Všetko so všetkým súvisí. 🙂 V noci sa mi snívalo a ako som ráno umývala riad, povedala som si, že sen dám k dispozícii pre tých, čo sa chcú pocvičiť v práci so snami. Obnovím staré “teoretické” články a v komentároch sa môže vykladať… Ako som tam mydlila taniere, celá uveličená svojím nápadom, odrazu mi došlo, že aký tam môj nápad; nedávno ma kámoška lanárila do skupiny, kde si píšu sny 😉 , ja som s vďakou odmietla – a teraz sa odrazu idem po x rokoch znova venovať snom…

Ale aspoň ten sen som odnikiaľ neskopírovala. 😉 Ten je reálny. Kurzívou v ňom sú tie veci, ktoré priamo a zjavne súvisia s mojou súčasnou realitou (fakty alebo myšlienky, čo som si v posledných dňoch myslela).

Snívalo sa mi. Vonku bolo pekne, slniečko, a ja som sa rozhodla ísť do nákupného centra, lebo tam mám balík. Obliekla som sa a vydala som sa na autobus. Nejaký prišiel, ja som nastúpila – a v tom okamihu som si uvedomila, že nemám platnú autobusenku a nemám so sebou lístok.

Posadila som sa na voľné miesto hneď pri dverách a špekulovala som, či to risknem, alebo ma chytia. Poobzerala som sa a zistila som, že autobus je nejaký iný – bol širší a sedadlá neboli usporiadané v radoch (hoci to, kde som sedela, také bolo), ale do polkruhu okolo stolíkov. Všade bolo veľa priestoru a vyzeral nesmierne pohodlne. Sedeli v ňom staré paničku (= nad 60 😉 ), oblečené ako americké penzistky – dobre, výrazne, väčšinou v pastelovom, s perfektnými frizúrami. Ako tam sedeli okolo tých okrúhlych stolíkov, rozprávali sa medzi sebou navzájom i medzi stolíkmi a popíjali kávu a kde-tu zobkali koláče.

Aj vedľa mňa sedeli dve také babky. Vyzerali skôr ako našinecké babky, boli dobre zababušené do zimy a nesúhlasne si ma prezerali. Mala som na sebe letné tielko a sukničku, holé ramená, holé nohy a sandále.

Uvedomila som si, že som nastúpila do nesprávneho autobusu a zrejme sa teraz vozím s nejakým penzistickým zájazdom. Myslím, že jediný muž v autobuse bol šofér. Keďže smeroval k nákupnému stredisku, čučala som a čakala som, čo z toho vylezie, pripravená pri prvej príležitosti vystúpiť a dostať sa do trablov, ako dôjdem domov, keď nemám lístok na autobus.

Autobus zatočil k nákupnému stredisku. Ešte šiel preparkovať, ale ja som už nejako vyskočila von. Obzrela som sa za seba a zistila som, že to klasické sedadlo, kde som sedela ja a tie dve babky, sa zrazu začalo otáčať, pred ním sa vysunul okrúhly stolík a babky sedeli v polkruhu ako ostatné.

Vonku boli kopy snehu a zamrznutého ľadu a pri nakladacej rampe strediska niekto na ľad vyhodil červenú kapustu. Prekračovala som ju, aby som sa ňou nezašpinila, a uvedomila som si, že vzduch je teplý a mňa neoziaba, dokonca ani nohy, ktoré sa mi zabárali do snehu. Ani som nešla do strediska, len som sa prebíjala pomedzi zimne zababušených ľudí na zastávku autobusu (a vôbec som nerozmýšľala, ako zaplatím za cestu). Dávala som pozor, aby som sa nepokĺzla, ale vôbec sa mi nekĺzalo.

Autobus prišiel, ja som nastúpila. A zistila som, že som znova v tom istom autobuse ako predtým… Teraz šiel opačným smerom. Sadla som si a špekulovala som, že možno pôjde znova okolo nás, keď okolo nás išiel cestou sem. Aj som chcela vyčkať, aj som bola celá nervózna, že čo ak ma zavezie niekam, odkiaľ už nebudem mať schopnosť vrátiť sa… Tak som nakoniec prekonala ostych, zaklopala som šoférovi a poprosila som ho, či by ma nevysadil u nás, pri Terne.

Šofér bol taký tlstý päťdesiatnik, myslí, že s fúzkami, spotený v tvári, a vyzeral južansky. Niečo zavrčal, ale nerozumela som mu, lebo cez hluk motora nebolo dobre počuť. Ale akosi som vedela, že to urobí – možno zmenil smer alebo práve odbočil k nám (najskôr to druhé).

Šla som si sadnúť späť. Teraz som sedela za šoférom a sedadlo bolo také klasické, ako v normálnom autobuse. Pozerala som z okma. Vonku bolo nádherné leto, všade vysoké stromy a zelená džungľa, kde sa cez lístie predieralo slnko a vtáky spievali a všetko kvitlo. Pochytil ma strach. Šli sme cez sídlisko, vedela som, že je to u nás, ale odrazu som akosi nič nespoznávala a nevedela som si predstaviť, ako sa dostanem domov… Už som začala vymýšľať spôsoby, čo urobím, aby som sa dohrabala späť domov, keď tu som si uvedomila, že veď ale ja som v sne a stačí ho jednoducho dosnívať do konca – a zobudím sa doma v posteli.

Myslím, že tu som sa zobudila. Pocit bol taký nijaký – únava, chuť ísť znova spať.

Takže toľko môj sen. Ako pomôcku použite staršie články k práci so snami, ktoré nájdete tu:

1. Sny a ich význam – úvod
2. Prvé dva kľúče: emócie a téma
3. Kľúč tretí: paralela so životom
4. Kľúč štvrtý: symboly

Keď ľudia idú robiť so snami, najčastejšie hneď skočia na symboly. Skúste to neurobiť. Symbolika je moja vlastná a tie isté veci pre vás budú znamenať niečo úplne iné. Môžete sa pokúsiť môj sen nakoniec interpretovať vo vašom zmysle, ale potrebujete si uvedomovať, že to je len váš zmysel, ktorý tomu snu dávate.

Dúfam, že sa nájde niekto alebo aj viacerí niektovia 😉 , ktorí sa o rozbor pokúsia, aby sme videli rôzne pohľady na vec. 🙂

Otváram arénu pre vás.