Dnes sa zverejnila 9. kapitolka románu na pokračovanie Elvíra: Smrť bosorky. Volá sa Niektoré príbehy píšu nás. Tu je čosi  ako ochutnávka:

„Vieš, je to ako so zaparkovaným autom. Nedokážeš riadiť zaparkované auto… Ak ho chceš riadiť, potrebuješ ho najprv naštartovať a pohnúť ním. Až potom môžeš riadiť. A ty si sa tak stiahla do svojho pocitu ukrivdenia, že situácia zaviazla a nehýbe sa. Kým do nej nevnesieš nejaký pohyb a nenavolíš si, ako by si takéto situácie chcela v budúcnosti ošetrovať, tak tá situácia zaplesnivie a bude aj naďalej pôsobiť problémy všetkým zúčastneným! Budeš sa pridŕžať starých, nefunkčných spôsobov správania, ktoré ťa doviedli práve do tej situácie, ale už nie von z nej…“

Zotrela som si slzy. Cítila som sa pošpinená a znevážená. Nepáčilo sa mi, čo vo mne vidí.

„Neviem s tým nič urobiť,“ odvrkla som. „Nemám na to silu!“

„Ak ju v sebe nenájdeš teraz, neskôr jej budeš potrebovať mnohonásobne viac, aby si tú zabetónovanú situáciu znova rozhýbala,“ namietla.

„Lenže, Elvíra, sama si ma učila, že z prázdneho hrnčeka sa nedá nalievať – a môj hrnček je totálne prázdny! Cítim sa, akoby som bola stratila právo na seba, na svoj život!“

So záujmom poposadla. Videla som, ako jej oči spozorneli a stvrdli – príznak, že sa práve chystá ďalšia povestná elvírovská lekcia!

„Čo presne ti prekáža?“

Snažíte sa aj vy niekedy riadiť zaparkované auto – a čudujete sa, ako sa veci nie a nie zmeniť?

Ak vás úryvok oslovuje, prístup k celému románu Smrť bosorky si môžete zabezpečiť tu.