Eprakone – ezoterika a spiritualita

Tento článok je vlastne môj niekdajší  komentár pod iným článkom a vznikol ako  reakcia na otázku kamošky: “Prečo niečo vo mne odmieta prijať slovné spojenie “emócia mojej mysle”?” Usúdila som, že komentár je ešte aj po rokoch dostatočne múdry na to, aby dostal svoje “miestočko na slnku” 😛 :

Skúsim to takto (“môj príbeh”): Cítime sa oddelení od zvyšku sveta. Naša telesná veľkosť a sila sú v porovnaní so zvyškom sveta neveľmi uchvacujúce (keď odhliadneme od hmyzu, ale ten zas vie byť pekne jedovatý) a tak sa cítime ohroziteľní. Hormonálny systém sa stará o naše prežitie: emócie o bezprostredné, pohlavné hormóny o prežitie rodu. Takže ľudské emócie sú úplne prirodzené a sú reakcia na prostredie, ktorá ide mimo mysle a preto je oveľa rýchlejšia ako vedomé konanie. To je aj v poriadku takto, hlavne v detských rokoch, keď ešte myslíme značne chaoticky a nie zrovna efektívne.

Potom nás “domestifikujú” cez to, čo všetko nám porozprávajú ako “zaručené pravdy” a my tomu uveríme, pretože to robia v období, kedy ešte nemáme ako rozmýšľať o tom, čo nám hovoria, a robiť si vlastné úsudky. Aj to je úplne v poriadku, lebo nemusíme vynaliezať koleso znova a znova. Problém spočíva v inom – okrem spústy interpretácií a “zaručených právd” si z detstva prinesieme aj program, v ktorom my sme tí menej múdri a na svete sú múdrejší, ktorí nám môžu dať odpovede. A s týmto debilným programom potom frčíme po celý zvyšok dospeláckeho života, kedy už máme rozum i skúsenosti, ku ktorým môžeme prirovnávať. Ovšem aj toto je v poriadku, pretože z nás robí ľudí ochotných prispôsobovať sa mienke iných a žiť s nimi v jednom spoločenstve, aj keď ich vnímame ako “ksichtov”. Preto sa tomu hovorí “domestifikácia” – potlačenie prirodzeného pudu a vybudovanie ochoty socializovať sa.

Ale pretože sa s týmto programom cítime ako tí na “prijímajúcej” strane múdrosti, každou novou nepredžutou situáciou sa cítime ohrození a reagujeme emotívne.

A teraz prichádza überhammer (neviem povedať po slovensky, niečo ako “mechom medzi oči”): keďže realita je nám dostupná len cez našu interpretáciu, naša emocionálna reakcia nie je na realitu, ale na našu interpretáciu reality – a tá je len z malej časti “naša”… Proste reagujeme na “náš príbeh” a reagujeme naň emotívne. Emócie sú úplne autentické. Problém je, že to, na čo reagujeme, autentické nie je – je to len interpretácia.

Ale kým reaguješ (emotívne), dovtedy zostávaš uväznená v starých vzorcoch správania a si len Obeť/Sudca (to sú dve typické emotívne pozície, iné menej typické sú archetypy ako Učiteľ, Kazateľ 😉 , Pomocník… atď. a v podstate by sa dali vopchať buď pod Sudcu alebo pod Obeť, čo sú vlastne dva póly emotívneho reagovania) Preto sa bosoráci snažia vypnúť emócie, pretože tie môžu reagovať na čokoľvek a tým pádom aj na konštrukt v hlave, a idú na úroveň pocitu, ktorá bez emócií reaguje len na realitu; ak sa do toho ešte pripletú emócie, aj fyzický pocit reaguje na konštrukt v našej hlave (to sú napr. tie namýšľané choroby).

Takže vyčistiť emócie a reagovať len vtedy, keď telo povie, že reagovať treba (hlad, potreba ísť na záchod, …) Ale tým sa stávaš nesocializovateľná a to už nie je v poriadku. 🙂

🙂 Koniec “môjho príbehu”.

Otváram diskusiu.