V nedávnom článku o troch základných energiách a ako popisujú naše vyhnanie z Raja sme trochu zabŕdli aj do enenagramu. Pôvodne som to myslela len ako orientačnú pomôcku, ale nanešťastie ktorýsi “aktivista” (vŕŕŕ, Snakebite, prsk! 😛 ) vyhrabal linku na internetový test enneagramu a diskusia sa nám zvrtla do oblasti, ktorú som dovtedy nonšalantne pokrývala vyhlásením “V enneagrame je toho oveľa viac, ale toto nám pre naše bosorácke pochopenie energií postačí.” Tak dnes už viem, že nepostačí… 🙂

Z tohto dôvodu a ešte z jedného sa k téme vraciam: pre pôvodný článok som použila text zo svojho skripta a to bolo určené pre inú cieľovú skupinu, takže mohol byť príliš komplikovaný. Skúsim to teda z druhej strany:

Pre mnohých z vás bolo pomerne ťažké určiť si, kde presne sa nachádzate. Chýbajú vám totiž dve dôležité informácie: ak som určitý typ, mám aj svoj tieň a svojho spojenca, rovnako ako mám aj bod stresu a bod virtuozity. Navyše jednotlivé energie tvoria tzv. triády, teda trojice.

Dnes sa budem venovať len tomu tieňu a spojencovi, stres, virtuozitu a triády si nechám nabudúce.

“Krídla”

Takže: Každý typ má dva susediace body, tzv. krídla: jedno napravo a druhé naľavo od neho (=susediace body). Krídlo naľavo je tieň a krídlo napravo je spojenec daného typu. Tieto dva body hovoria o tom, pred čím ľudia utekajú a kam majú namierené.

Tieň je zavrhnutá časť nás samých, naša „odvrátená tvár“. Je to to, o čom hovoríme „panebože, to predsa nie som ja!“ Sú to všetky pocity a túžby, ktoré nepripúšťame, potláčame, naše povýšenecké posudzovanie, naše previnilé tajomstvá, ale niekedy aj vynikajúce stránky, ktorých sme sa v priebehu života „zbavili“.

Náš tieň obvykle premietame do iných: napríklad ambiciózna Štvorka pohŕda Trojkou pre jej nechutný materializmus;  upätá, prekontrolovaná a preorganizovaná Jednotka zvádza sústavný boj s chaosom Deviatky; rozmarná, optimistická Sedmička vlastne uteká pred prebujnelým strachom a paranojou Šestky.

Obvykle pred tieňom unikáme. Keď si ho pripustíme, uvoľníme tým energiu, ktorú útekom spotrebovávame, a vieme ju vynaložiť na dôležitejšie veci. Sedmičky sa napríklad umelo udržiavajú vo vytržení a optimizme a v pohybe, pretože sa boja, že by ich ich strach mohol dohoniť. Keď si Sedmička uvedomí, že v svojom tieni nosí strach, môže ho premeniť na niečo produktívnejšie a uvoľní si energiu, ktorú doposiaľ tieň viazal.

Spojenec je čosi ako „protijed“ proti nášmu obvyklému štýlu. Dostávame sa sem vtedy, keď sa sústredíme na vec samotnú a zabudneme na seba a svoje nadstavbové ego. V tomto bode nájdeme to, čo nás ťahá dopredu, čo nás vzrušuje, čo nám pomôže prekonať rutinné reagovanie na podnety a rozšíri paletu našich schopností.

Spojenec je to, čo každá pozícia vlastne chce, katalyzátor pre premenu. Napríklad workaholická Trojka sa potrebuje dostať znova do kontaktu so svojím srdcom (=vnútrom) v Štvorke, kým prešponovaný šéf-Štvorka sa uvoľní, keď získa emocionálny odstup a priestor, ktorý mu poskytuje Päťka.

Keď poznáme, že v rôznych situáciách môžeme mať aj reakcie našich susedných dvoch bodov, už nám začína byť zrejmejšie, prečo na sebe vidíme príznaky viacerých osobnostných typov. Ešte viac to pochopíme pri bode virtuozity a stresu, ale o tom až nabudúce. Nezabúdajme však: ide o tri základné energie, na ktoré sa rozpadla pôvodná, dokonale vyvážená energia Univerzálneho Vedomia. Tým, že sú v nerovnováhe, máme možnosť prežívať tie isté situácie rôzne a ako duše sa učíme. Samozrejme, tým, že sú v nerovnováhe, máme problém so sebou niečo robiť a potrebujeme ich začať integrovať do jedného, dobre vyváženého celku…

A keď už hovoríme o tom, ako sa jedna energia rozpadla na tri svoje aspekty, vôľu/llankay, emóciu/munay a myšlienku/yachay, poďme sa ešte raz – a zjednodušene – pozrieť na to, čomu hovorím “vyhnanie z Raja“.

Hľadanie Raja: rozprávka o “páde z milosti” a návrate domov

Spomínate si? Na začiatku bolo len Jednotné Vedomie (odlišujem od Univerzálneho Vedomia, ale nepýtajte sa ma, prečo). Nevedelo, že je, pretože sa neodhraničovalo od ničoho iného. Bolo všetkým. Bolo sebou samým i priestorom svojej existencie. Bolo v dokonalej rovnováhe, v súlade so sebou a v súlade so všetkým, pretože ono bolo všetko. Nepotrebovalo vôľu, lebo nebolo čo dosahovať. Nepotrebovalo emócie, pretože nebolo čoho báť sa. Nepotrebovalo rozum, lebo nebolo o čom špekulovať… Len si tíško vegetilo v bode dokonalej rovnováhy niekde na priesečníku spojníc 7->1 a 8<-2, pod bodom 9 (ten už predstavuje vychýlenie rovnováhy smerom k vôli).

A potom prišla zvedavosť. (Nehovorí sa tomu v Biblii: “jedli zo stromu poznania?”)

Jednotné Vedomie začalo premýšľať, čo vlastne je a ako vyzerá to-čo-je. Začalo zisťovať, ako vyzerá ono a ako vyzerá svet naokolo. A keďže Jednotné Vedomie bolo svetom naokolo, urobilo to zisťovanie cez vytvorenie spústy maličkých avatarov seba samého – cez vytvorenie duší. Predstavte si ho ako obrovskú, superinteligentnú chobotnicu. Rodiny duší sú akoby jeho chápadlá a samotné duše sú akoby prísavky na týchto chápadlách. Všetko slúži tomu, aby vedomie spoznalo seba samé a to, čo je schopné svojou dokonale vyváženou energiou vytvoriť.

Ak sme ale prísavky, každá môže skúmať svet z iného pohľadu. Aj na ľudskom jazyku sú chuťové receptory na slané, iné na sladké, iné na kyslé, iné na trpké… V konečnom dôsledku všetky bunky jazyka dohromady majú všetky schopnosti vnímania, ale majú tieto schopnosti rozdielne podelené.

Takže si predstavme Jednotné Vedomie, ktorému je tak nekonečne dobre, že sa začína nudiť. Povie si: “Idem sa skúmať.” Keď si to povie človek, vezme zrkadlo a pozrie sa. Keď si to povie niečo, čo je všetko, nemôže vziať zrkadlo a pozrieť sa… ale je sakramensky chytré a tak urobí geniálny ťah: vytvorí kópiu seba samého (dušu) a vyšle ju, nech sa duša pozrie na Jednotné Vedomie, aby cez oči duše Jednotné Vedomie spozorovalo samé seba…

Tu pre dušu začína “vyhanie z Raja”. Vzniká ako myšlienka, teda spadne do prevažujúcej mentálnej energie. Začne svet poznávať a začne ho “chlievikovať”, kategorizovať a analyzovať. Ale pri všetkom svojom analyzovaní nie je schopná preniknúť do podstaty vecí a zostáva stále na povrchu – síce ide vždy hlbšie a hlbšie, ale jadro akoby jej unikalo… No nenaštvalo by vás to? A tak duša chytí záchvat zúrivosti a povie si “ja sa na to môžem …” a začne sa miesto skúmania venovať robeniu vecí v tom nepochopiteľnom svete, aby sa aspoň z ich reakcie dozvedela, ako ten svet vlastne funguje. Ale pozor – nie je to chladné robenie; je to emocionálna reakcia na pocit vlastného zlyhania. A tak duša spadne do emocionálnej energie a tú a svoju vôľu používa na to, aby si vytvorila “náhradnú osobnosť”, ktorá prekryje jej pocit prázdnoty (lebo jej chýba Jednotné Vedomie) a zlyhania (lebo ešte stále nechápe, ako to tam vonku vlastne funguje). Ale ani náhradná osobnosť neprinesie úľavu… a duša sa unaví a nakoniec to vzdá. Spadne do oslabenej vôľovej energie, kde sa stáva pasívnym prijímateľom toho, čo sa s ňou deje. Ničomu nerozumie, nič ju netanguje, nič ju nebolí.

Na obrázku enneagramu to zobrazuje trojuholník 9 (vôľa; v našom prípade nie celkom 9, ale ten priesečník pod ňou ako “štartovací bod” a “cieľ” súčasne) – 6 (rozum) – 3 (srdce) – 9 (vôľa).

Práve “pristala” v živote.

Cesta späť do Raja sa odohráva v opačnom garde: najprv sa duša potrebuje zobudiť zo svojej pozície “obete”, ktorej sa veci dejú bez vlastného ovplyvnenia. Na to sa potrebuje parádne naštvať (emocionálna energia), vytvoriť si vhodné duševné modely sveta, aby vedela, kde čo treba ovplyvňovať (mentálna energia) a potom začať konať (vôľová energia)… Tento proces trvá nesmierne dlho a inkarnáciu od inkarnácie sa zlepšuje – duša stúpa po špirále vyššie a vyššie a vidí viac a viac z toho, čo predtým “stratila”.

Tento proces sa môže odohrávať zasa v sekvencii 9 – 3 – 6 – 9 (lepšie: priesečník pod 9kou), alebo v smere šípok na podkovovitej sieti okolo základného trojuholníka:

V Jednotke má duša nejakú predstavu (dedičstvo Sedmičky), ako by ten svet mohol fungovať, a začne podľa tejto predstavy konať (llankay). Samozrejme, že “sedmičkový” mentálny model bol len mentálny a preto nedokonalý – a konanie nedáva tie výsledky, aké by malo… Jednotka vie, ako by veci mali vyzerať, ale nevie to dosiahnuť!

Nesmierne sa naštve (munay) a povie si “ja sa hodím o zem!” – a potom to aj urobí… a spadne do Štvorky. Idealistickej, nespokojnej, v hlbokým vnútorným pocitom vlastného zlyhania a nedostatočnosti. V Štvorke síce zostáva odutá na zemi a hlasno narieka, ale nikto si ju nevšíma – naopak, ostatné duše sa jej začínajú strániť… Pocit nevyhovovania sa premení na pocit “ja nie som OK, ale tí druhí sú OK a preto musím robiť podľa nich”… A šup! Už je v Dvojke (ešte stále munay, lebo ňou hýbe emócia, túžba spolupatričnosti za každú cenu).

Keď však pár rôčkov (častejšie: desaťročí) pobudne v Dvojke, zistí, že aj tak ju neberú vážne. Ešte stále má totiž svoj nízky pocit sebahodnoty… Iné duše to “vyňuchajú” a patrične sa k nej správajú. Duša sa naštve (ešte stále sme munay) a povie si: “Tak keď to nešlo podobrotky, pôjde to pozlotky!” Zistí, že na svoje emócie vždy doplácala a tak urobí jediné, čo jej v danej chvíli prichodí rozumné – totálne ich poprie (a sme v llankay a v pozícii Osem).

V Osmičke duša zistí, že síce presadzuje svoju vôľu, ale pretože neberie do úvahy zákonitosti tohto sveta (a hmota má svoje zákonitosti, to mi verte! 🙂 ), nedosahuje to, čo hľadá – pocit dokonalého súladu a spolupatričnosti. Vždy je to “ja proti iným”, “buď-alebo”. Tak ako to, do kelu, vlastne je?! Tak vyzývanie nepomohlo, prispôsobovanie sa nepomohlo, precítenie iných nepomohlo, vnucovanie svojho nepomohlo… ako to teda vlastne funguje, že sa ľudia cítia spolupatriční a veci sa stávajú dokonalými?! A uvedomí si, že “ja chcem” niekedy nestačí, že treba poznať to, čo vecami hýbe… mentálny model. A sme v mentálnej rovine (yachay) Päťky.

Päťka sa snaží dostať totálne pod kontrolu svoje emócie (ktoré jej nepomohli obnoviť pocit dokonalej vyváženosti) i svoju vôľu (ktorá jej nepomohla obnoviť pocit dokonalej vyváženosti) a robí to cez čisto objektívne pozorovanie dejov v prostredí a cez analytické skúmanie pochodov v ľudskej duši. Skúša si vytvoriť model, ktorý všetko vysvetlí bezo zvyšku. Keďže ale “v mysli si nevytvoríš nijaký alebo len falošný obraz”, je absolútne frustrovaná neschopnosťou cez objektívne skúmanie poprepájať jednotlivé body mozaiky – a dospeje k názoru, že tam, kde chýbajú overiteľné údaje, potrebuje použiť mentálnu extrapoláciu a predvídať, teda doplniť overiteľné predpokladaným a urobiť z toho jeden kompletný obraz, ktorý všetko naokolo i vnútri vysvetlí. Postupne sa presúva do Sedmičky.

V Sedmičke je plná nadšenia, pretože za zjavným začína tušiť neviditeľné a nepoznané a je dychtivá neviditeľné a nepoznané overiť – mentálnymi a objektívnymi nástrojmi. Ak sa o to pokúsi, zistí, že jej predstava o realite sa nekryje so samotnou realitou. To ju vedie k mylnému presvedčeniu, že vidí stelesnenie dokonalosti – už ho len presadiť a vnútiť iným, ktorí ho nevidia… a spadne späť do vôle v Jednotke… 

A cyklus pokračuje: v tej istej inkarnácii alebo v budúcej inkarnácii.

Do tohto cyklu vstupujeme v živote v hociktorom jeho bode (dosť to závisí od výchovy a zážitkov v detských rokoch) a je vysoko pravdepodobné, že za jednej ľudskej inkarnácie sa presúvame medzi rôznymi pozíciami. Niektorí zvládnu celý kruh, niektorí ho opakujú sústavne, niektorí zvládnu len jeden výsek. To však nič nevypovedá o ich kvalite ako človeka – skôr to vypovedá o tom, v akom prostredí sa pohybujú a koľko podnetov na podstatnú zmenu uhla pohľadu zvonka dostávajú!

A teraz späť do Sedmičky. Čo v úvahách Sedmičky bolo nesprávne, že ju to nevyhodilo z jej zacyklenia na cestu vzostupu? Podľa mňa sa odpoveď skrýva tu: “jeden kompletný obraz, ktorý všetko naokolo i vnútri vysvetlí”. Rozdeľovanie sveta na veci “naokolo” a “vnútri” je ukážka dualistického vnímania sveta. Kým budeme svet skúmať v jeho dualistických prejavoch, vždy sa nájde niečo, čo nevieme vysvetliť… Treba sa pozrieť pod povrch vecí na to, čo všetko spája. A na to budeme potrebovať rovnako mentálny model, emóciu ako ochotu opustiť svoje jediné správne stanovisko i vôľu konať podľa mentálneho modelu v súlade s našou intuíciou (tiež oblasť emocionálnej energie).

A teraz malá útecha na záver: Ak vám celé toto moje rozprávanie nesedí s vaším pohľadom na svet, berte ho ako to, čo je – len môj názor,  “rozprávku na dobrú noc”. 🙂