“Už sme v tom, v skutočnosti sme už súčasťou toho pokoja, čo hľadáme, ale nedokážeme vidieť les kvôli tomu ja, čo ho chce kontrolovať alebo inak vlastniť.” ~ Guy Finley

V poslednom mesiaci som sa niekoľkokrát potkla o jedno slovné spojenie: “nový človek”. Villoldo ho nazýva homo luminous. Keď som to počula u Villolda s jeho konkrétnym vnímaním, vzala som to len ako iné slová pre “osvietený človek”, lenže z nejakého dôvodu to zostalo visieť. Potom som sa s tým znova stretla u Bradena a Sagea, ktorí pracujú s mentálnymi modelmi, a odrazu sa mi vnímanie rozkývalo…

Považujem sa za “starú”, ba až “zastaralú”. Kto ma chvíľku poznáte, viete, že mám problém so súčasnou generáciou a ich deťmi. Najčastejšie používam slová ako “bezmozgový”, “plochý”, “plytký”, “konzumista”, “nemá gule” a “narcis” (pričom to posledné už nie je korektné, lebo narcizmus je diagnóza, ale aspoň to presne ilustruje mieru pozitívnych pocitov, ktoré voči predstaviteľom tejto generácie prechovávam 😉 ).

A teraz, po niekoľkonásobnom spomínaní “nového človeka” a dokonalom strhávaní vlastných masiek, ktorému ma podrobil Peter Sage, som zrazu začala mať trochu iný pohľad. Varujem vás – ešte nedozrel, sú to len zárodky, ale tu sú:

Čo ak skutočne vzniká niečo ako “nový živočíšny druh”, tak, ako sa kedysi z opičieho druhu odštiepil človek? Tie opice vtedy to asi vnímali tiež ako “to je čo za ksichta, tento budulínček?” 😛  A on to nebol “ksicht” ale niečo, čo sa potom tisíckami rokov vyvinulo do dnešného človeka. (K dobru mi treba prirátať, že vnímam, že medzi homo sapiens sú aj normálni i úplne úžasní jedinci – len je ich na môj vkus primálo.)

A čo ak ja, produkt doby, kedy každý stál sám za seba, som presne taká opica, čo pozerá na poľudšťujúceho sa budulínčeka?

Čo ak ja meriam ľudstvo meradlami, ktoré patria opiciam?

V tomto bode úvah som si spomenula na nejaký americký sci-fi film, kde počítač napísal: Vy [=ľudstvo] ste vírus. Tak ho vnímam dnes aj ja. Odtiaľ však už bol len krok k obrazu krvi, ktorá je “krv”, hoci sa skladá z individuálnych “krviniek”.

Čo ak ten “homo luminous” je presne to? Prechod od indivídua k mase? Od krvinky ku krvi?

Známky by boli… Vzájomná prepojenosť a závislosť na iných a ich hodnotení (sociálne médiá), pokles obzoru od veľkého k malému, aby sa umožnil “spoločný obzor”, nahraditeľnosť jedinca, vysoká špecializácia, ktorá nás robí závislými na tých druhých, zvýšená emocionalita ako glej, čo to všetko drží pohromade… Z jedincov sa stáva masa a tá masa si môže v budúcnosti hovoriť “som človek svetelný”.

🙂 Ešte ste so mnou?

Z tohto uhla pohľadu ma odrazu mladšie ročníky akosi prestali rozčuľovať. Dokonca pre nich cítim aj istú mieru súcitu (zas nie veľa; nepreháňajme to s osvietenosťou 😉 ). Nie je ľahké mať hranice a nasilu ich rozpúšťať (nasilu = pod tlakom prostredia).

A potom by som pochopila aj všetky tie vojny a útoky, ku ktorým dochádza. Niektoré opice proste nie sú také zmierlivé ako ja a snažia sa proces splývania do jedného celku zvrátiť. Bránia sa, pretože nevnímajú to, čo prebieha, ako evolučný proces.

A odrazu mám vysvetlenie aj pre všelijaké americké trumpety a spol. Rakovina. Keď sa jedna bunka organizmu zvrhne a začne rozpínať na úkor ostatných buniek organizmu.

Zatiaľ som sa dostala v svojich úvahách až sem. Zmenila som uhol pohľadu na súčasnosť. Spomenula som si totiž na to, ako sa z húsenky stáva motýľ. Húsenka sa zakuklí, v kokóne sa rozpustí na brečku, z ktorej sa potom vyskladá nový jedinec – motýľ.

Tento proces by mohol byť podobne nechutný. 🙂

Čo na to vy? Dáva vám to takto zmysel, alebo poznáte niekoho, kto to už popisuje (a lepšie ako ja)?