Oko povedalo jedného dňa: “Za týmito údoliami v belasom opare vidím
vrch. Nie je nádherný?”
Ucho sa započúvalo a po chvíli povedalo: “Kde je kopec? Žiaden
nepočujem.”
Na to odpovedala ruka: “Márne sa snažím dotknúť sa ho. Nenachádzam
žiaden kopec.”
Nos povedal: “Nič necítim. Žiaden kopec nie je.”
Vtedy sa oko obrátilo iným smerom. Tí druhí ešte chvíľu diskutovali o
tomto prapodivnom klame, až nakoniec došli k záveru: “S okom niečo nie
je v poriadku…”
Čo si myslíte, dokáže človek vnímať objektívnu realitu? Predstavte si, že postavíte dvoch ľudí pred tú istú sochu, a necháte ich sochu popísať. Jeden z nich povie, že je pekná, jemne opracovaná, z hladkého kameňa, pomerne veľká. Druhý, pozerajúc na tú istú sochu povie, že je dosť hrubá, povrchne opracovaná, že kameň má nevhodné žilkovanie a socha je primalá na priestor, v ktorom stojí. Jedna socha – a celkom protichodné názory. Ako to?
Na príčine je individuálnosť vnímania. Už pri narodení dostávame do daru jednu polovičku mozgu, ktorá je lepšie “zapojená” a bude zodpovedať za naše reakcie. Ak je to ľavá polovička mozgu, budeme logickejší, presní v odhadoch priestoru a času, budeme postupovať najradšej sekvenčne, budeme vedieť dobre vyjadrovať myšlienky prostredníctvom slov a budeme uprednostňovať jednu úlohu v čase. Ak bude lepšie “zapojená” naša pravá polovička mozgu, budeme trochu chaotickí, budeme čítať odrazu niekoľko kníh a prepínať sa medzi viacerými aktivitami, budeme mať problémy vyjadriť presne, čo máme na mysli a časovo a priestorovo budeme stúpať v šľapajach Jánošíka – od buka do buka. Zato budeme mať dobre rozvinutú intuíciu, budeme vidieť pod povrch vecí, budeme robiť lepšie úsudky v nejasných situáciách, budeme mať lepšie pochopenie pre ľudí (a veci budeme zásadne opravovať pomocou leukoplastu a spiniek na spisy). A kým “ľavomozgoví” sa budú pohybovať po faktoch, “pravomozgoví” sa budú pohybovať po vzťahoch. Takže ak sa na našu sochu pozrie jeden pravomozgový a jeden ľavomozgový súčasne, ľavomozgový povie: “Je z mramoru, vysoká dva metre a asi hodne váži.” Pravomozgový povie: “Je v nej niečo smutné.” Každý z nich vníma inú časť reality.
Ešte výstižnejšie to ilustruje starý príbeh o slepcoch a slonovi. Priviedli slepcov k slonovi a spýtali sa ich, čo to je. Slepec, ktorý bol pri nohe, objal nohu slona a hovorí: “Je to strom.” Slepec pri chvoste slona hovorí: “Je to povraz.” Slepec pri kle usúdi, že ide o meč. Pre každého z nich je tá obmedzená realita, ktorú vníma, jedinou realitou.
A to sme ešte len pri narodení. Potom prichádza na rad rodičovská výchova a životné skúsenosti. Tie ovplyvnia uhol, z ktorého sa budeme na veci pozerať. Či budeme posudzovať ich úžitok, ich estetiku, či pre nás bude rozhodujúce bezpečie alebo vzrušenie. K tomuto viac nájdete v typológii dole.
Dovtedy sme ešte ako deti možno hovorili s kameňmi a stromami, videli sme veci, ktoré iní nevideli, a počuli sme zvuky, ktoré iní nepočuli. Výskumy napríklad naznačujú, že deti vidia celkom spontánne ľudskú auru. Ale potom sa dostanú do sveta dospelých – do školy – a tam sa naučia, že anjeli neexistujú a tie krídla, čo vidia, si len nahovárajú. Alebo že ujo či teta nemajú okolo hlavy farebné svetlo. Deti sú voči týmto tvrdeniam bezbranné a preto im uveria. Chvíľu ešte auru vidia, ale už o nej nehovoria. A nakoniec ju prestanú vidieť. Mozog hovorí, že tam nič také nemôže byť – a preto tam nič také nebude. Náš zrak sa prispôsobí a auru z obrazu jednoducho “odfiltruje”.
Na základe týchto filtrov v nás potom vznikajú presvedčenia, ktoré tiež rozhodujú o tom, čo vidíme a čo nie. Napríklas sa spýtate dospelého človeka na auru a on vám odpovie: “Auru nevidím, preto neexistuje.” Najsmutnejšie je, že možno auru aj vidí, ale nevníma. Alebo ak je niekto presvedčený, že všetci psi sú zlostní a hryzú, nebude vnímať, že sa s ním šteniatko chce skamarátiť. Jednoducho signály, ktoré sú pre všetkých ostatných jasné, prehliadne.
Takže toľko k vnímaniu. A ak vás angličtina nemáta, tu je na tému skresleného a obmedzeného vnímania aj jedno video 😛 ….
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor