Nedôsledné myslenie

Tu je čosi, s čím bojujem, že si ani nepamätám, ako dlho… Vyvrcholilo to pred pár dňami, kedy sa jedna kočka dostala do tejto situácie, pomenovala to a urobila z toho tému:

“Väčšina z nás nemyslí dôsledne, ale len útržkovito; to, čo myslíme na jednej rovine, protirečí tomu, čo myslíme na inej rovine. Na istej rovine niečo cítime, na inej to popierame, takže aj naše každodenné správanie je rovnako protirečivé, roztrieštené a je zdrojom konfliktov, utrpenia a zmätku.” — Jiddu Krishnamurti

Problém je v tom, že naša psychika je poskladaná z mnohých vrstiev (“rovín”). V niektorých oblastiach sme vyvinutí lepšie, v iných so sebou nosíme ešte stále obmedzujúce presvedčenia, ktoré nám skresľujú a krivia naše vnímanie – a teda aj myslenie. Keď sú dáta na vstupe pokrivené, ani tá najlepšia logika s nimi nebude narábať správne. Ak sú dáta na vstupe absolútne správne, pokrivená logika ich pokriví. A tak sa stáva, že v jednej oblasti života niečomu rozumieme, chápeme, ako to je vložené do väčšieho obrazu, no v inej oblasti sa s tým boríme a zdá sa nám, že skúsenosti protirečia tomu, čo inak chápeme…

Napríklad moja ateistická psychika bola schopná pripustiť termín “anjeli” – ale len v jednej oblasti života, kým z ostatných ho automaticky vylučovala. Čo bola hmota, to bolo ne-anjelske; čo bola vnútorná práca, tam sa mi anjeli špacírovali ako na promenáde.

Takisto odpustenie. Dokážem nezareagovať nevraživo na niekoho, koho som práve stretla a je na mňa sprostý; poviem si “nedokáže inak”. Ale tam, kde sa vo mne poskladali roky a roky zlých skúseností s niekým iným, je “odpustenie” úplne mimo môjho jazyka.

Keď si toto o sebe uvedomíme, začneme sa označovať za jeden obrovský “fejk”. Jedno hlásame, ale iné robíme… To, že to robíme len v istých oblastiach, to si už nevšimneme. Naše nedôsledné myslenie.

Kedysi ma anjeli (áno, tí, ktorí v mojej hmotnej realite nemajú čo hľadať a tak nech mi do nej nelezú – ale keby boli reálni, tak by som ich v nej už dávno našla, no nie? 😕 ) začali učiť, že kedykoľvek postretnem dve protirečivé informácie, potrebujem začať hľadať taký uhol pohľadu, ktorý vysvetlí obe. Súčasne. Toltékovia tomu hovoria “zastaviť svet” – myseľ narazí na zjavný protiklad a nevie, čo s ním; nemôže pokračovať hovoriť si o realite svoj starý príbeh, ale nemá ani nový. To sú vzácne okamihy, kedy môžeme preraziť naše obmedzenia a preladiť sa na novú úroveň vnímania.

Tak ja len dúfam, že to prerazím. Momentálne som zaviazla na mŕtvom bode, kedy neviem, čo si myslím, a verím dvom veciam súčasne, ktoré sa ale vzájomne vylučujú… Už mi nezostáva než zostať s týmto protikladom sedieť tak dlho, až z toho vylezie nejaké osvietenie. Podstatné je nevzdať to a nepustiť sa novou cestou, pretože aj na nej jedného dňa narazím na nedôslednosť myslenia (a cítenia a prežívania a makového koláča) a budem čeliť tomu istému v béžovom.

Čiže sadnúť si a vysedieť to, až sa to nejako rozsekne. Pretože ono sa to rozseknúť musí. 🙂 Raz príde situácia, kde sa ukáže, v čom je naše momentálne vnímanie nedôsledné. 🙂