Zakaždým, keď sa na svet okolo seba i na svoj vlastný život dokážeme pozrieť očami nezúčastneného pozorovateľa, bez záujmu a závislosti, otvára sa nám okamih moci – okamih, kedy dokážeme bez ťažkostí vidieť, čo je s čím poprepájané a čo treba urobiť, ak mienime situáciu meniť. Vtedy sme schopní vystúpiť z rámca obvyklosti a urobiť čokoľvek, čo povedie k cieľu. V týchto “okamihoch významu” končí náš boj, pretože zisťujeme, že niet s kým alebo čím bojovať – je len prirodzený tok energie, ktorý odrazu vnímame a dokážeme ho využiť. Nepotrebujeme zápasiť s vlnami, lebo odrazu dokážeme surfovať na nich.

Tento týždeň je v našom živote priaznivý pre to, aby sme sa zbavili (seba)klamu, ktorý nám neumožňuje nezúčastnený pohľad. Všetci nosíme rôzne masky. Nastal čas aspoň pred sebou ich poodkladať a byť chvíľku tým citlivým a zraniteľným, ale aj nekonečne odolným jedincom, ktorým v hĺbke srdca sme. Nepotrebujeme si predstierať. Ba naopak – potrebujeme si aspoň na chvíľku prestať predstierať, aby sme uvideli vlnu a dokázali na ňu naskočiť a ukončiť tak doterajší boj, ktorý nám nijako nerobil dobre.

Nespadnime do pasce, v ktorej sa kŕčovito držíme okamihov zavrznutých v čase… Niekto niečo povedal alebo urobil, nepovedal alebo neurobil… Všetky okamihy v čase sú navzájom pospájané do veľkej mozaiky. Kým sa držíme okamihov, nemáme oči pre tú mozaiku. Len čo pozrieme na mozaiku, časť okamihov sa sama od seba vysvetlí a odpadne do zabudnutia a nám zostanú len tie okamihy, ktoré sú pre nás ešte stále dôležité a ktoré si vezmeme so sebou do najbližšieho obdobia.