Eprakone – ezoterika a spiritualita

Dnes šlapeme výnimočne v reálnom čase a prenášam si sem moje včerajšie odpovede na otázky v jednej fejsbúkovej skupine, pretože si myslím, že sú to možno dobré témy do diskusie aj tu…

Začalo to tým, že akýsi chlapec položil otázku, čo s emočným zaťažením a smútkom v duši, ako sa toho zbaviť a získať opäť kľud a rovnováhu. Bolo tam mnoho odpovedí, veľa aj kvalitných, no a ja som tiež prispela mojou “troškou do mlyna” (ktorá bola – ako aj inak – siahodlhá 😛 ):

Smútok je prejav vnútornej nepohody alebo potlačenej a neodžitej traumy: najčastejšie sa dostavuje, keď si sami niečo neumožňujeme cítiť alebo keď cítime niečo, čo by sme podľa výchovy cítiť “nemali”, a keď sa kŕčovito upíname na niečo, čo je nenávratne preč alebo sa nedá dosiahnuť (sprievodný prejav pocitu vlastnej bezmocnosti a nedôležitosti). V mnohých prípadoch je smútok aj “salónnejšia verzia” strachu, hlavne u mužov, kde výchova a spoločnosť učí “nebáť sa ničoho”. Toľko teória.

A teraz “prax”: Smútok je vibrácia ako čokoľvek iné. NÍZKA vibrácia. Ak ho cítime často alebo už dlhú dobu, tak sa z neho možno stal aj návyk “reagovať na všetko, čo sa mi nehodí, smútkom”. A v tom sa skrýva aj cesta von: 1. Zistím, čo sú tie veci, čo vo mne vyvolávajú smútok, a ako ich viem zmeniť. 2. Naučím sa vedome prelaďovať svoju vibráciu na niečo pozitívnejšie – napríklad keď pocítim smútok, tak si spomeniem na niečo, čo ma vytešilo. Môžem si ten pocit ukotviť niekde na tele a zakaždým, keď sa dostaví smútok, tak sa daného miesta dotknem a vyvolám si vibráciu vytešenia. 3. Začnem si písať “denník radosti”, kde si každý deň napíšem aspoň tri veci, čo ma skutočne potešili a kde som sa cítil v pohode. A keď ma prikvačí nepohoda, otvorím si ho, prečítam si a cielene si vyvolám spomienky na tie radostné udalosti.

Trvá tak mesiac, než si podvedomie zvykne, že starý návyk sa nahrádza novým.

ALE: Smútok môže mať aj fyziologickú príčinu, napr. nedostatok serotonínu. Bolo by dobré preskúmať u lekára, či to nie je tým. Alebo začať papať banány. Vraj to nejako pomáha. (Mne nepomohlo. )

A na to prišla nová otázka, tentokrát od nejakej dievčiny:

Helar Sun Belangelo prosím vás a co úzkosť, strach, panika?

Tu už som išla po hodne tenkom ľade 😉 :

S úzkosťou a panikou mám podstatne menej skúseností než so smútkom, ale prídu mi ako prejav “nevyhovujem, som menšia a slabšia ako okolitý svet, neviem si uhrať svoje”. (Ja si svoje uhrať viem – keď to nejde po dobrom, nazúrim sa do besnoty a idem cez mŕtvoly vrátane mojej vlastnej .) Beriem to, ako že máme veľmi malú zónu komfortu (https://youtu.be/30niuy9RSp0 ) a strach, panika a úzkosť sú náš telesný strážca, ktorý nám bráni opúšťať ju, pretože “tam vonku sa strieľa a to bolí”.

V takomto prípade mi príde najjednoduchšie začať svoju zónu komfortu pomaličky, drobnými krôčikmi rozširovať – urobiť niečo drobné a bezvýznamné, na čo si inak netrúfame a kde nám je fuk, ako to dopadne. A zajtra zasa a tak ďalej, až si trúfneme na významnejšie veci. Ale vždy drobné kroky, lebo inak len posilníme našu úzkosť.

Otváram diskusiu. A smejem sa do pästičky, pretože na dnešok som nemala naplánovaný nijaký článok a život to vyriešil miesto mňa. 🙂