V noci som bola za losom Mossom. Šlo to extrémne rýchlo – pomyslela som naňho a už som tam bola, s pomerne stabilným obrazom.

Len čo som ho zbadala (akosi vždy viem, ktorý z nich to je), tak som sa k nemu pritúlila zaborila si tvár do jeho kožúška a objala som ho okolo krku. Zasmial sa, že je smiešne, aká prítulná som. Povedala som mu, že to preto, lebo ma konečne vzali medzi seba a prijali do svojho stáda a teda že už mám miesto, kam patrím.

Ale napodiv, los nezareagoval veľmi podporne. Hodil mi na hlavu, že som kŕčovitá a upínam sa na nich. Už som aj myslela, že radšej sa vyparím, ale našťastie som zostala, pretože pokračoval: to preto, že nie som sebestačná. A nie som sebestačná, pretože mám vzťah nie s realitou, ale so svojou predstavou o realite. A preto mám aj to nutkanie kontrolovať, ovládať a meniť.

Povedal mi, nech sa rozhliadnem po nich. Stáli tam s veľkými rozostupmi medzi sebou a nikto z nich nebol nalepený na nikom inom – slobodné tvory, pohybujúce sa svetom v jednom veľkom zoskupení, kde si však neliezli na nervy, pretože nemuseli brať ohľad na iných a mohli si robiť, čo sa im zapáči.

Los mi vysvetlil, že ja sa naňho preto lepím, pretože nie som sebestačný tvor. Pretože mám vzťah so svojou predstavou, ako by realita mala vyzerať, a nie s realitou. Preto riešim aj veci, ktoré sú úplne nepodstatné, a neriešim tie podstatné – riešim, či som bezpečná a či niekam patrím, ale neriešim, ako sa práve cítim.

Povedal mi, nech zabudnem na svoje predstavy a urobím to ako on – nech vezmem daný moment a vychutnám si to najlepšie z neho, čo dokážem. Chodili sme po lúke a zbadala som nejaký ker s červenými bobuľami. On žviakal zasa nejaké lišajníky, ale spýtala som sa ho, či sú bobule jedlé. Zasmial sa, že sú hnusné, takže nie, nie sú jedlé – ale že som zasa riešila metarovinu a nie priamo vec.

Potom sme sa nejako zatárali k akémusi zrázu, takmer priepasti, a ja som pozerala nadol a takmer som sa strepala, ale počula som náramný dupot a los bol pri mne a zachytil ma a vytiahol ma späť na zem. Vysvetlil mi, že takto sebestačnosť funguje – každý je sám pre seba, ale napriek tomu cíti zodpovednosť aj za tých druhých a keď potrebujú pomoc, tak aj oni v stáde sa zídu a pomáhajú. To už viem, odkedy mali losice mladé a celé stádo ich chránilo.

Niečo som špitala o tom, že ale keď život nie je vždy priateľský… Los ma zastavil. Povedal, že “život” je nadstavbový konštrukt nad “okamih”. Že nemám riešiť (a porovnávať), ako vyzerá môj život, pretože potom nežijem život, ale porovnávam životy navzájom. Že moja úloha je žiť  tak, aby mi každý z okamihov dával maximum spokojnosti, ktoré z neho dokážem vyťažiť. Potom že ma nebude brať porovnávať akési “životy”, pretože budem spokojná v tom svojom. 🙂 A že keď raz príde okamih smrti, budem odchádzať s pocitom spokojnosti, nie s pocitom bezmocnosti a nevyhovovania.

Vlastne ma tým dostával do stavu prestať žiť strategicky a začať žiť z okamihu na okamih. Rátam, že potrebná je nejaká stredná cesta, ale že ja som bola taká zakopaná v stratégii, že ma najprv treba dostať do protikladu, aby som bola vôbec schopná ju vidieť.

Ešte párkrát som skĺzla do metaroviny (život o živote) a on ma na to zakaždým upozornil. Pocitovo to bolo úžasné – keď som mala priamy kontakt s realitou (s daným okamihom), mizla všetka nadstavba pocitov ako strach, nevyhovovanie, bezmocnosť, depresia, ľútosť a zostal len pocit náramnej slobody a spokojnosti. Bola som sama, ďaleko od iných – a neprekážalo mi to. Nemala som, čo som chcela – a neprekážalo mi to, pretože som sa miesto toho  tešila z toho, čo som mala, a plne som si to vychutnávala.

Nemusím sa losovi vešať na krk, aby som vedela, že ma berie na vedomie a že mi nedovolí strepať sa do priepasti. Môžem byť s nimi ako ďalšia slobodná, spokojná bytosť, a keď sa mi bude chcieť pokecať, môžem mu zaboriť tvár do kožucha, pretože niekde tam bude.

(záznam z 22. 2. 2024)