Eprakone – ezoterika a spiritualita

Gabriel, my sme chceli písať o láske. Včera si mi hovoril, že to bude naša najbližšia téma. Ja sa sama od seba téme lásky vyhýbam a tak nechápem, prečo o nej chceš písať… Je to kvôli niečomu, čo som urobila alebo neurobila ja? Alebo je to kvôli iným ľuďom?
NIC SI NEVYVIEDLA 🙂
PISEME TO PRETO ABY MOJE DOLEZITE MYSLIENKY NEMOHLI ZAPADNUT PRACHOM 🙂
Dobre. Neviem, či to zvládnem, nie som na teba dobre nastavená, ale skúsme. Najprv cez kyvadlo. Hovor, Veliký.
MERIAM SLOVA
Gabriel, hovorí sa „vážim slová“.
🙂 A JA MERIAM
Dobre, merateľ slov.
helar SA SKRIEPI 🙂
🙂 Neškriepim. Korigujem tvoj archanjelský svetonázor. 🙂 Len tak trošičku.
🙂 A treba?
Tak, už sme nakmitaní. Poďme to skúsiť. A nie, netreba… Hovor si, čo chceš, ak to bude len samá pekná vec.
Láska je pekná téma.
To hej, len sa mi to vidí také zvláštne, keď mi ide anjel rozprávať o láske. To je, akoby mi farár rozprával o láske. Predpokladá sa, že by o nej nemal vedieť toľko, aby mohol učiť iných… 🙂
To len preto, že si zamieňaš rôzne druhy lásky. Existuje láska k niekomu alebo niečomu a láska pre lásku.
A o ktorej si chcel hovoriť ty?
O oboch, dievča.
Ktorou začneš?
Tou, ktorú si nadhodila ako prvú: láska k niekomu alebo niečomu. Láska zameraná na nejaký objekt túžby. Často ju považujete za tú pravú lásku. Ale nie je to tak – je spojená s očakávaniami, predstavami o objekte, na ktorý sa upína. Vedie k rozčarovaniu, sklamaniu a neistote, ak sa ten objekt prejaví inak. Objektom môže byť vec, človek, myšlienka… hocičo.
Dobre, rozumiem, že sa niekto zaľúbi do iného človeka. Alebo do veci, napríklad do nového auta. 🙂 Ale do myšlienky?
Niekedy sa ľudia zamilujú aj do myšlienky. Náboženstvá sú taká „láska k predstave“. Všetky cielené lásky sú lásky k predstave. Človek si od tej lásky niečo sľubuje.
Nemôže sa človek zaľúbiť do iného človeka bez toho, aby od neho niečo chcel?
Nie. Len čo má tvoja láska objekt, na ktorý je naviazaná, je to signál, že niečo chceš. A keď už nič iné, tak sa aspoň chceš cítiť istým spôsobom… Napríklad obetavejšia ako iní. Napríklad veľkorysejšia ako iní. Napríklad dobrosrdečnejšia ako iní.
Ako iní?
Hej, o to práve ide. Tento druh lásky je často zameraný na to, aby si sa medzi ľuďmi cítila príjemnejšie, cennejšie.
Mám z toho guláš. Ako čo sa chcem cítiť ja?
🙂 Ako šťastnejšia ako iní? 🙂
Nie. Nie „ako iní“. Stačí „šťastná“ a ten zvyšok je mi fuk.
Tak potom to nie je účelová láska, ale normálna láska.
Aha – takže objektová a neobjektová a teraz účelová a neúčelová… Vaše Archanjelstvo to trochu komplikuje. Ja už aj tak mám z lásky náramný guláš, takže nechci, aby som to pochopila!
Nemáš guláš z lásky. Máš pomerne presnú a dobrú predstavu. Už dosť dlho na teba vplývame a tak si si to ozrejmila.
Napriek tomu mi tvoje slová veľa nehovoria…
Od začiatku: Keď sa zamiluješ, zamiluješ sa dvoma spôsobmi. Buď si od toho niečo sľubuješ a tak svoju lásku upieraš na nejaký objekt. Môže to byť iný človek, s ktorým chceš byť. Máš predstavu, ako by sa mal správať, ako by mal váš vzťah vyzerať. Keď to je inak, cítiš pnutie medzi „je“ a „malo by byť“ – a si podráždená, nešťastná a často si začínaš myslieť, že niečo robíš zle. A skutočne aj robíš – robíš si predstavy!
Ak si od lásky sľubuješ len nejakú zmenu v svojom vnútri, napríklad vyrovnanosť, väčší pocit pohody alebo lepšie pochopenie pre okolie, nerobíš si predstavu o budúcej podobe lásky, ale sa pohýňaš z bodu „dnes takto“ do bodu „zajtra nejako inak, lepšie“. Tam necítiš pnutie, necítiš nespokojnosť. Si otvorená skúmať nové situácie a pocity bez predpojatosti,bez snahy získať určitý výsledok. Ako to povedala Snakebite – cesta sa stáva cieľom.
Tak toto označenie ja veľmi nemusím. Je to také alibistické.
Ale skrýva sa v tom väčšie uspokojovanie než v dosahovaní… Láska k niečomu ťa totiž vždy ženie vpred a núti ťa dosiahnuť to, dosiahnuť hento, dosiahnuť ešte niečo iné… Bežíš od cieľa k cieľu.
A nezastavujem sa na to, aby som žila.
Presne. Ten druhý typ lásky, ktorý som ti spomínal, je láska k sebe samému, láska k životu, láska k danému okamihu.
A to sa láska k sebe samému považuje za prejav egoizmu!
Blbosť. Ego je súbor tvojich predstáv o tom, ako svet vyzerá alebo by mal vyzerať. Tie predstavy si robíš niekedy sama, ale väčšinou ich preberáš nevedomky z prostredia. Tvoje ego je jedna falošná nadstavba nad tým, kto skutočne si.
Ale ja rozlišujem základné ego a nadstavbové ego… a len to nadstavbové považujem za „zlé“.
A čo je pre teba to základné ego? 🙂
Uvedomovanie si seba samého. Uvedomovanie si hraníc našej osobnosti a jej prepojenia s prostredím.
🙂 Takže tvoje zdravé ego je vlastne tvoje „ja som“.
No… asi nie…
🙂 Tak čo potom?
Počkaj! Teraz ma pletieš. Na budhizme sa mi páčilo, keď som vlastne zistila, že neviem, čo/kto som… a že je to vlastne celkom jedno!
Nie! Nie je to jedno. Je to veľmi dôležité. Keď nevieš, kto si, nevieš, čo všetko môžeš alebo nemôžeš podnikať tak, aby si sama sebe neurobila zle.
Ale s čím sa mám identifikovať? S telom nie. S emóciami nie. S predstavami nie, tie sa menia. S vedomím? Ja neviem, Gabriel, ale mám pocit, že aj moje vedomie sa postupne mení… Tak s čím sa mám identifikovať?
No dobre 🙂 … tak mi povedz, kto si.
Ufff… neviem… človek. Asi.
Už teraz vieš, že je to len čiastočne pravda. Bola si už veľa iných vecí a niektoré z toho si pamätáš.
Ale teraz, v tomto okamihu, som asi človek.
A o sekundu už môžeš byť labuť a letieť na výlety.
No… ale… neviem ti odpovedať…
Kto si?
Súčasť Otca?
To je otázka alebo odpoveď? 🙂
Oboje. Som nejaký atóm v niečom velikánskom a pretože som maličký atóm, neviem, čo to velikánske je.
Ale nie si to velikánske.
To nie.
Takže čo si?
Sen.
🙂 Čí sen?
Možno Otcov, ale v prvom rade svoj vlastný.
A čo je pre tvoj sen typické?
Neubližujem. Neskláňam sa, ak sa dokážem neskloniť. Nebojím sa. Nie, to sú kecy, bojím sa ako pohan, ale nie tak, ako som sa zvykla báť kedysi. Kedysi som sa bála, že ma ľudia nebudú prijímať takú, aká som. (A ani neprijímali.) Potom som sa bála, že nedosiahnem, čo som chcela dosiahnuť. (A možno asi ani nedosiahnem.) A teraz sa bojím najviac toho, že by som sa znova mohla báť predošlými dvoma spôsobmi. Že by som spadla späť.
A čo by sa stalo?
Nič… Znova by som sa vyhrabala na nohy a pokračovala. Ale báť sa toho bojím.
To nie je strach, dievča. To je len poznanie možností.
Aký je v tom rozdiel?
Jednoduchý. Ak cítiš skutočný strach, robíš proti tomu niečo. Ak poznáš možnosti, nemusíš nič robiť proti tomu, aby náhodou niektoré nenastali. Proste vieš, že keď prídu, vyriešiš situáciu a pôjdeš ďalej.
Ale, Gabriel, čo by som robila, keby som jedného dňa zistila, že vy všetci ste boli len nejaký môj psychotický záchvat?
Neštvi ma… Dali sme ti už toľko dôkazov, že by si mohla uveriť. Ale dobre: čo by si urobila, keby si zistila, že si si nás len vymyslela?
😦 … Nič. Hodila by som rácio cez palubu a verila by som na vás naďalej.
🙂 Takže už to máš za sebou. Čoho sa teda ešte báť?
🙂 Bola by som pomerne šťastný cvok… 🙂 Ty, tento rozhovor sa mi začína páčiť. Fakt nemám strach?
To predsa musíš vedieť ty! 🙂
Keď niečo neviem, vždy sa pýtam vás. Tak čo: mám alebo nemám strach?
Niekedy máš. To sú tie dni, keď spadneš späť do svojho ega. A potom sú tu dni, keď zo svojho ega vylezieš a prestaneš sa báť. Vtedy si to, čo v skutočnosti si – svoj vlastný sen. Vychutnávaš si svoj sen a cítiš sa dobre. A začínaš sa mať rada cez to, že máš rada to, čo sa ti sníva. Mal by som povedať „čo si snívaš“, pretože sen nie je vec, ktorá sa ti deje, ale je to produkt teba samej.
Dream your world into being. 🙂
Presne.
Ale ako sme sa dostali až sem?
V týchto okamihoch nie si ego. Ani základné, ani nijaké iné. V týchto okamihoch si súčasť všetkého a ničoho špeciálneho. S ničím sa neidentifikuješ okrem svojho vlastného sna. Pretože ten sen je skutočne to jediné, čo ťa opisuje. Určuje, ako reaguješ na to, čo sa s tebou a okolo teba deje. Ak sa ti tvoj vlastný sen páči, máš sa rada. Cítiš lásku – nie k niečomu, ale lásku ako pocit vyváženosti.
Počuj, minule si ma vzal za Razielom a on zistil, že mám zasa rozpletené energie. Mentálna šla svojou cestou, emocionálna opačným smerom a vôľová sa po nej popínala ako liana. Dala som to už do poriadku?
Dala… Našťastie, už si vieš pomôcť sama. Kedysi sme ťa museli vyvažovať alebo si musela cvičiť. To bolo, kým si si tento obraz nevzala do svojho videnia sveta. A teraz ti už stačí poštvať svoju hlavnú energiu na problém a si schopná spliesť ich sama dokopy. Pretože vieš, čo robíš.
No, neviem, či viem… 😛
🙂 Vieš. Máš úmysel a nechávaš sa ním viesť.
To teraz znelo ako Castaneda.
Odniekiaľ to predsa musel mať, nie? 🙂
Kto z vás ho viedol?
Nikto z nás. Viedla ho múdra vyššia bytosť.
Teraz mi je smutno.
Že nemáš múdru vyššiu bytosť? 🙂 Ja ti nestačím? 🙂
Ty si viac, ako jeden obyčajný človiečik dokáže uniesť! 😀
Ukáž mi nejakého obyčajného človiečika… 🙂
Nijaký nie je, čo? Všetci sme jedineční!
A to je váš veľký kapitál, ale aj vaša veľká bolesť. Každý z vás má pocit, že keď celý život vidí situáciu istým spôsobom, je to ten najsprávnejší spôsob… Začnete si robiť očakávania a predstavy. A sme znova pri láske. U vás, ľudí, je láska často prejavom toho, čo chcete. Chcete istého človeka. Chcete byť hviezdou v istej spoločnosti. Chcete, aby sa všetci ostatní správali podľa vašej predstavy o tom, čo je vhodné a čo nie. Chcete sa nebáť a preto vnucujete iným pravidlá, ktoré vás pred nimi majú chrániť. To, čo vy nazývate „láska“, je chcenie. Nič viac a nič menej. Chcete byť s niekým. Chcete s ním mať rodinu. Chcete, aby vaše deti chodili na vysokú školu a mali dobré miesto, až nastúpia do práce. Chcete, aby mali istý typ partnera a aby mali deti. Chcete.
Dobre, pochopila som, čo znamená láska zameraná na nejaký objekt. Proste chceme. Ale nechceme aj u tej druhej?
Nie. Chcenie je spojené s aktivitou. Vyvíjate činnosť, aby ste niečo dosiahli. A to aj vtedy, keď čakáte, až vám niekto iný naplní vaše očakávania – proste čakáte. Aj to je aktivita. Hodne pasívna, ale aktivita. 🙂
Keď prejdete do toho druhého stavu lásky, miesto toho, aby ste svetu vyhlasovali, čo všetko chcete, začínate svet počúvať. Začínate vnímať tie stránky svojho sna, vďaka ktorým je taký, aký je, ale ktoré bežne nevidíte.
Počkaj, Veliký… ale ako je to potom s LOA? Je LOA o ničom? Veď tam tiež stále niečo chceme…
🙂 Zákon rezonancie ste dostali ako nástroj na napĺňanie potrieb, pretože inak by ste si ho neboli ani všimli. 🙂 Ale nie je o napĺňaní toho, čo chcete. Keď si sa ním začala riadiť, k čomu došlo?
😕 Prestala som chcieť. Zmobilizovala som svoje vnútorné rezervy, aby som zmenila svet z toho, v ktorom som mala nenaplnené túžby, na ten, kde mám túžby naplnené.
A odrazu si zistila, že ti anjeli nikdy neklamali. Len že ich spôsob napĺňania tvojich želaní bol o naplnení želania, nie o naplnení očakávania. 🙂 Zistila si, že sme ti priebežne všetko plnili, len ty si to nevidela. To preto, že si prestala chcieť a začala si počúvať.
Toto je ale hodne tvrdá lekcia!
Tvrdšia ako čo? 🙂
Nebuď protiva!
Protivnejší ako čo? 🙂
Gabriel, pohryziem ťa!
Čím, helar bezzubá? 🙂
🙂 Tak dobre. Tak ťa nepohryziem. Ale prečo ti to je také dôležité, aby sme ten rozdiel v láskach chápali?
Je to potrebné pre dosiahnutie vnútorného kľudu a rovnováhy.
To značí, že ľudia nemajú nič chcieť? Majú odísť žiť do lesa uprostred srniek?
Srnky sú veľmi milé bytosti… 🙂
Nie, myslela som to vážne!
Pozri: hovorí sa tomu proces individuácie. Hľadanie seba samého. Začínate ako nepopísaný list papiera. Potom do vás rodina vovychováva nejaké predpojatosti, prostredie urobí to isté a životné skúsenosti tiež… Začínate byť svoje presvedčenia a svoje skúsenosti. Zúfalo hľadáte niečo, čo by vám dalo opodstatnenie byť svojimi presvedčeniami a skúsenosťami… a nachádzate vieru. Jeden verí v peniaze, iný v známosti, ďalší vo Védy či Korán (a nemusíš ich čítať, neboj sa 🙂 ), v Bibliu alebo v Otca Slnko a Matku Zem. Viera, ktorej sa držíte, vás ukotvuje v živote, ktorý žijete – ale aj v egu. Ste zastabilizovaní, ale súčasne ste aj nepohybliví.
A potom už len záleží od toho, kto je aký otvorený organizmus, či sa znova rozhýbete. Rozhýbu vás nové skúsenosti, niečo, čo nabúra váš terajší systém presvedčení. V situáciách, ktoré ľudský mozog vníma ako ohrozenie, reaguje veľmi zvláštnym spôsobom – rozpustí hranice svojej osobnosti, aby mohol konať hocijakým existujúcim spôsobom. A áno, vieš to aj ty. Ty si musela čítať knihu. Mne stačí vedieť, ako ste „poskladaní dokopy“. 🙂
Keď ohrozenie pominie, znova sa zastabilizujete a dočasne sa uzatvoríte, aby ste spracovali to, čo sa prihodilo. Z toho potom vychádzajú nové presvedčenia a nové postoje.
Takže z toho ega nemáme veľkú šancu vyliezť?
Prečo nie? Veď to stále robíte… Keď sú tie otvárania a uzatvárania riedke, pokračujete viac-menej v zabehaných koľajách. Časť z vás sa zmenila, ale je to len malá časť a vy ju nejako začleníte do toho zvyšku.
Keď však otvárania a uzatvárania prichádzajú veľmi často, nemáte možnosť zastabilizovať sa na nejakom novom presvedčení. Než si naň zvyknete a obľúbite si ho, už je neplatné… a tak začínate rozpúšťať hranice svojho ega čoraz častejšie a čoraz častejšie máte možnosť zakúsiť, aké je to „byť svojím snom“.
To boli tie anjelské testy?
🙂 To boli tie „anjelské testy“.
Budú pokračovať, však?
Zakaždým, keď sa začneš stabilizovať.
A keď sa vedome nebudem stabilizovať?
Tak sa zblázniš. Nechaj to na nás. Od toho tu sme. 🙂 A teraz znova: kto si?
Som svoj sen. A je to krásny sen. Je plný možností a je v ňom len málo ohrození.
Ktoré je najväčšie?
😕 … Že sa zobudím?
🙂 A čo urobíš, ak sa zobudíš?
Pôjdem znova snívať. 🙂
Takže ktoré je najväčšie?
Že sa tebe… vám… niečo stane?
Keď sa nám niečo stane, stane sa niečo nám všetkým. Na to už nedôjdeš. Takže ktoré je najväčšie? 🙂
Choroba? Pomalé rozpadanie sa na súčiastky? Nevládať a byť iným na obtiaž?
To by si si do svojho sna vsnívala?
Nie!
Takže ktoré je najhoršie? Mimochodom, čo urobíš, keď nebudeš vládať? 🙂
Budem viac snívať… 🙂 Niet ohrozenia. Môže byť systém, v ktorom niet ohrozenia?
Môže… hovorí sa mu LÁSKA. Nie viazaná na nejakú predstavu, ale bezpodmienečná láska. Láska k životu, k sebe, k svojmu snu.
Takže ktoré je najväčšie? 😀
🙂 Že prestaneš snívať. Potom prestávame existovať my, ty, svet, aký si chcela mať.
Čo mi môže zabrániť snívať?
Nič, keď už vieš, ako to snívanie funguje… 🙂
Prečo ti to bolo také dôležité, písať o týchto veciach?
Lebo si o nich chcela písať ty už dávnejšie a stále si sa k tomu nemala. Chcem, aby si si uvedomovala, čo sa deje. Keď to dáš do slov, potom si to budeš uvedomovať veľmi ostro. Ty aj ostatní. Idú na vás náročné časy a budú presne také, aké si ich budete snívať. Je lepšie snívať vedome, než byť obeťou svojich vlastných náhodných snov.

Channeling z 27.3.2010. Neskreslenosť: 85%