Minulý týždeň som paralelne absolvovala dve čelindže u Duka Sayera a to sa dalo len tak, že som to nahrávala jedno cez druhé “na neskôr” a pri nahrávkach som len tak nezáväzne počúvala, či niečo nezarezonuje.
Zarezonovalo. Je to celkom vytrhnuté z kontextu, ale viem, že sme robili cvičenie, kde sme odhaľovali svoju najsilnejšiu potrebu, čo nás motivuje hrabať sa za niečím viac, než dnes máme. Cvičenie som robila len na pol ucha, no napriek tomu som sa dostala do meditatívneho stavu a zistila som (nikdy by som to nebola pripustila nahlas a mala som problém si to pripustiť čo len v duchu), že moja motivujúca potreba je uznanie. Súhlas, obdiv zo strany iných.
😕 Viete si predstaviť, ako vás toto zistenie poteší po rokoch “osvecovania sa”.
Už som si začala v duchu hovoriť, čo za blbca som, keď tu som zachytila, že Duke Sayer hovorí, že potreba pochvaly, obdivu, potvrdenia, uznania je úplne legitímna a niet sa za ňu čo hanbiť. Že dokonca Univerzum/anjeli majú presne túto potrebu smerom k nám – potrebujú naše vnímanie, potrebujú náš obdiv, potrebujú naše uznanie.
A vtedy som si spomenula na svoj posledný “objav”.
Zdá sa, že počas tejto challenge pozapadali do seba viaceré kúsky skladačky, ktoré som už poznala a nosila so sebou, ale v živote som sa ich nepokúsila zložiť.
Chválim sa za ochotu pripustiť si, že mám “neosvietenú” potrebu. A just nie som až taký strašný ksicht. 😛
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor