Na fejsbúku som si prečítala ďalší z článkov Gabriele Rudolph, Was ist der Leim, der Probleme zusammenhält? Obsahovo ma to oslovilo, pretože to obsahuje aj odpovede na niektoré moje otázky (ktoré som si ešte vôbec nepoložila 😛 ). Idem si sem preniesť výcuc:

Podľa nej “byť prebudený” znamená byť si vedomý:

1. toho, čo skutočne som, teda čo mnou vládne
2. toho, čo sa práve deje – vo mne i okolo mňa; čo si hovorím, čo to vo mne vyvoláva
3. toho, čo som sa ako dieťa rozhodol byť.

A teraz k bodu 3:

Rudolphová hovorí, že každý, koho pozná, je traumatizovaný – v svojom detstve sa rozhodol dištancovať sám od seba, aby prežil a dostal to, čo potrebuje.

Pritom však sami seba popierame, čo je spojené s pocitom hlbokého smútku a osamelosti a prázdnoty. S tým sme ale ako deti nevedeli zaobchádzať a tak sme si odriekli vlastné pocity, preťaženosť a bolesť. Tým sme sa dostali do akéhosi “tranzu prežitia”.

Napríklad sme sa stali “úslužným dieťaťom”, aby sme boli obľúbení/milovaní. Alebo ak bolo prostredie agresívne, naučili sme sa vytvoriť akési hmlisté “ja”, ktoré pri náznaku nebezpečenstva spustí vodopád slov a veselých historiek, aby pomýlilo svojho “nepriateľa”. Rudolphová to nazýva “zahmlievač”.

Alebo ideme do tranzu strachu, aby sme necítili svoju vlastnú zlosť, pretože cítiť a prejaviť zlosť nám bolo zakázané. Prejavuje sa to tak, že si v hlave vykresľujeme hororové scenáre a desíme sa z nich, hoci ešte vôbec nenastali.

Alebo sa staneme veľkým pomáhateľom, riešiteľom problémov alebo guruom, aby nás naše okolie konečne začalo brať na vedomie a uznávať.

Alebo v sebe skrývame zlosť nad minulými pokoreniami a tú odreagovávame tým, že ubližujeme iným ľuďom – v mene niečoho iného: Boha, lásky alebo Führera.

A potom je tu aj obľúbený tranz “skutočne ma miluje”, ktorý nás dostáva do príjemného, ale klamlivého stavu uvoľnenia a blaženosti.

Tieto tranzy slúži na to, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu, ktorému sa vyhnúť chceme. Cítime sa pri nich krátkodobo lepšie, pretože sme zabudli na to, čo ich vlastne vyvolalo a čo bolo pre nás také neznesiteľné, že sme si to museli premaľovať na niečo iné. Problém je, že keď ich už máme, tak ich bezhlavo používame na všetky situácie, aj na také, pre ktoré sa nehodia – voľne podľa “keď mám kladivo, všetko začína vyzerať ako klinec”. Ich výhodou je totiž, že nás vylúpnu z potenciálne bolestivej situácie a presmerovaním energie inam vyvolajú v nás pocit odstupu.

Tranzy sa osamostatnili a malé ukrivdené dieťa preberá kormidlo.

Pri najmenšom podnete spadneme do tranzu, identifikujeme sa s poraneným dieťaťom a nevidíme, že dnes ako dospelí máme úplne iné možnosti reagovania. A pretože sa identifikujeme s poraneným dieťaťom, fixujeme sa v stave, kedy nás niečo bolí a kedy nám možno ublížiť – a to nie je príjemný život. Prichodíme si bezmocní, zraniteľní, vydaní napospas všetkému. Správame sa ako malé dieťa, plačeme, odvrávame, poslúchame, hádžeme sa o zem, dostávame záchvaty celkom neprimeranej zúrivosti a snažíme sa takto si vydobyť (dovydierať) to, čo chceme.

A niekedy je to aj nekonečne príjemné, ak sme vlastníkmi tranzu “ja som nadradený” alebo “ja najlepšie viem, ako by to malo byť”, prípadne “ja viem lepši, čo potrebuješ”.

Ak som to pochopila správne, problém je v tom, že nič z toho nie je reálne a je to skreslená reakcia na situáciu, nie prežitie situácie ako takej.  Tým potom nedostávame nové vnemy a pocity, ale sa stále máchame len v tých starých. Stále si odmietame akceptovať seba samých a miesto toho natŕčame svetu len akúsi “výkladnú skriňu”.

Nežijeme.

To, čo potrebujeme, je identifikovať svoje tranzy a odstrániť ich príčinu – tým, že si ukážeme, že situáciu nemusíme popierať/odstrkovať, lebo ju dnes už zvládame. Neželané situácie prestávajú viazať našu energiu a naša energia skokovo vzrastie.

Uložiť

Uložiť