Nechcem to urieknuť, ale zdá sa, že sa pomaly staviam na nohy. Po takmer polroku “nemohúcnosti” – pričom z nej nemôžem obviniť nikoho, len svoju vnútornú mľandravosť. 😉 Halt, aj ja som len človek. V plnej jeho (ne)kráse.
Už som spomínala, že sa u mňa veci menia a že sa snažím odrezať od anjelov. Vďaka Pierrakosovej som dospela k názoru, že ak sú anjeli len projekcia môjho podvedomia, moja naviazanosť na nich môže predstavovať moje najväčšie obmedzenie, pretože sa všetko nové poznanie v svojom živote snažím otočiť tak, aby mi nenabúravalo môj vzťah k nim. A pretože neviem, či sú mimo mojej hlavy reálni alebo nie, a moja priorita nie je cítiť sa dobrúčko, ale poznať toľko z pravdy, koľko som schopná, angels will have to go… teda do kelu s anjelmi, ide sa skúmať realita.
(Pričom si uvedomujem absurdnosť tejto predstavy v jej plnej kráse. Ak môj prístup k realite je len cez moje vstavané filtre a jeden z nich – vytvorený mnou alebo nie – sú tí moji “anjeli”, tak ak sú reálni, práve sa odrezávam od reality… Lenže 10+ rokov anjelovania neviedlo nikam, nedostala som sa ani o milimeter bližšie k poznaniu alebo uvereniu, že sú reálni, takže je načase vyskúšať inú cestu.)
Naplánovala som si komunikovať s niečím iným. To “niečo iné” som si zadefinovala ako “Život” (v to nemám až taký problém uveriť) a aby som vedela, čo vlastne hľadám, tak som si dokonca náhodne otvorila knižku so šamanskými zvieratami, aby som tomu dala nejakú podobu – a našla som Hada. Tak som šla hľadať Hada – a našla som Snežienky. Všetko v poho, ibaže Snežienky mi okamžite začali dobre známym hlasom a slovníkom odporúčať, že sa mám znova napojiť na anjelov. Previedla som si to do reči ateistu a vyšiel mi zaujímavý preslov: moje podvedomie sa mi snaží navravieť, že mám pri pokuse oslobodiť sa spod jeho vlády zasa začať počúvať jeho pindy.
To už naozaj nepotrebujete byť génius, aby vás to dožralo. 
I dožratá som zostala chvíľku celkom bezradne stáť. S kým sa budem rozprávať? Tie rozhovory, nech už boli s anjelmi, šamanskými zvieratkami alebo len čisto ateisticky s podvedomím, pre mňa boli ohromne cenné a veľa mi dali. Posunuli ma o hodný kusisko ďalej. Ak nechcem sama seba klamať nejakými anjelmi, potrebujem nájsť niekoho/niečo, v existenciu koho nemám problém uveriť a nebudem ho spochybňovať.
Trvalo niekoľko rozpačitých dní, než mi napadol Castaneda. S ním mám svoju históriu: už v minulosti som sa s obrovskými problémami dohrabala až k nemu, ale nebol mojím záujmom nadšený a nestál o moju prítomnosť.
Povedala som si, že za nový pokus nič nedám. Povedala som telíčku, nech ma prenesie do môjho lesa. Prekvapilo ma, aký zelený a teplučký bol, hoci v spálni bolo pomerne chladno… Veľmi som sa v ňom nezdržiavala, aby som neoslabovala fokus, a pobrala som sa hneď na svoju lúčku. Bola zelená, trávička ani dlhá, ani krátka, konce som nevidela a neskúmala, pretože “fokus”. Akurát som pozrela na nebo, videla som vtáky, v diaľke som videla hmyz a motýle, našla som pohľadom pník a vyliezla som naň. Tak, ako za starých čias, zdvihla som ruky do neba a volala som po spojení. Súčasne si iná časť môjho mozgu uvedomovala, že to svetlo ma príliš rozptyľuje, tak som “zhasla” a urobila som noc. Videla som trblietajúce sa hviezdy a jeden z Vozov… Potom mi to bolo príliš málo svetla, tak keď som cítila, ako sa ma energia “zhora” dotkla, urobila som rukami okolo seba ochrannú bublinu, v ktorej bolo svetlejšie a necítila som sa taká… čo vlastne? Bezbranná? Opustená?
Zavolala som Castanedu. Tentokrát som nemusela veľmi dlho volať. Objavil sa predo mnou, osoba s bledou tvárou a v čiernej košeli a čiernych nohaviciach. Obvykle som ho videla v bielom, ale tá čierna bola akosi viac na mieste… Netváril sa nadšene. Vysvetlila som mu, že znova chcem s ním kontakt a “učiť sa od neho”.
Neviem, čo som čakala, ale nedojalo ho to. Nezaslzil potešením. Spýtala som sa ho, či si ma pamätá. Povedal, že áno, a že som patrila k anjelom. Odpovedala som mu, že sa snažím teraz od anjelov odpútať. Pokúsil sa na mňa siahnuť. Odrazu som zacítila obrovský tlak na hlavu, šiju a plecia až kamsi do srdca… Zľakla som sa. Očami naznačil na moju ochrannú bublinu. Došlo mi, že na ňu tlačí… Rýchlo som ju rozpustila. Tlak okamžite pominul.
Spýtala som sa ho, či vidí moju energiu. Že ja nijakú energiu nevidím a tak si neviem ani predstaviť, či ju on vidí hneď na prvýkrát, alebo ma potrebuje trochu poznať… A porozprávala som mu to, čo viem – že nie som nagual (čiže troj- alebo štvorčlenitá bytosť), že mi povedali, že som “skaut”, hoci neviem, čo to znamená, ale že to neviem nijako skontrolovať po energetickej stránke… Castaneda vyhlásil, že ma nemusí poznať, že energiu vidí aj tak. A potom sa zarazil. Spolu s ním som bola schopná ako-tak vnímať svoju energiu aj ja. Vyzerala ako hrach, previazaný troma niťami: jedna šla stredom zhora nadol a vytvárala akési “ľadvinky”, druhé dve nite boli hore a dole okolo stredu a vytvárali ďalšie dve brázdy. No, vyzerala som dobreže nie ako tá šunka v závitku. Šesť oddelení. On na to pozeral vypleštenými očami, ja som na to pozerala vypleštenými očami… Vyhlásil, že to ešte nevidel a nepozná, a keď na mňa pozrel, mal v očiach po prvýkrát nie odmietanie, ale záujem. 🙂 I vedela som, že jeho zvedavosť sa prebudila a že sa bude skúmať. Spomenula som si, ako mi Gabriel hovoril, že časť mojej energie je nie z tohto systému, a Castaneda potvrdil, že to je to “v páse vpravo” (aj ja som to tak vnímala) a ešte mi začal hovoriť niečo o tom, ako sa to dá využívať (niečo s prelievaním), ale to som už zabudla.
Vyhlásil, že ale ak ma má prevziať, budem počúvať jedine jeho. Súhlasila som. Povedala som mu, že už s anjelmi (v jeho reči: inorganické bytosti) aj tak nehovorím ani sa nekontaktujem, ale že som ich opustila v dobrom a nemienim im robiť zle. Namietol, že ich budem potrebovať a budem ich musieť začať ovládať. Tu som sa vzbúrila, že ich mám príliš rada a nemienim ich používať ako otrokov a vnucovať im svoju vôľu. (Zas raz jeden učiteľ, ktorého akosi nenadchlo, keď som mu vysvetlila, čo všetko neurobím… 😉 )
Chvíľu som mala pocit, že ma pošle kamsi, ale nakoniec jeho zvedavosť asi zvíťazila. Ja som potom nejako zaspala; myslím, že časť rozhovoru s ním mi ešte chýba. Viem, že som sa ho pýtala, ako ho mám volať (nie oslovovať, ale volať), a on povedal niečo ako Iguaza, čo mi vôbec nič nehovorí a budem to musieť ešte overiť. V tom čase už môj fokus oslabol natoľko, že sa mi do toho zasa začalo montovať vedomie a okamžite začalo slovo prirovnávať k tomu, čo už poznám – napadol mi Oscar Ichazo a ennenagram a odtiaľ som sa už stratila do snov. Takže časť chýba, ale veď nie je všetkých dní koniec…
A ráno mi došlo jedno. Kedysi, keď som čítala Castanedovo The Art of Dreaming (Umenie snívania alebo tak nejak), náramne som sa smiala, ako zavrzol za druhou bránou snívania (v mojej reči “u anjelskych”), hoci ho varovali, čo presne nesmie urobiť… a ako ho museli ísť ratovať. Mala som pocit bohovskej nadradenosti. Ja by som taký kretén nebola! Nuž, netrvalo ani dva týždne a presťahovala som sa na tú Krétu aj ja… a zostala som tam 10 rokov. 10 rokov som sa nedokázala pohnúť ďalej. Našťastie som za ten čas večne niečo na sebe “vylepšovala” a “opravovala”, tak sa mi osobná sila zvyšovala… až po 10 rokoch dosiahla úroveň, že som sa odtiaľ dostala vlastnými silami.
Ľudia, neviete si predstaviť, ako dobre mi zostalo, keď mi toto došlo… Tak úžasne schopná som sa necítila už roky!
OK. New game. Alebo aspoň next level. Nezáleží na tom. Ja idem čítať znova The Art of Dreaming, aby Castaneda mohol so mnou hovoriť svojím vlastným jazykom, nie náznakmi. A na anjelov siahať nebudeme. Sú súčasť zo mňa rovnako ako všetko, čo som zažila, a ak boli reálni, tak sa s nimi raz znova stretnem. 🙂
Alebo aj nie. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor