Eprakone – ezoterika a spiritualita

Bola to takmer nijaká druhá pozornosť – celý čas som mala silný pocit, že si to všetko len vymýšľam, ale boli v tom i pasáže, kedy sa veci diali bez môjho pričinenia. Nejako som sa vytrepala na svoju čistinku. Už cestou tam mi napadlo, že by som nemala na túto pochôdzku ísť sama (doteraz ma to netangovalo, ale odkedy čítam šamanské knižky, začínam mať plné gate 😕 ). Tak som poprosila o nejakého sprievodcu. Pôvodne, cestou na čistinku, som myslela, že si vezmem straku (=dobrá/zlá správa), ale pri pníku sa mi zhmotnil motýľ – nádherný, veľký, výrazne modrý s čiernou kresbou. Potešila som sa mu a požiadala som, aby ma preniesli tam, kde je cestička nadol do rokliny.

Ocitla som sa na tej bridlicovej planine. Nedomrlé zelinky medzi klzkým, drobivým kamenčím, rovná plocha až po horizont, slnko nad hlavou, ale nepálilo. Motýľ poletoval okolo mňa a niekedy mi sadal na ruku alebo na plece. Povedala som mu, nech mi ukáže tú cestičku nadol.

Motýľ začal letieť a ja som šla za ním. Doviedol ma k cestičke do rokliny. Najprv letel napred. Dávala som pozor pod nohy, ale potom sa mi zdalo, že tými svojimi krídelkami musí veľa máchať, a tak som mu povedala, že buď môže letieť alebo sa nechať odniesť, ako mu to vyhovuje. Priletel ku mne a sadol si mi na vlasy pod pravým uchom (mala som dlhé vlasy). Tak sme pokračovali – ja som sa tackala nadol a motýľ sa niesol. 🙂 Odrazu mi prišlo, že ale ja vlastne nemám vôbec nijakú ochranu, lebo taký motýľ toho veľa nenachráni, a tak som zavolala na Gabriela, či sa nechce pridať. Hneď prišiel a išiel vedľa mňa (odrazu bola roklina nejaká širšia a zmestili sme sa do nej obaja).

Spozorovala som, že hoci ideme nadol, nestmieva sa, ako som si to pamätala z prvého razu. Povedala som to nahlas a Gabriel sa usmial, že prečo asi: že on je Svetlo a tak je okolo neho svetlo. Že tú tmu rozsvecuje on.

Šiel vľavo a viedol ma. Po jeho boku sa už išlo nadol ľahko: videla som pod nohy a prestala som sa potkýnať. Myslím, že motýľ preletel na Gabriela a sedel na vlasoch jemu a Gabriel mal tie svoje pokojno-dobrotivé oči, že som z toho bola celkom namäkko… Dušu by som zaňho dala!

V pohode sme zišli nadol až k tým dverám. Celú cestu sme sa rozprávali, len si už nepamätám, o čom. Pred dverami som zastala. Všimla som si, že tentokrát nie sú na nich nijaké vyrezávané draky – len masívne drevené dvere so zamrežovanou klapkou. Povedala som Gabrielovi, že sa draky niekam stratili, a on mi to vysvetľoval, len už si nepamätám, čo povedal.

Spýtal sa ma, či mi ten pohľad nerobí zle, keď si spomínam na to, ako som tam stála naposledy. Povedala som, že to už je dávno za mnou. Že je to taká zabudnutá minulosť, že ju ani odrekapitulovať nebude treba.

Povedal, že mám zabúchať. Tuto mám akoby dva obrazy toho istého cez seba, takže možno som sa dostala do nejakej časovej slučky alebo som si bezostyšne vymýšľala. Prvý obraz: zabúchala som na dvere plochou dlaňou. Niekto otvoril, pozrel na mňa, potom uvidel Gabriela a skoro spadol z nôh. Druhý obraz: zabúchala som na dvere päsťou. Gabriel sa smial, akú násilnícku povahu mám. Klapka sa otvorila a ja som tomu dverníkovi povedala, že idem za Espeasom a že ma volal. Dverník pozrel na Gabriela, ja som Gabrielovi povedala, či ide so mnou, dvere sa otvorili a vošli sme obaja dovnútra.

Za dverami bola temná chodba s hrubými kamennými stenami, trochu ako kanalizačný tunel. Keď Gabriel vstúpil, celá sa rozjasnila a bolo v nej pomerne dobre vidno. Dverník bola deformovaná tmavá postava, hrbatý, s rukami a nohami ako pavúk a s masívnym telom. Tie ručiská boli strašne dlhé, takmer po zem a s hrčatými, reumatickými kĺbmi. Uhýbal pohľadom a aj tvár mal takú zapšklú, nepriateľskú.

Prišlo mi ho strašne ľúto.  Motýľ letel k nemu. Spomenula som si, ako som bola kedysi na pobreží s ropou a ako som ju natiahla do svojho tela. Chcela som sa ho dotknúť, ale uhol sa. Tak som pokrčila plecami, povedala som, že som sa ho chcela len dotknúť, ale že je to jeho rozhodnutie, a pobrali sme sa s Gabrielom tým tunelom.

Odrazu dverník zakričal “počkaj!” a pribehol za mnou. Natiahol ku mne ruky. Vzala som ich do svojich. V tom okamihu som normálne fyzicky cítila, ako niečo strašne husté a ťažké ide cez moje telo niekam preč. Od miesta, kde som sa ho dotýkala, sa začal meniť – deformované telo sa začalo narovnávať a stávala sa z neho bielobelasá žiarivá energetická bytosť bez pevných obrysov, vlniaca sa ako obraz v horúcom vzduchu. Bol to nádherný pohľad… Cítila som jeho úžas  a radosť. Potom som mu povedala, že ak si chce motýľa nechať, že sa oňho ale musí starať. Chcel ho.

Vtedy som spozorovala, že cez tunel sa popri stenách k nám plazia ďalšie deformované ľudské atrapy.  Boli skutočne na pohľad odporní, špinaví, nechutní, plní pľuzgierov a mokvavých rán. Priťahovalo ich svetlo, ktoré vychádzalo z Gabriela a teraz už aj z dverníka. Videli, čo sa stalo s dverníkom. Všetci sa ma chceli dotknúť. Nechcela som, aby ma tam udupali, tak som sa skrčila a objala som jednou rukou jedného, druhou druhého, a tým ostatným som povedala, nech sa ich chytia, že to prejde aj na nich. A skutočne – ľudia začali pomaly svetielkovať. Nie tak výrazne ako dverník, ale začali sa zbavovať svojej ohyzdnej podoby a stávali sa energiami.

Rýchlo som to ukončila; mala som pocit, že stačilo. Povedala som im (alebo to bol Gabriel?), aby sa držali dverníka, že on ich dostane až na tú úroveň, kam sa potrebujú dostať. Že on pre nich bude naďalej robiť to, čo som teraz začala ja.

Potom sme s Gabrielom pokračovali tunelom až do sály so stolmi plnými jedla. Všetci tam boli nejakí škaredí a deformovaní. Spýtala som sa, kto je Espeas (ešte po ceste do sály som mu hovorila “Espumisan” a Gabriel sa smial, že už by som si to meno mohla zapamätať). Prišiel vysoký, chudý, zosivetý chlap so zapšknutou, prepadnutou tvárou. Náramne mi pripomínal supa. Spýtala som sa, či vie, kto som. Vedel. Vedel aj, kto je Gabriel, a náramne sa ho bál. Bolo to také absurdné – báť sa takého nádherného stvorenia s takými dobrotivými očami, ale mala som pocit, že všetci v tej sále z Gabriela majú fofry, akoby bol v ich očiach Smrť alebo Sudca.

Povedala som Espeasovi, že ma mrzí, že musel čakať, na čo Gabriel vyhlásil, že len ja z nich sa pohybujem v čase a Espeas to ako čakanie nevnímal.

Ešte cestou cez les na čistinku som si predsavzala, že to Espeasovi tak neuľahčím a že ho zaviažem, aby urobil to isté pre niekoho iného. Tak som mu to vysvetlila: že nechcem, aby to bola jednorazová záchranná akcia, ale prvé ohnivko reťaze. Že on má nájsť niekoho, kto potrebuje pomoc, a urobiť potom to isté pre neho a zaviazať ho, aby to on podobne odovzdal ďalej. Espeas sa vydesene pozrel na Gabriela, Gabriel prisvedčil a Espeas to prisľúbil. Potom nejako smutne pozrel na mňa a na Gabriela a povedal, že asi ja jeho spoločník teda nebudem. Gabriel dosť ostro vyhlásil, že to nie, ale že dostane, o čo prosil. Tak som k Espeasovi natiahla ruky, on sa ich chytil a zopakovalo sa to isté čo s dverníkom – začal svetlieť, strácať hmotu a meniť sa na energiu. (Mám matný pocit, že ešte predtým mu Gabriel znadal ako sirote a naprával mu hlavu, ale už si nepamätám, ako.)

Keď sa Espeas zmenil, zostal náramne namäkko. Ostatní sa k nám začali približovať a nejako si ma obzerali a potom sa ktosi spýtal Gabriela, či ja som Hope (“nádej”; to bola tá twin flame, ktorú Gabrielovi prisúdila Cooperová, no neskôr od nej upustila). Gabriel povedal, že nie, že som tá najvyššia vibrácia tej najnižšej vibrácie a že  každý z nich má šancu, že mu pomôžem tak ako Espeasovi. Že Espeas moju pomoc dostal preto, lebo si našiel spôsob, ako sa so mnou kontaktovať. A že aby sa so mnou mohli kontaktovať, musia sa naladiť na tú najvyššiu vibráciu tej najnižšej vibrácie – na moju vibráciu. Potom prídem a pomôžem im – ale že zvýšiť si vibráciu na moju frekvenciu musia sami a Espeas im ukáže, ako.

Potom sme odišli a vystúpili hore na planinu. Odrazu som si spomenula na obrázok modrých motýľov na strome, ktorý som stiahla z webu, a napadlo ma, že tí ostatní by tiež mohli potrebovať každý svojho modrého motýľa… Odrazu sa okolo mňa zjavilo hejno modrých motýľov a ja som ich poslala nadol za tými ľuďmi tam vnútri. Potom mi došlo, že ale dvere sú zavreté a nikto ich nečaká, tak ako sa dostanú dovnútra? Že by bolo treba na dvere zabúchať. Gabriel sa zasmial, odrazu som videla záblesk energie, ako švihol nadol pomedzi motýle a ozval sa buch na bránu. Potom sme zdola počuli nadšené výkriky, keď ľudia objavili motýle. Obrátili sme sa a išli sme preč.

Späť na tej planine som sa nejako pozastavovala and tým, aká vyprahnutá, bezútešná a bez života je. Gabriel povedal, že to nie je tak. Nech znížim úroveň očí na úroveň zeme. Urobila som to vôľou (teda: zostala som stáť, ale môj pohľad klesol k zemi, až bol zarovno s povrchom) a odrazu som videla veľmi ostro mravčeky v pohybe a tie vysušené zelinky odrazu tiež vyzerali ako košaté, šťavnaté stromy. Gabriel ma upozornil, že všetko je to len vec pohľadu: že aj v bezútešnej situácii je nejaká úroveň, ktorá je pri bližšom pozeraní zázračná. Doslova povedal “všetko je zázrak”.

Pozrela som naňho a on pozrel na mňa. Mal tie svoje anjelské oči – láskavé, tolerantné, absolútne ústretové, mäkké, nežné… Neviem ten výraz popísať. Dobrota v osobe.

Spýtala som sa ho, čo je tá najnižšia vibrácia – či je to nenávisť. Odpovedal, že nie, že je to zúfalstvo. Strata poslednej nádeje. Tak to som pochopila, prečo ma tak nazval… Všetko ostatné je spojené s aspoň nejakým vzdorom a bojom, ale strata nádeje je spojená už len s pomalým pádom do priepasti bez dna. Poznám. 😦 Takže som tá najvyššia vibrácia beznádeje.

Ešte sme sa rozprávali o množstve vecí. Lenže samozrejme, ja mám sklerózu. Dokonca som už vtedy mala pocit, že som si to celé vymyslela. Povedal, že nie, ale že som vedome utvárala situácie. Že teraz to nevadilo, ale v budúcnosti sa môže stať, že narazím na bod, kedy sa nebudem vedieť pohnúť ďalej, lebo moja vôľa nebude v súlade s tokom energie. Povedala som, že to mi nevadí, pretože ja sa aj tak vždy prispôsobujem. (A teraz ma napadá, či ten dvojaký vnem tam pred bránou nevznikol tým, že som silou vôle znásilnila realitu, ona sa zastavila a Gabriel musel urobiť časovú slučku, aby sme sa pohli z miesta…)

Dodatok 27.6.2010: Včera sa mi ozval na kyvadlo Espeas. Išlo to veľmi zle, ale mala som pocit, že sa prišiel poďakovať. Už je späť v svojej dimenzii a všetko je v poriadku.

Tak, niekedy aj mne musí niečo vyjsť. 🙂 Hepi. 🙂