Eprakone – ezoterika a spiritualita

Naokolo bolo prítmie, takmer tma. Ležala som na studenej podlahe. Bola pomerne čistá, ale páchla po benzíne.

Prevalila som sa na chrbát. Ruky som mala spútané a nohy tiež. A keď som sa pokúsila nadýchnuť, zistila som, že mám zalepené ešte aj ústa.

Moje oči si začali postupne privykať na tmu. Vzadu napravo odo mňa som zbadala akési drobné okienko, ktoré bolo buď celkom špinavé alebo zo sklobetónu – prepúšťalo síce trošku svetla ale vidno cezeň nebolo.

Zavrela som oči a snažila sa rozpamätať. Čo sa stalo?

Pred vnútorným zrakom mi švihla päsť a letela priamo na mňa. A odrazu som vedela – v byte boli vlamači a jeden z nich ma udrel.

Ale kde som teraz? Hlava ma bolela a vedomie prichádzalo a odchádzalo vo vlnách. Zavrela som oči a chvíľku som driemala.

Keď som sa znova prebrala, svetlo na podlahe sa posunulo trochu ku mne. Neviem, čo to znamenalo, ale ani ma to netrápilo.

Začala som sa hýbať, aby som zistila, čo moje telo ešte unesie. No, nebolo toho veľa… Zalepené ústa ma obmedzovali v dýchaní. V hlave mi treštilo. Ruky spútané za chrbtom som si už ani necítila a v nohách mi brnelo.

Vcelku utešená bilancia.

Prevalila som sa na bok a ako húsenka som sa pomaly posadila. Potrebovala som ruky dostať dopredu a odstrániť tú náplasť z úst… Pomaly a s bolesťami som sa snažila pretlačiť trup cez slučku z rúk. Nešlo mi to.

Začínala ma chytať hystéria. Vykresľovala som si všetky tie hrozné scenáre, ako sa udusím len preto, že nejaký zlodejský debil netuší, že mám problém dýchať…

‘Energia nasleduje pozornosť.’ Nasilu som sa donútila celú svoju pozornosť upriamiť na to, aby som dostala ruky popod zadok dopredu. Zohla som sa tak ďaleko, ako som len dokázala, ale nič. Uvoľnila som svaly a zohla sa ešte viac, až kým som znova necítila bolesť. Opäť som sa nadýchla a vydýchla, uvoľnila svaly a zohla sa ešte viac… Takto som sa sústavne bičovala na hranicu únosnosti – a hranica únosnosti sa sústavne posúvala!