Už som spomínala, že čítam Gregga Bradena Realitäts-Code (anglicky to je The spontaneous healing of belief). Naposledy som bola na strane 26, tam sa veľa rozprávať nedalo. Ale odvtedy som navštívila zopár lekárov a prepracovala som sa na stranu 75 😛 (čo tiež nie je žiadna výhra). A medzi stranou 26 a 75 som sa dočítala veciiiii… Vraj nie? Tak posúďte:
Tentokrát sa budeme venovať otázke, čo je Univerzum (sorry, ale nič menšie nebolo po ruke 😛 ) a ako funguje pri veciach ako zhmotňovanie. A aby sme mohli, začrieme do kvantovej fyziky či čoho…
Nie sme atómy, ale polia
Niekde pred stranou 26 si pamätám, že Gregg Braden hovoril o tom, že nazeranie na atómy ako na guličky obiehajúce okolo jadra je zastaralé. Že tam necválajú žiadne neutróny a protóny a elektróny a debilóny 😛 , ale že sú to všetko polia, oblaky možností. Nepýtajte sa ma, čo to znamená. Proste sú tam nejaké polia a basta. Potrebujeme to vedieť, aby nasledujúci text začal dávať zmysel.
Univerzum a naše telá pozostávajú zo sústavne sa meniacich energetických polí. Tieto polia na seba vzájomne vplývajú a takto vytvárajú náš svet spôsobom, ktorý sa dá popísať skôr ako množina možností než ako množina istôt. To preto, že aj my sme časť týchto energií, ktoré na seba vzájomne vplývajú.
Kvantová energia môže existovať v dvoch rôznych podobách: buď ako viditeľná častica alebo ako neviditeľná vlna. Energiu má v oboch prípadoch, ale rozdielne formy energie.
Kvantová častica sa môže nachádzať buď na jednom mieste alebo na dvoch alebo mnohých miestach súčasne. Zaujímavé je na tom, že aj keď sa kvantové častice zdajú byť od seba vzdialené, právajú sa, akoby boli vzájomne prepojené.
Kvantové častice môžu komunikovať so svojou vlastnou minulou alebo budúcou formou. Predstava minulosti, prítomnosti a budúcnosti pre ne nehrá žiadnu úlohu. Kvantová častica žije vždy v „tu a teraz“.
Ľudia pozostávajú tiež kvantových častíc. Ak však kvantové častice nie sú viazané na zákony „normálnej“ prírody a my tiež pozostávame z týchto častíc, nie je potom možné, že tiež nie sme viazaní na zákony newtonovskej fyziky a dokážeme robiť divy?
Keď častice, z ktorých pozostávame, medzi sebou bezprostredne komunikujú, môžu sa nachádzať na dvoch miestach súčasne a dokážu dokonca meniť minulosť rozhodnutiami, ktoré robia v prítomnosti, tak to môžeme aj my.
Kvantový hologram
V roku 1944 šokoval otec kvantovej fyziky, Max Planck, svet tvrdením, že náš svet spočíva na nejakom „prazáklade“, istom druhu matice (tu už sa dostávame k Matrixu 😛 !). Táto matica pozostáva z čistej energie, z ktorej vzniká všetko ostatné. Niekto ju nazýva jednoducho „pole“, iní hovoria o kvantovom holograme alebo až spirituálne precítenom „Božom Duchu“ alebo „Duchu Prírody“.
Braden: „Experimentálny dôkaz, že Planckova matica skutočne existuje, tvorí chýbajúce ohnivko, ktoré spája naše spirituálne skúsenosti viery, predstavivosti a modlitby so zázrakmi, ktoré vnímame v svete okolo nás.“
Z Planckových predstáv vyplýva, že práve cez to spojenie, ktorým je všetko navzájom poprepájané, máme priame napojenie na vlny a častice nášho Univerza. Univerzum reaguje na naše presvedčenia.
Teraz pridáme ešte jednu časť z fyziky, ktorú som dlho a tvrdošijne pripisovala Heisenbergovi, ale hĺbkovým štúdiom 😛 vo Wikipédii som zistila, že to, čo chcem povedať, možno pripísať tak stovke ľudí… Niekde sa hovorí o Hawthorneskom efekte (alebo, pre Slováka zrozumiteľnejšie, o efekte pozorovateľa), ale už sa tam spomínal aj nejaký pán Bohr a pán Schrödinger, takže ak ste vzdelanejší v tejto oblasti ako ja (čo nie je nijaký zázrak 😛 ), tak ma opravte. Ide mi o toto poznanie: Keď sledujeme kvantové častice, môžeme ich sledovať buď ako vlnu alebo ako časticu. Je to tá istá jednotka, len v danom okamihu prejavuje celkom odlišné správanie – v závislosti od toho, ako čo ju sledujeme. To je ten efekt pozorovateľa: pozorovaním meníme kvalitu pozorovaného. Po bosorácky: pozorovaním meníme realitu, pretože z nej vyberáme len tie veci, ktoré sledujeme, a všetky ostatné nevnímame, akoby neexistovali.
No a prečo sme to potrebovali? Pretože na univerzite v Princetone je istý pán John Wheeler, ktorý to zapracováva do svojich teórií: „Nedokážeme si predstaviť žiadne Univerzum, v ktorom aspoň po nejakú dobu neexistuje nejaký pozorovateľ, pretože zúčastnené pozorovanie je základným stavebným kameňom Univerza.“ To je dosť veľký protiklad oproti Albertovi Einsteinovi, podľa ktorého Univerzum existuje nezávisle od nás a nemáme naň nijaký podstatnejší vplyv. Wheeler je presvedčený (vraj ho k tomu vedú jeho štúdie), že žijeme v Univerze, na ktoré z pozície pozorovateľa vplývame.
A zhmotňovanie
Ale môžeme byť len pozorovateľom? Asi ťažko, keď už samotné pozorovanie mení povahu pozorovaného… Pozorovaním vytvárame alebo meníme povahu toto, čo pozorujeme. Niekedy je ten vplyv celkom nebadateľný, inokedy je citeľný. Len čo sa zapojí do pozorovania naše vedomie, začíname tvoriť.
A nasledovný citát som už kdesi použila, ale ukazuje, ako sa stávame „tvorcom“ Univerza: „Keď sa tak pozrieme na náš život – náš spirituálny a materiálny blahobyt, naše vzťahy a kariéry, naše najväčšie lásky a najvýraznejšie výkony a aj naše najväčšie prehry a nedostatky – potom sa pozeráme priamo do zrkadla našich najhlbších a často podvedomých presvedčení.“ Cez naše presvedčenia premosťujeme naše sny a realitu. To, čo si o sebe myslíme a čo si myslíme, že sme schopní, dokáže zhmotniť aj tie najodvážnejšie sny.
Univerzum ako počítač
Poďme späť do 40. rokov minulého storočia, kedy vynálezca prvého počítača Konrad Zuse chytil podozrenie, že Univerzum by mohlo fungovať ako jeden obrovský počítač s jedným kódom. Že možno niekde existuje nejaký kozmický superpočítač, ktorý sústavne a v každej chvíli znovu vypočítava a vytvára celý vesmír a všetko v ňom. To by potom ale znamenalo, že žijeme vo virtuálnej realite, ktorú počítač vypočítava z kvantovej energie… A ešte jeden krok navyše: To by potom znamenalo, že sme virtuálna realita žijúca vo virtuálnej realite…
Zo zorného uhla tejto hypotézy je všetko v Univerze informácia: skaly, stromy, more, každý jeden človiečik. Informácie bývajú výsledok nejakého procesu a tak aj Univerzum môže byť výsledok nejakého veľmi veľkého programu, ktorý začal už hodne dávno.
Braden tvrdí, že objavy posledných desaťročí akoby tento názor potvrdzovali. Predávam, ako som kúpila, bez overovania. Istý Seth Lloyd vytvoril v roku 2006 prvú použiteľnú verziu kvantového počítača. Tvrdí: „Dejiny vesmíru sú vlastne jeden obrovský, sústavne prebiehajúci kvantový výpočet.“ Hovorí, že Univerzum je jeden obrovský kvantový počítač. Všetko, čo v ňom existuje, je výstup tohto počítača. Skutočnosť sa vyvíja, ako výpočty postupujú.
Mimohmotný svet je len “vypnutý”
Ak je vesmír a všetko, čo v ňom je a v podobe, v akej to je, výsledkom nejakého obrovského kvantového programu zbiehajúceho milióny rokov, potom by sme žili v digitálnej realite, ktorá pozostáva nie z vecí, ale z informácií.
Pozrime sa, ako taký počítač pracuje. Každý počítač používa nejaký jazyk. Obvykle používa to, čomu hovoríme „bit“ (binary digit), binárne číslo, teda 0 alebo 1. Všetky informácie sa vyjadrujú rôznymi kombináciami a sekvenciami týchto dvoch údajov – 0 alebo 1. Hmota alebo antimatéria, áno alebo nie, mužský alebo ženský. V binárnom kóde predstavuje 1 „zapnutý“ a 0 „vypnutý“.
Vyzerá, že kvantový počítač Univerza pracuje tiež s bitmi. Jeho bity však nepozostávajú z 1 a 0, ale z toho, čo tvorí všetko okolo nás – z atómov. Atómy našej reality existujú buď ako hmota alebo nie. Buď sú „zapnuté“ alebo „vypnuté“. Ak sú „zapnuté“, existujú ako hmota, ak sú „vypnuté“ existujú ako neviditeľné vlny (alebo potenciál). Svetlo je potom vlna, ktorej všetky atómy sú v stave „vypnutý“.
Fraktály
A teraz ideme ku kódu, s ktorým univerzálny počítač pracuje. Všetko, čo existuje, je produktom „brečky kvantovej energie“ (teda čistých potenciálov, toho, čo by mohlo byť). A keď to vznikne (keď sa jeho atómy „zapnú“), tak to robí v celkom špecifických, predvídateľných vzorcoch, ktoré sa objavujú v prírode. V 70. rokoch prišiel matematik Benoit Mandelbrot s teóriou fraktálnej geometrie, v ktorej sa opakuje len istý obmedzený počet vzorcov a z nich sa skladá všetko ostatné. Príroda pozostáva z mála jednoduchých, opakujúcich sa vzorcov (tzv. fraktály), ktoré síce nie sú rovnaké, ale sú si silne podobné. On o tom hovoril ako o „sebapodobnosti“. Podľa týchto vzorcov skladá dohromady atómy a z nich všetko ostatné – od prvkov cez molekuly cez kamene cez stromy až po človeka.
Aby ste mali lepšiu predstavu, ako to funguje, tu je zopár spopularizovaných ukážok:
Ak sa na Univerzum pozrieme z fraktálneho pohľadu, tak vychádzame z predpokladu, že všetko (a aj celý vesmír) sa skladá z mála opakujúcich sa prirodzených vzorcov. Tieto vzorce sa môžu spájať, opakovať, vytvárať väčšie celky, ale ich komplexnosť sa dá zredukovať na niekoľko málo foriem. Z tohto zorného uhla získava celkom nový význam aj to staré bosorácke „ako hore, tak aj dole“ (a naopak). Skúmaním seba sme schopní spoznať celý obrovský vesmír a skúmaním vesmíru na hmotnej rovine získavame náhľady do najdrobnejších častíc, ktoré registrujeme, a na nehmotnej zisťujeme, že procesy v našom vnútri sú len odrazom väčších, „nadradených“ procesov.
Tu sú nejaké ukážky toho, o čom hovorím: porovnanie hurikánu a vodného víru vo vani ( 😛 ) s galaxiou a porovnanie tornáda so snímkou vodného víru odspodu…
Hurikán
Vodný vír
Galaxia M31
Tornádo
Vodný vír zospodu
A teraz jedna ukážka fraktálového obrázku (nemôžem si pomôcť, proste fraktály ma fascinujú):
Ako to funguje
A teraz späť k mojej obľúbenej teórii, že Univerzum je jeden obrovský kvantový počítač. Na vstupe má nejaké dáta (naše informácie alebo 0/1 alebo fraktálne vzorce) a aby s nimi vedel robiť, potrebuje tri zložky:
- operačný systém, teda spojenie hardveru a softvéru. Pomocou operačného systému sa zabezpečuje chod programov, ktoré pracujú so vstupnými dátami a dosahujú výstupy;
- programy prekladajú príkazy do jazyka procesora a pracujú s dátami
- výstupy sú výsledok práce počítača: bity premenené na text, obrázky, tabuľky…
Operačným systémom je v tomto prípade naše vedomie. Vedomie tvorí most medzi tým, z čoho pozostáva všetko, a našimi vstupnými dátami. Ak vezmeme analógiu s počítačom, tak operačný systém je pevný. Ak chceme niečo zmeniť, tak neinštalujeme nový operačný systém, ale kúpime nový počítač. Alebo zmeníme to, s čím operačný systém pracuje, teda programy. V prípade Univerza sú programami naše presvedčenia. Naše presvedčenia sú softvér, ktorým sa programuje naša realita – teda výstupy.
Inými slovami:
To, čo je pre počítač informačná jednotka („bit“), je pre Univerzum atóm.
To, čo je pre počítač výstup (obrázky, grafiky, texty), je pre Univerzum realita.
To, čo je pre počítač operačný systém (Windows, Unix), je pre Univerzum vedomie.
To, čo sú pre počítač programy (Word, Excel, Photoshop, WordPress), sú pre Univerzum presvedčenia.
Každý deň zadávame vedomiu Univerza vstupy našich na presvedčeniach spočívajúcich príkazov. Každý deň prekladá vedomie naše osobné a kolektívne príkazy na realitu nášho zdravia, vzťahov, spoločenskej situácie.
Tomu sa povie „zhmotňovanie“ – a robíme to denne.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor