Už nemám dvadsať rokov

Dnes som bola so svojou “Elvírou” a robili sme meditáciu – stretávali sme sa so svojím budúcim ja. Bola som zvedavá, čo z toho vylezie, ale toto som nečakala 😉 …

Šli sme 20 rokov do budúcnosti. Už to ma dosť zaskočilo, pretože to je čas, kedy budem ťahať na 90 a nikdy som nemyslela, že nejakých 90 dožijem 😛 . No ale keď o 20 rokov, tak o 20 rokov.

Vzlietli sme do  oblakov a potom sme sa vrátili späť na zem – lenže do obdobia o 20 rokov neskôr. Pristala som pred svojím domom. Vyzeral rovnako ako dnes, len akoby stratil “iskru” – nebol taký žiarivý, taký reálny. Ale ako “Elvíra” viedla, zistila som, že to môže byť hocijaký dom, kde budem o 20 rokov bývať… V tom okamihu sa to zmenilo na malú drevenú chalúpku niekde na pol svahu, so zelenou trávičkou naokolo a akýmsi sadom.

Prešla som podľa inštrukcie k domčeku a zaklopala na dvere. Otvorilo mi moje budúce ja – moja verzia o 20 rokov. Mala som problém zistiť, ako vyzerá… Najprv som vnímala totálne vetchú a senilnú starenku, potom seba, len so sivými vlasmi a rozbrázdenou, vráskavou tvárou, ale živými očami, vo vyťahaných teplákoch a s obligátnym štipcom vo vlasoch.

Potom ma podľa inštrukcie moje budúce ja pozvalo dovnútra. Keď som vošla, ocitla som sa v obývačke horárne Zuzy Frištákovej. Celá “chalúpka” sa zrazu premenila na  horáreň z príbehu a ja som  tam stála, zízala a odrazu mi začalo byť jasné

nemám 20 rokov. 🙂 Žiadne “ja o 20 rokov” nebude. 🙂

Stáli sme  tam v útulnom obývaku samé dve, ale vedela som, že ešte niekde niekto je, možno mačky, možno niekto iný… Odvšadiaľ na mňa vanul pokoj, mier a istota.

Podľa inštrukcie som sa mala spýtať, ako som sa dostala do toho stavu o tých 20 rokov. Odpoveď bola jasná a zreteľná: “Si nasmerovaná dobre. Už treba len dôverovať… a vytrvať. Už nerob nijaké náhle zmeny trajektórie.”

🙂

A to som si ráno dávala záväzok, že dnes idem “prebúdzať nádej”! Jedno z najrýchlejších zhmotnení v mojom živote.

A vtedy som sa vykašľala na inštrukcie, pristúpila som k starenke, objala som ju a splynuli sme do jedného svietiaceho útvaru. Už som sa nemusela vracať späť – nebolo kam. Som presne tam, kde som dnes a kde budem o 20 rokov a môj život ododnes je obývačka Zuzy Frištákovej. 🙂

A odtiaľ sa už nepohnem ďalej.

Kým som písala Voľný pád, mala som  v úmysle napísať štyri diely, ktoré “kopírovali” môj život, a piaty diel, v ktorom “naprogramujem”, ako sa vyvinie ďalej… Počas písania štvrtého dielu som si uvedomila,  že to neurobím. Že ešte vo mne zostalo aspoň toľko základnej dôvery, že prijmem to, čo príde, a nebudem to znásilňovať do istej podoby.

Keď som začala písať Elvíru, spracovávala som svoje emocionálne poryvy od konca Voľného pádu. Potom som to brala ako dobré východisko, aby som začala rozohrávať nové situácie a prinášala informácie o nových oblastiach života.

Po dnešnej meditácii si však začnem dávať poriadny pozor na to, čo budem písať. Teraz totiž naozaj zhmotňujem – to, v čom budem žiť. 🙂

Ešte šťastie, že som chytila slinu na happy-endy. 😛

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.