Niektoré prekážky zdolávame ľahko, iné nás zastavia. Ale aj to zastavenie je len dočasné, ako keď priehrada zabrzdí vodu… Nezastaví ju. Voda sa za ňou zbiera a buď pretečie a ide ďalej, alebo priehradu roztrhne a ide ďalej… V prvom prípade pokračuje predvídateľným spôsobom, v druhom sa mení na prírodnú katastrofu a berie so sebou všetko, čo sa jej postaví do cesty…
Niečo nás v minulosti brzdilo. Neumožňovalo nám pohnúť sa vpred. Vytváralo v nás tlak, aby sme boli ochotní pristúpiť aj k drastickým ťahom, len aby sa veci dali znova do pohybu… Teraz sa priehrada borí. Na jednej strane obrovská úľava, na druhej strane situácia, kde ak si nedáme veľký pozor, tak narobíme viac škody ako úžitku… Mohlo by nám to byť jedno, hlavne že sa nám uľaví… ale voda je zákerný živel. Nikdy nevieme, či o kúsok nižšie nenarazí plnou silou o najbližšiu priehradu, neodrazí sa od nej do protismeru a nepleskne nás rovno medzi oči… Všetko so všetkým súvisí. Ak dnes popretŕhame nitky, môžu nám zajtra chýbať!
Ale.. čo keby sme to urobili miernejšie? Čo keby sme tú priehradu nelámali, ale len tíško začali pretekať? Bez veľkých fanfár si šli po svojom? Hľadali si nové korytá a až niekde nižšie sa znova spojili do jediného mocného toku?
Čo keby sme sa nenechali zaslepiť okamžitou úľavou a postupovali “s ohľadom na budúcnosť”?










Povedz svoj názor