Boh nás trestá? Skutočne?

Toto je prevzaté z článku reverendky Misy Hopkinsovej a je to úvaha o tom, ako niekedy uprostred liečenia máme tendenciu spadnúť späť do sebaobviňovania a sebaľútosti:

Presvedčenie, že nás boh trestá, som zažila u mnohých ľudí práve uprostred procesu hojenia. Keď sa hojenie dostane do krízy, často sa čudujeme, čo sme urobili, že sa nám to deje. Potom si povieme, že ak sme si to zaslúžili, budeme sa s tým musieť naučiť žiť… Toto presvedčenie však ešte nikdy nikomu nepomohlo, len zničilo šance ľudí skutočne vyhojiť staré rany.

Nedokážem si natĺcť do hlavy, prečo si niekto myslí, že milujúci Boh ho trestá za to, že sa snaží, ako len vie… Iste, niekedy urobíme rozhodnutia, ktoré nie sú k nášmu absolútnemu prospechu, ale zas nie príliš často!

Pred pár rokmi mi jedna staršia múdra žena vysvetlila, že starnutie so sebou prináša aj poznanie, že väčšinu času sa väčšina ľudí snaží robiť tak dobre, ako len vie. A tak miesto toho, aby sme sa upínali na predstavu trestajúceho Boha, ak si uvedomíme, že ľudia sa snažia robiť tak dobre, ako len dokážu, získame pre nich väčšie porozumenie. (helar: Angličtina v tomto prípade použila “súcit”, compassion. Ja som zvolila radšej “porozumenie”.)

Možno veríte v minulé životy a karmu. V tom prípade asi akceptujete, že ste si vybrali svoj život a jeho lekcie, aby ste získali hlbšie pochopenie pre seba i pre iných.Hĺbkou tohto pochopenia prinášate spirituálnu slobodu sebe i ostatným okolo vás.

Či už veríte v karmu alebo nie, asi súhlasíte, že každý problém, ktorý so sebou prináša choroba, nám dáva príležitosť zistiť, ako hlboké naše porozumenie dokáže byť.

Ako učiteľka na špeciálnej škole pre postihnuté deti som sa naučila z prvej ruky, ako sa tieto úžasné a odvážne deti stávajú učiteľmi porozumenia.

Takmer som ich nevidela, že by samé seba ľutovali tak, ako to robievajú dospelí. Skôr boli naladené prijať svoju súčasnú realitu a jej obmedzenia a vyžmýkať z každej minúty svojho života lásku a zmysel.

Chápali ľudí okolo seba a mali s nimi trpezlivosť. A ľudia v ich živote – rodina, učitelia, spolužiaci, lekári, sestričky, ošetrovateľky, poradcovia a priatelia – reagovali otvorením vlastného srdca a vychutnávaním pokoja a odvahy, ktorú cítili v prítomnosti týchto detí. Tieto deti im umožňovali do väčšej hĺbky precítiť láskavé porozumenie, ktoré by v sebe bez ich pomoci možno inak ani neobjavili.

Ak sa tieto deti rozhodli žiť takýto ťažký život, aby spirituálne narástli, aby sa karmicky prebudili alebo aby pomohli ostatným objaviť v sebe hlbšiu schopnosť lásky, rozhodne sa im podarilo trvalo a nezvratne ovplyvniť životy ľudí okolo seba a naplniť tak svoje poslanie.

Nikdy mi neprišlo na um, že by Boh trestal tieto deti. Ale rozhodne mi prišlo na um, že svojím životom prispievajú k väčšiemu porozumeniu vo svete.

Ako dospelí určite v živote robievame aj rozhodnutia, ktoré neskôr ľutujeme. Je pochopiteľné, že si niekedy myslíme, že keď sme tak zbabrávali svoj život, Boh nás potrestá za to, čo sme urobili. Ale skúsme sa na to pozrieť z iného uhla pohľadu:

Ak v svojom srdci a preto aj v každej bunke svojho tela nosíme hlbokú ľútosť, nie je možné, že tým vytvárame základňu, v ktorej sa darí chorobe? Nie je možné, že tým, že sa oddávame našej ľútosti miesto toho, aby sme ju premenili na sebalásku, v skutočnosti trestáme sami seba?

Keď sme sami k sebe tvrdí, bývame tvrdí aj k ľuďom okolo nás. A ľudia okolo nás bývajú potom tvrdí k nám. Nie je možné, že tento cyklus je vytvorený skôr nami samými a nie je prejavom božieho trestania?

Trestá vás Boh? Odpovedať si musíte sami, ale skúste vziať do úvahy, že možno ste to práve vy, kto je k vám taký tvrdý – a že je plne vo vašej moci to zmeniť chápajúcou, tolerantnou láskou.

Meditácia na prekonanie sebaobviňovania

Nájdeme si tiché, nerušené miestočko. Pohodlne sa usadíme a zatvoríme oči. Pokojne dýchame, až kým sa naše telo a myseľ neuvoľnia. Sústredíme sa na svoje srdce a dýchame. Len dýchame, kým sa myseľ nezastaví a srdce neotvorí.

Uvedomme si tie situácie v našom živote, kedy sme sami na seba tvrdí – kedy sa príliš kritizujeme alebo na seba kladieme prehnané očakávania. Všimnime si, či už len samotná myšlienka v nás nevyvolá posudzovačnosť a sebaodsúdenie. Teraz si predstavme, že všetka táto sebakritika a požadovačnosť prichádzajú od dieťaťa. Toto dieťa sa naučilo veriť, že nie je dosť dobré, a tak sa snaží doložiť, že dosť dobré je… V duchu to dieťa objímme. Samozrejme, že je dosť dobré! Koniec-koncov, sme tu na to, aby sme skúmali a učili sa, nie aby sme všetko vopred vedeli! Zahrňme dieťa našou láskou, až kým necítime, ako sa v nás rozlieva jej teplo. Keď cítime, ako sa dieťa našej láske poddáva a jeho postoj mäkne, uvedomme si, že toto úžasné dieťa sme my sami.

Keď sme svoj pocit naplno precítili, zhlboka sa nadýchneme, vydýchneme ústami a prenesieme sa pozornosťou späť doreality. Pohýbeme prstami na rukách a na nohách. Otvoríme oči. Lásku a akceptáciu seba samého si vezmeme do zvyšku dňa.

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.