Príbeh o benevolentnom Univerze alebo zimomriavky

Dnes je utorok, teda pre vás včera, a mám za sebou sériu synchronicít, ktoré mi vyhnali zimomriavky.  A už zasa som sa zapísala do ďalšieho kurzu – tentokrát s vedomím, že niečo väčšie ako ja chce, aby som konečne pochopila a vybrala aj túto zákrutu.

Všetko v mojom vnímaní začalo včera. Mala som sklz v kurze s profesorom Rao a tak som počúvala vlastne nedeľňajšiu lekciu. Hovoril tam o troch postojoch k Univerzu. Niektorí ľudia ho vnímajú ako nepriateľské, ktoré im ide po krku a večne im hádže polienka pod nohy, iní ho vnímajú ako ľahostajné, teda že Univerzum si robí svoje a my si robíme svoje a keď sa niekedy naše cesty skrížia, dostaneme na kožuch, no a ešte iní ľudia ho vnímajú ako benevolentné, teda dobroprajné.

Ja pochádzam z prvej skupiny a keď som extra osvietenecká, viem sa prepnúť do vnímania druhej skupiny. Ale keby Univerzum malo zadok,  tak vďačne strávim zvyšok svojich dní tým, že ho budem nakopávať – ako vďaku za všetko to svinstvo, ktorého som bola za života svedkom… (A to ešte neviem, čo bude po smrti.  Ak to zbabrem, tak niečo zaručene bude.)

Celý život si neprajem nič iné, než začať Univerzum vnímať ako benevolentné. Dvadsať rokov práce na sebe ma stálo preladiť sa čo len do vnímania “ľahostajné”. A teraz príde Srikumar Rao a prezentuje mi benevolentné… No nechcite ho!

A vysvetlenie, prečo je Univerzum benevolentné? No pretože nám nedáva to, čo chceme, ale to, čo potrebujeme.

So weit so gut, ako vravia Nemci. Dotiaľ ešte všetko v pohode. Až na to, že v tom okamihu som si spomenula na všetky tie poznásilňované ženy a sexuálne zneužívané malé deti a napadlo mi: to značí, že TOTO potrebovali?! (Mohla som dať aj väčšie písmo. Mohla som dať aj inú farbu. Mohla som tomu namaľovať aj rámček – ale ovládam sa.)

A táto myšlienka viedla u mňa k obrovskému záchvatu depresie. Spomenula som si na pesničku Tell me there´s a Heaven od Chrisa Rea, ktorá celú túto biedu pre mňa zhŕňa: “Povedz, že existuje Nebo, povedz, že je skutočné; povedz, že je zmysel vo všetkých tých veciach, čo vidím. Povedz, že existuje Nebo, kam všetci tí ľudia idú… povedz, že sú teraz šťastní…” a potom som sa rozrevala. Neovládateľne.

Preplakala som celý večer. Uvedomovala som si, že je to absolútne nepatričná reakcia na podnet, tak som sa snažila ju nejako rozobrať. Prečo ma to tak berie? A nakoniec niekedy okolo deviatej v noci som došla na čosi ako vysvetlenie: berie ma na tom to, že Univerzum by mohlo byť náhodné. Že všetko by to bola len náhoda. Že nič by nemalo širší zmysel.

Chvíľku som rozmýšľala, že sa pôjdem spýtať Gabriela, ale potom som to zavrhla. Pri tom, čo viem o channelingu, asi by som si z neho stiahla zas len nejakú prasačinku. 😦 Tak som to pustila z hlavy a šla spať.

Snívalo sa mi. Bola to odpoveď na môj problém s Univerzom, ale nezapamätala som si ju. Tak som šla robiť a  skoro som premeškala webinár, na ktorý som sa v nedeľu prihlásila. Bolo to s Michaelom Beckwithom. Mám ho rada, len už som naňho zabudla. Lenže nedávno boli prístupné diely filmu Transcendence 2 a on  tam často vystupoval, tak som si naňho spomenula a dostala som  chuť počúvať ho viac. Začiatkom roka, keď som sa dala na vzdelávanie, mala som čerstvo absolvovaného Vishena Lakhianiho a na výber Srikumara Raa alebo Michaela Beckwitha. Pretože Vishen Lakhiani je veľmi založený na Michaelovi Beckwithovi a ešte som nemala internalizované poznatky od neho, rozhodla som sa pre kurz so Srikumarom Rao s tým, že Beckwitha si urobím neskôr. No a pri filme Transcendence 2 som sa rozhodla, že nastáva vhodná doba. Keď dali oznam o webinári s Beckwithom, hneď som sa prihlásila.

Potom prišla lekcia so Srikumarom Rao, ktorá otvorila a bez obalu nastolila môj ústredný problém – vnímanie sveta okolo mňa. (A ústredný strach; do čerta s ním! 👿 ) Aké vážne to je, som si uvedomila až na mojej reakcii.

Ráno som otvorila knihu a v rámci “raňajšej dvadsaťminútovky” som čítala o rezonancii (článok som napísala včera). Dostavilo sa zistenie, že to Univerzum sa mi snaží podať nástroj, ktorým z toho vyviaznem. Tak som šla a spracovala som prečítané do článku. Takmer som zmeškala pritom webinár… Päť minút pred jeho začiatkom som sa z nejakého divného dôvodu šla pozrieť na poštu a tam bolo upozornenie!

Rýchlo som sa nastavila na webinár, spustila som nahrávanie na pozadí a otvorila si súbor na ukladanie zaujímavých obrazoviek. A potom som takmer zmeškala začiatok, lebo som si musela ísť robiť kávu 👿 , a hneď na začiatku nahrávky som musela ísť kliknúť na niečo celkom nepodstatné a vypla som nechtiac zvuk… Našťastie, príkoria po krátkom bohungu odstránené, káva v ruke, zvuk znovu bežal a vtedy práve začal rozprávať Michael Beckwith.

Celý rozhovor s ním mi vzal dych. Beckwith neoperuje pojmom “benevolentné Univerzum”. Vysvetľuje ho ako zákon rezonancie – a nič iné. To, čo hovoril, bolo akoby vysvetlenie pre moje vnímanie Univerza a pre tú “kognitívnu (a inú) disonanciu”, čo my dvaja máme… Jednak to Michael Beckwith odvíjal od štyroch úrovní rozvoja nášho vnímania. (Kvôli tomu som ho vlastne odsúvala na neskôr, pretože na základe jeho úrovní vypracoval Vishen tie svoje a nechcela som z toho mať guláš.)

Prvá úroveň je vedomie obete, kde sa ti život deje a ty naň len slepo reaguješ a snažíš sa odpružiť všetky tie príkoria a facky a keď vidíš cieľovú rovinku, začínaš sa blažene usmievať, pretože už to týranie končí… To by sme mali. Všetko sa ti deje a vždy je niečo na vine. Prvé štádium. Každý máme svoje “big blame story” (veľký príbeh o tom, kto za to môže). Pozornosť sa upiera na to, čo nechceme, a tak keď sa o čokoľvek snažíme, narážame na odpor.

I našla som sa.

Druhé štádium je vedomie zhmotňovateľa. Začíname chápať, ako Univerzum reaguje na vibrácie a že rezonuje s tým, čo vysielame a čo sme. Skúšame to i hento, niekedy máme úspech, inokedy nám zuby klapnú naprázdno. A pretože k tomuto dochádza, neumožňujeme si zabudnúť, že môžeme aj nemať a že veci môžu aj nebyť – a tak často spadáme do obete. Často, ale nie zakaždým.

Tu do hry vstupuje ďalší rušivý faktor, aby to nebolo príliš jednoduché – máme rôzne oblasti života a v nich môžeme byť na rôznych stupňoch zhmotňovania. Niekde sa cítime ako obeť, inde sa už môžeme cítiť ako macher. Ale kým tam aspoň okrajovo rezonuje tá “obeť”, sme nahraní.

Ďalšie štádiá už len stručne: v treťom štádiu sa stávame kanálom pre zhmotnenie nápadov Univerza, čiže Univerzum sa  realizuje cez nás, a v štvrtom štádiu sa nachádzame v stave bytia a nepotrebujeme zhmotňovať, pretože sme. Tak nejak. Tam sa nikdy nedostanem,  takže ma netrápi, že tomu až tak nerozumiem.

Vishen nás vyzval, aby sme sa zaradili, a upozornil nás, že sa obvykle zaradíme o úroveň vyššie, ako skutočne sme… Začala som sa smiať. Nikto nespomínal úroveň nula… tak som vedela, že tentokrát sa nemôžem nezaradiť správne!

Michael Beckwith toho pohovoril ešte hodne. Pre vás už len jedna perla:

“Tie problémy, ktoré máme na jednej rovine vedomia, neexistujú na vyššej rovine vedomia.”

Uvedomila som si, ako som sa nedokázala dosť dobre zaradiť podľa Vishena, ale u Beckwitha to šlo automaticky. A zistila som, že v rôznych oblastiach  života som na inej úrovni a že to mám rozťahané cez všetky štyri, ale kým tam aspoň raz rezonuje tá “obeť”, som nahratá.

Nebudem vás dlho napínať, asi v polovici webinára som sa prihlásila do kurzu. Ak sa na mňa nachytá čo len každé desiate písmeno, budem “osvietená”! Pochopila som, prečo mám svoje problémy s Univerzom a prečo ho  nedokážem vnímať ako benevolentné – a že teraz mám šancu to vnímanie konečne zmeniť. Čo ma nedokázal naučiť Srikumar Rao, možno doklepne Michael Beckwith. Možno sa mi konečne zmení vnímanie.

A potom mi začalo dochádzať. V decembri minulého roka začalo moje vzdelávacie šialenstvo Soniou Ricotti. Tá mi dala do poriadku srdcovú čakru a emócie. Keby nie jej, tak všetky tie emotívne zážitky posledných dní nerozbijú môj pancier racionality a nedonútia ma skúmať veci aj z iných uhlov pohľadu. Potom prišiel Vishen s mentálnymi modelmi sveta, do ktorého by sa dalo vstúpiť… a potom sa to už sypalo. Dokonca aj zdanlivo nesúvisiace kurzy k osobnej výkonnosti ma posúvali k poznaniu, v čom spočíva môj problém… a potom sa Univerzum postaralo, aby som toho Beckwitha neprepásla.

Univerzum, dnes som sa dostala o obrovský krok vpred. Dostala som úplne iný uhol pohľadu na všetko to, čo som sa snažila zhmotniť. Nepotrebujem to – buď vôľa tvoja. Pochopila som, že všetko to, čo si rozprávam (a čo mi anjeli rozprávajú) ako “môj príbeh”, môže byť kľudne aj celkom inak a len slabý pokus dať do slov a obrazov proces, ktorým prechádzamNezáleží na tom. Nezáleží, či mi klamú alebo hovoria pravdu. Nezáleží, či som v realite alebo podlieham ilúzii. Jediné, čo je dôležité, je ten proces pod tým všetkým, ktorý som aspoň na okamih mala šancu zahliadnuť… Dúfam, že nie naposledy. 🙂

Pol roka splietania nitiek. Pol roka orchestrovania poznania. Všetka úcta. (Ale nakoniec som sa po opakovaných kopancoch a postrčeniach predsa len chytila 😉 .) Že by bolo to Univerzum predsa len benevolentnejšie, než som si myslela?

2 thoughts on “Príbeh o benevolentnom Univerze alebo zimomriavky

    • Dnes to pokračuje… Práve prebieha voľné pozeranie filmu Proven, dnes prvá epizóda o strese s milión návodmi na to, ako dostať vlastnú zraniteľnosť pod kontrolu a začať konečne rezonovať na niečom rozumnejšom. 🙂 Dokonca s partiou EFT, kde som si to “odklepkala” z 8 na nejakých 2. 🙂

      Páči sa mi

Napísať odpoveď pre Helar Sun Belangelo Zrušiť odpoveď

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.