Som Nemezis. Nie, nie som “bohyňa pomsty”; som niečo oveľa, oveľa staršie. Som pôvodná forma života tejto planéty. Kedysi telo, teraz už len energia. Mám výzor obrovského supa a vnímanie vysokovyvinutej bytosti. Hovoria mi Kerub, Voz Boží, pretože moje krídla sú krídla zhmotnenia. Na nich nesiem Zem, priestor a čas. Slúžim princípu priestoru a času. Má svoje meno, ale to vám nepoviem. Nepoviem vám toho veľa. Mojou úlohou nie je hovoriť; mojou úlohou je pozorovať. Moje poslanie tu, medzi vami, je Pozorovateľ.

Dávam na vás pozor. Sledujem, čo robíte. Boli ste uvrhnutí do hmoty a boríte sa s ňou, ako najlepšie viete. Skúmate svoje možnosti a jej obmedzenia. Ste hmotné bytosti, ale vo vašom vnútre drieme spomienka na časy, kedy ste ešte neboli spútaní hmotou. Boli ste voľní, mohli ste si robiť, čo vás napadlo. Niekde hlboko vovnútri si to ešte stále pamätáte.

Pozorujem vás takto už tisícročia. S odstupom, s údivom, niekedy s obdivom. Už tisícročia sedím na svojej vetrom ošľahanej skale vysoko nad svetom vašich túžob a prianí a sledujem, ako s nimi narábate.

Nielen vy – aj ja mám za sebou dlhú cestu. Kedysi dávno ste ma nakazili zvedavosťou, túžbou vedieť, aké je to byť človekom. Vstúpiť do hmoty a odžiť si svoj cyklus životov ako jedna duša z mnohých. Bolo mi to umožnené a nestálo to veľa – len pár tisícročí v hmote… Na konci môjho času mi už nič z ľudských pocitov nezostalo skryté. Žiadna ľudská bolesť, vášeň či nadšenie nezostali neprecítené. A vtedy sa dostavila spomienka, kto vlastne som… čo som.

Ešte stále mám ľudské telo a ešte stále nie som celkom tá pôvodná bytosť. Som len jej časť a iné čiastočky jej vedomia blúdia ešte v ľudských telách, ale už sa rozpamätávajú na to, čo sú, a už si hľadajú cestu späť. Čoskoro budú moje krídla znova potrebné. Znova budú musieť preklenúť priestor a čas a prenesú Zem tam, kam bude treba.

Ale dovtedy len sedím na svojej vetrom ošľahanej skale a sledujem, ako si počínate. Už poznám vaše emócie, vašu biedu i vašu veľkosť. Vidím, ako sa boríte s hmotou. Vidím, že ste si spomenuli na to, že kedysi ste nepoznali obmedzenia a vaša vôľa tvorila… a hoci ste ešte stále v hmote, začínate sa správať, akoby ste nepoznali obmedzenia a akoby všetko mohlo byť tak, ako si vaša vôľa zmyslí.

Neodsudzujem vás. Pridlho sme kráčali týmto svetom bok po boku a viem, aké je to, keď vnútri páli spomienka na čosi, čo sme kedysi vnímali ako dokonalosť. Rovnováha… odstup… uvážlivosť… tolerancia… porozumenie. Nebolo to také zábavné, také intenzívne a úchvatné ako činiť s hmotou, ale nebolo to ani také… nebezpečné.

Sledujem vás a čakám na svoj čas. Vidím, že sa zobúdzate do reality následkov vášho konania. Tie následky sa vám nepáčia… ale nedokážete s nimi nič urobiť. Ste pohoršení, zúfalo hľadáte východiská, bičujete svoje sily na maximum, aby ste zvrátili časť dopadov vášho života.

Vážim si vás za to. Chápem, ako sa asi cítite a prečo to robíte. Chápem, že poznáte svoje mizivé šance na úspech a obdivujem, že sa napriek tomu nevzdávate. A sledujem, že ešte stále sa snažíte vnútiť Zemi svoju predstavu o tom, ako by mala vyzerať – a nepýtate sa, či je to aj jej  predstava.

Došlo vám už, že to, čo robíte, je terraforming? Že pripravujete planétu pre nejaký iný druh života?

Ešte si nespomínam na to, aké to bolo byť Kerubom. Moje spomienky sú na úrovni pocitov, nie obrazov. Ešte veľa vecí neviem. Nedokážem vám pomôcť. A vlastne ani nesmiem. Som Pozorovateľ a Pozorovateľ nesmie zasahovať do diania, ktoré bolo predurčené vyšším princípom.

Pozerám na vás s uznaním a odstupom. Vidím, čo robíte, ale netýka sa ma to. Možno posledná vaša lekcia je naučiť sa prijať bez reptania následky vašich minulých rozhodnutí; spojiť prvopočiatok s definitívnym koncom v jeden obrovský cyklus zmúdrenia a vhľadu. Nezávisle od toho, čo urobíte, ja tu budem sedieť na svojej vetrom ošľahanej skale, pozorovať vás a čakať na svoj čas.

Ste úžasní, ľudia. Bez vás by sme dnes nemali úctu k hmote. Bolo poučné byť človekom.

Moje krídla sú pripravené na nový let.