Jeden z dôvodov, prečo príliv hojnosti v živote mnohých ľudí stagnuje a oni tým strácajú radosť, je v ich uľpievaní na tm, čo už je. Zo strachu pred zmenou sa snažia udržať si to, čo už získali, a nepustiť to nikdy viac – nech už ide o ľudí, o veci alebo aj o zvyky. Často si myslia: “Len nech to zostane tak, ako doteraz!”

Ale nič nezostáva nemenné. Všetko je v pohybe, v toku. Keď sa dlhšiu dobu priečime toku v našom živote, vytvárame tým stagnáciu. Energia sa hromadí, nemôže odtekať, a to pôsobí problémy v živote i v našich pocitoch.

Kto sa kŕčovito drží vecí, vzťahov alebo zvyklostí, stavia sa do cesty samotnému životu. Nemá potom voľné ruky na to, aby prijímal dnešné dary života. Takto sa napríklad dostáva po pár rokoch alebo desaťročiach rutina, nuda a stagnácia do vzťahov. Chýba v nich radosť, čerstvosť a živá láska.

Venuj sa pekným okamihom života, vychutnávaj si ich, cíť za ne vďačnosť, ale nedrž sa ich zubami-nechtami. Pusti ich, keď sa už chvíľu necítia úplne dobre a nepôsobia radosť či lásku. Pohybuj sa s tokom života a raduj sa z pohybu a zmeny.

podľa Roberta Betza

A keďže tejto téme som sa venovala aj v sérii Voľný pád 😉 , neušetrím vám úryvok z Čiernej mágie, kapitola 22: Keď sa to rúca, nechaj to spadnúť :

“Nečuduj sa… Všetku svoju energiu smeruješ do toho, aby si udržala pokope svoj svet, ktorý sa pomaly rozpadá. Kým toľko energie venuješ do toho, aby si ho udržala pokope, nezostáva ti dosť energie na to, aby si žila.”

“Ale čo mám teda robiť?”

“Keď sa to rúca, nechaj to padnúť,” povedal.

“Nemôžem to nechať padnúť… Neviem si predstaviť, čo budem robiť teraz… Neviem si predstaviť, čo by som robila bez Nora…”

“Tak si to nepredstavuj!” zvolal. “Keď si to predstavuješ, žiješ v budúcnosti. Tvoja energia a emócie idú do toho, čo si predstavuješ. A keďže energia nasleduje pozornosť, to, čo si predstavuješ, si do života zhmotňuješ.” /…/

/…/ Zatvorila som oči. Akoby som stála vo veľkej guli, z vnútornej strany olepenej momentkami môjho života. Bolo na nej všetko – spomienky, predstavy, identifikácie. Keď som si ju pozerala, mohla som povedať ‘toto som ja’.

Podvolila som sa. Prestala som sa snažiť udržať [svoj] príbeh v tej podobe, v akej bol znesiteľný… v hocijakej podobe. Momentky nalepené na stenách gule sa odrazu začali odlepovať. Vznášali sa vzduchom, ten ich unášal kamsi do nenávratna a jediné, čo po nich zostávalo, bola čierna prázdnota a pocit beztiaže.

Takto vyzerajú konce. Takto vyzerajú začiatky. Takto vyzerá život, pretože niet koncov a niet ani začiatkov.