne do Ixtlánu.
Najprv si ho podozrievavo premeriavali, ale potom mu povedali, že je to tak na 5 dní cesty a že sa smie pripojiť, ak chce. Chvíľu išli spolu, potom jeden z nich vybral potravu a ponúkol ho. Don Genaro mal odrazu fyzický pocit nebezpečenstva. Zvrtol sa a začal utekať preč. Volali za ním, že v kopcoch sám zahynie, ale to ho nezastavilo.
Pokračoval v ceste. Takto stretol ešte osem takýchto prízrakov. Ale jeho úmysel bol neotrasiteľný. Niektorí ho ešte vábili, iní len popri ceste niečo ponúkali alebo len postávali a smutne naňho pozerali. Nezastal, ani na nich poriadne nepozrel. Jeho spojenec ho vždy upozornil, že nejde o reálnych ľudí.
Popoludní sa dostal do údolia, ktoré ako-tak rozpoznával. Narazil tam na chlapca, ktorý pásol kozy. Najprv ho len pozoroval. Ten chlapec mu veľmi pripomínal jeho samého, keď bol ešte dieťa a pásol otcove kozy – rovnako oblečený, rovnako ostražitý a rovnako dobrý pastierik.
Nakoniec sa osmelil a zavolal naňho. Chlapec sa vydesil a skryl za skalou, ale potom mu prezradil, že žije nablízku. Po dlhšom rozhovore sa pobral domov. Don Genaro sa chcel pripojiť a dostať znova medzi ľudí. Chlapec mu povedal, že teraz u nich doma nikto nie je a iní ľudia na okolí veľmi nebývajú, ale že nejaké jedlo sa u nich doma nájde… a pozval ho, aby šiel s ním.
“Takmer som pocítil smútok. Aj tento chlapec bol prízrak. Prezradila ho jeho dychtivosť a tón jeho hlasu. Prízraky na mňa poľovali, ale nebál som sa. Ešte som bol celkom oťapený zo zápasu so spojencom. Chcel som sa nahnevať na spojenca alebo na prízraky, ale nejako som sa nedokázal nahnevať tak, ako som sa obvykle hneval, takže som to vzdal. Potom som chcel prepadnúť smútku, pretože sa mi ten chlapec páčil, ale tiež to nešlo, takže aj to som vzdal.
Odrazu som si uvedomil, že veď ja mám spojenca a tak mi tie prízraky nemôžu ublížiť. Tak som sa pustil za chlapcom dole cestičkou.”
…
“Boli tie prízraky spojenci, don Genaro?” spýtal som sa.
“Nie, boli to ľudia.”
“Ľudia? Ale veď ste povedali, že boli prízraky!”
“Povedal som, že už neboli reálni. Po mojom zápase so spojencom už nič viac nebolo reálne.”
V tomto bode ma príbeh zastavil. Niečo vo mne začalo rezonovať. Zdalo sa mi, že som našla paralelu zo svojho života: moje stretnutie s Gabrielom. Odvtedy “reálny” svet pre mňa prestal byť reálny a svet, nad ktorým som sa dovtedy uškŕňala, keď o ňom niekto začal hovoriť, sa zdal odrazu oveľa reálnejší ako to “reálne”. Celkom dobre som chápala ten pocit, o ktorom don Genaro vravel – neschopnosť nahnevať sa alebo smútiť za tým, čo sa ukazuje ako falošný obraz.
Ešte som lenivo rozmýšľala, že vlastne spojenci sú inorganické vedomie a aj anjeli sú inorganické vedomie, takže priamy kontakt s nimi má na psychiku človeka asi rovnaký vplyv ako priamy kontakt so spojencom…
Pokračovala som v čítaní a ako mnohokrát v posledných dňoch, zasa sa dostavil efekt okamžitej odpovede:
Castaneda sa spýtal dona Genara, ako celý príbeh dopadol, aký bol konečný výsledok – teda, či sa do Ixtlánu dostal. Na to odpovedal don Juan:
“Nikdy nebude žiadny konečný výsledok. Genaro je ešte stále na ceste do Ixtlánu!”
A don Genaro smutne prisvedčil:
“Nikdy sa nedostanem do Ixtlánu. … Ale v mojich pocitoch… v svojom srdci si niekedy myslím, že už som len na krôčik vzdialený. Ale nikdy sa tam nedostanem. Na svojej ceste už nespoznávam ani tie miesta v krajine, ktoré som kedysi poznal. Nič nie je tak, ako kedysi bývalo. … Na svojej ceste do Ixtlánu už nachádzam len prízračných pocestných.”
“Každý, koho Genaro stretne na svojej ceste do Ixtlánu, je len prízrak,” vysvetlil don Juan. “Napríklad vezmi seba. Ty si prízrak. Tvoje pocity a tvoja dychtivosť sú pocity a dychtivosť ľudí. Preto hovorí, že na ceste do Ixtlánu stretáva len prízračných pocestných.”
Don Genaro… kývol hlavou smerom k donovi Juanovi a povedal s hlbokým citom: “Tento jediný je reálny. Svet je reálny, len keď som s ním.”
Takže tak je to… od istého okamihu kontaktu s mimofyzickou realitou sa zlomí naša vnútorná predstava o tom, ako je svet usporiadaný. Doteraz vnímame jeho povrch, vrchných 5 cm. Kedy-tedy získavame náhľad 10 – 15 cm pod povrch. Ale v istom bode príde to, že “povrch” sa pre nás stane priezračný a začneme vidieť to, čo je pod ním… a od tohto bodu si uvedomujeme, aký nereálny je ten povrch, ako je to len vrchná vrstva, ktorá nijakým podstatným spôsobom neodráža to, čo je pod ňou… Ani u ľudského tela nevidíme všetky tie kosti, svaly, žily väzivo, ktoré sa skrývajú pod kožou a ktoré vlastne sú človek…
Don Juan tomuto okamihu hovorí zastaviť svet.
“Ak prežiješ ten šok [fyzického kontaktu so spojencom] – a ja som presvedčený, že prežiješ, pretože si silný a žil si ako bojovník -, nájdeš sa živý a zdravý v neznámej krajine. Potom, ako je to pre všetkých ľudí prirodzené, okamžite vyštartuješ späť do Los Angeles. Ale neexistuje spôsob, ako sa dostať späť do Los Angeles. To, čo si tam zanechal, je navždy stratené. V tom okamihu už, prirodzene, budeš bosorákom, ale ani to ti nepomôže; v takýchto okamihoch je pre nás všetkých dôležitý fakt, že všetko, po čom sme túžili, čo sme nenávideli či milovali je nenávratne stratené. Ale city človeka sa nezmenia alebo nezmisnú a tak bosorák vykročí na svoju cestu domov s vedomím, že sa tam nikdy nedostane, že žiadna moc na svete, ani jeho smrť, ho už nedokáže dostať do miest, k ľuďom a veciam ktoré miloval.”
…
“A čo s ľuďmi, ktorých milujem?” spýtal som sa dona Juana. “Čo sa s nimi stane?”
“Zanecháš ich za sebou,” odvetil.
“Ale neexistuje spôsob, ako si ich vziať so sebou? Neviem ich nejako vyzdvihnúť a preniesť k sebe?”
“Nie. Tvoj spojenec ťa odvíri samotného do neznámych svetov. … Rotovanie so spojencom zmení tvoju predstavu o svete. Táto predstava je všetko; keď sa zmení ona, zmení sa svet.“
Zostalo mi ťažko… Viem, o čom hovoria. Našťastie mám ešte okamihy, keď si poviem “dosť!” a zacúvam späť do hmoty a chvíľu si bahním v dôverne známom a vypočitateľnom prostredí; ale v podstate už dlho viem, že som svet, ako ho vidia ostatní, zanechala už za sebou. Ešte keď mi niečo nepasuje, môžem odložiť kyvadlo alebo sa nevybrať na šamanskú cestu, ale aj tak to nikdy dlho nevydržím. Ten pohľad pod povrch totiž premaže väčšinu vašich hodnôt. Uvedomíte si, akí nedôležití ste – že naša ľudská identita je len čosi ako “bradavica”, povrchový prejav čohosi veľkého a úžasného, čo sa skrýva pod tou “pokožkou” a čo tvorí skutočné JA.
V posledných dňoch mi Gabriel signalizoval, že sa zasa bude čosi diať – nič hrozné, ale nepovedal mi viac. Začalo to tým, že som prestala na šamanských cestách vidieť a moje vnímanie sa zmenilo na akési “vedenie”, niečo podobné, ako vnímajú svet energie. (Odvtedy radšej nikam nechodím, pretože minule som sa pri cvičení skoro strepala z balvanu, keď som nevidela, kam stúpam. 😦 ) No a to, že som teraz dostala do rúk práve túto kapitolu, tiež asi nebude náhoda… Takže rátam, že ma čaká stretnutie so spojencom. 😕 Ups… Nepripravená ako vždy. 😛
“Ak chceš byť bosorák, musíš byť vášnivý. Vášnivý človek má pozemské statky a veci, ktoré sú mu drahé – keď už nič iné, tak aspoň tú cestu, ktorou kráča. … Genaro nechal svoju vášeň v Ixtláne: svoj domov, svojich ľudí, všetko, na čom mu záležalo. A teraz sa túla v svojich pocitoch; a niekedy hovorí, že už sa mu takmer podarilo dosiahnuť Ixtlán.”
Genaro vzdychol a zarecitoval prvý riadok básne:
“Odišiel som. A vtáky zostali, spievajúc.”
…
“Len bojovník dokáže prežiť cestu poznania, pretože umením bojovníka je vyvážiť hrôzu z toho, že je človek, zázrakom toho, že je človek.”
Potom don Juan upozornil Castanedu, že aj naňho už číha vonku jeho spojenec.
“Ak sa na to necítiš, na stretnutie s ním nechoď. Nič nezískaš, ak to budeš urýchľovať. Ak chceš prežiť, musíš mať celkom jasnú hlavu a musíš si byť sám sebou absolútne istý.”
🙂 A čo na tom záleží, či to človek prežije? 🙂 V takýchto situáciách si vždy spomeniem na film Conan Barbar, kde sa dvaja chlapi chystajú zliezť do studne a stoja nad ňou a rozjímajú, aké nebezpečenstvá v nej môžu číhať a čo urobia, ak… Kočka, ktorá putuje s nimi, zatiaľ vezme lano, spýta sa “A čo chceš žiť večne?!” a prehupne sa cez okraj studne do tmy…
Jedna z mojich lekcií na bosoráckych chodníčkoch: Moc nešpekuluj. Aj tak je to 1. vždy inak, 2. než si človek predstavuje. 😆
Myslím, že mi začína tuhnúť šija. 😆
…
Jon Bon Jovi – Blaze Of Glory
I wake up in the morning
And I raise my weary head
I’ve got an old coat for a pillow
And the earth was last night’s bed
I don’t know where I’m going
Only God knows where I’ve been
I’m a devil on the run
A six gun lover
A candle in the windWhen you’re brought into this world
They say you’re born in sin
Well at least they gave me something
I didn’t have to steal or have to win
Well they tell me that I’m wanted
Yeah, I’m a wanted man
I’m a colt in your stable
I’m what Cain was to Abel
Mister catch me if you canI’m going out in a blaze of glory
Take me now but know the truth
I’m going out in a blaze of glory
Lord I never drew first
But I drew first blood
I’m no one’s son
Call me young gunYou ask about my conscience
And I offer you my soul
You ask if I’ll grow to be a wise man
Well I ask if I’ll grow old
You ask me if I’ve known love
And what it’s like to sing songs in the rain
Well, I’ve seen love come
And I’ve seen it shot down
I’ve seen it die in vainShot down in a blaze of glory
Take me now but know the truth
‘Cause I’m going down in a blaze of glory
Lord I never drew first
But I drew first blood
I’m the devil’s son
Call me young gunEach night I go to bed
I pray the Lord my soul to keep
No I ain’t looking for forgiveness
But before I’m six foot deep
Lord, I got to ask a favor
And hope you’ll understand
‘Cause I’ve lived life to the fullest
Let this boy die like a man
Staring down a bullet
Let me make my final standShot down in a blaze of glory
Take me now but know the truth
I’m going out in a blaze of glory
Lord I never drew first
But I drew first blood
And I’m no one’s son
Call me young gun
I’m a young gun
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor