Eprakone – ezoterika a spiritualita

Dnes idem porozprávať o včerajšku a o tom, ako sa s Univerzom netreba ťahať za prsty 😉 . Ja to teda už dávno viem, ale z času na čas si pokúsim nadradiť svoju vôľu nad tú “univerzálnu” a potom len zírám, aké dopady to má…

A napodiv, skutočne to píšem dnes a o včerajšku. 😛

Včerajší deň vyzeral tak nenápadne: kamarát sa mal zastaviť na raňajky, než bude ťahať k zákazníkovi, a ja som mala ísť na kontrolu s kastrovanou mačičkou. Zvládnuteľné.

Lenže… kamarát je nezmar zelený. Keď už tu bol, sľúbil, že ma odvezie k veterinárke, a keď už sme šli na cesty, tak že odvezieme kartóny do zberného dvora. (Ľudia, netušíte, koľko kartónového odpadu produkujú mačacie granule, mačacia podstielka a mačacie konzervičky v mojej domácnosti.)

Tak sme poraňajkovali a on šiel pozbierať a “splacatiť” krabice, kým ja som šla hľadať mačku. I najbližšiu pol hodinu som sedemkrát pobehala celý dom – a mačky nikde… Nervy mi tiekli, klalo ma bolestivo v boku (neviem, čo môže človeka bolieť na slezine 👿 ), tak som odchytila jej bračeka a vravím mu, nech mi ju nájde. Kaiko na mňa pozrel ako na mátohu a pobral sa žrať. A len čo som sa obzrela, pri miske s vodou som objavila Gerdičku. Rýchlo som ju zdrapila, vopchala do prepravky a už sa jachalo.

K veterinárke sme prišli trochu priskoro, ale kamarát sa už pomaly ponáhľal, tak ma tam nechal a šiel pracovať. Gerdičke pozreli ranu po kastrácii, dostala včeličku a ťahali sme domov, pričom Gerda mi po celý čas v autobuse spievala pieseň jej ľudu (a poriadne nahlas). Najprv som sa ju pokúšala upokojiť hladkaním, na čo sa ona pokúsila zdrhnúť z prepravky medzerou popri mojej ruke a ísť skúmať autobusík 😉 , takže som ju nakoniec radšej nechala spievať a prisprostasto som sa usmievala na ostatných cestujúcich.

A len čo sme boli doma, ja už uťahaná a vynervovaná, rozhodla som sa využiť to, že som oblečená “medzi ľudí”, a pobrala som sa do obchodu. Domov som sa už len vliekla z nohy na nohu a uprostred cesty mi odrazu do hlavy zahučalo: “Spomaľ.”

Začala som zisťovať, či má na mysli chôdzu či čo, ale vynadal mi ako sirote, že zasa sa príliš zaťažujem. Už dva týždne do mňa hustia, že treba oddychovať – no ale mne do toho vždy niečo príde, najčastejšie burina na záhrade.

Domov som sa dovliekla, mala som chuť ísť si ľahnúť, ale najprv bolo treba popchať nákup do chladničiek a mrazničky, potom som sa hodila do domáceho, prestalo ma klať v boku a tak som si dala kávu. S kávou v ruke idem na balkón a pozerám, že tá burina už je skutočne vyše kolien a bolo by treba pokosiť trávu – cibuľoviny v nej už všetky odkvitli. Navyše Rakušáci hlásili prehánky a kosiť mokrú trávu je bezmozgové, tak som do seba rýchlo kopla kávu a šlo sa kosiť.

A vtedy, myslím, Univerzum už definitívne vypenilo. Pokosila som meter štvorcový, keď sa mi minula struna do vyžínačky. Tak som dala novú strunu a šlo sa pokračovať.Len čo som však zapla kosačku, vypľula špulku s lankom do tej vysokej trávy – moje ruky sú už také slabé, že som asi nezatiahla poriadne.

To sa mi ešte v živote nestalo. V hlave mi bučalo Gabrielovo “nerob nasilu”. Uvedomila som si, že by som mala prestať, než príde väčšia šupa, ale miesto toho som šla na kolená a hadila sa trávou a zhľadúvala špulku.

Našla som. 🙂 I šlo sa kosiť ďalej. 🙂

Musela som každú chvíľu meniť ruky a chrbát ma bolel, že som skoro jačala, ale keď už som to mala v rukách… Dlhej reči krátky zmysel – prikosila som až k hruške a tam sa mi vyžínač rozpadol na kúsky. Zamotal sa do špagátu na strome, vypľul špulku na opačný koniec záhrady a bol koniec.

Tak som najprv šla hľadať špulku a potom vymotávať špagát z kosačky. 45 minút na slnku, našťastie som si sadla na kraj bazéna a tak aspoň ten chrbát nefrfľal.

Nakoniec sa mi podarilo odmotať namotaný špagát a mohlo sa ísť znova kosiť. Vedela som, že by som nemala… Vedela som, že som dostala sériu varovaní. Ale keď už som mala tú kosačku v rukách…

Znova som sa dostala k hruške – a kosačka znova namotala zvyšok špagátu (nevšimla som si, že tam nejaký zostal) a vypľula špulku do trávy. Tentokrát to trvalo podstatne dlhšie – jednak som nevedela, kam presne špulka odletela, a aj špagát sa namotal a zauzlil a musela som si vymyslieť nejaký spôsob, ako ho uvoľniť… Keď som skončila, mala som problém čo len vstať.

A čo som urobila? Išla som kosiť ďalej. 🙂

Pokosila som len dve tretiny toho, čo som mala v pláne, potom som sa pol hodinu dávala fyzicky do poriadku na lavičke, nakoniec som všetko pobalila a šla si dovnútra ľahnúť. Po zvyšok dňa sa mi motala hlava a chodila som v 45-stupňovom predklone. 😉

Ale nemôžem povedať, že by ma neboli varovali. 🙂