Dnes som natrafila na jeden starší citát Sue Fitzmauriceovej, ktorý nám dobre poslúži na rýchlu kontrolu motívu nášho konania.

Čo chceme dosiahnuť? “Upratanie” toho druhého? Potvrdenie “svojej” pravdy? Zjednanie “poriadku” (podľa našej predstavy)? Predvedenie, o čo sme “lepší” ako niekto iný?

Všetko toto sú akty zamerané na rozdeľovanie, na vytváranie “ja kontra on”. Málokedy sú produktom niečoho iného ako ega – vovychovávaných predstáv, presvedčení, sebaobrazu, potreby, aby nás svet videl v istom svetle.

Nemenia nič na situácii – len nám dodávajú vnútornú “dôstojnosť” 😉 . Herci, ktorí do situácie vošli na istých pozíciách, na tých pozíciách aj zostanú – len my začíname hovoriť, aká pozícia je “dobrá”.

Pokiaľ však miesto svojho imidžu v danej situácii ošetrujeme situáciu ako takú, meníme jej kvalitu  (napríklad posunieme aspoň svoju pozíciu, ak už sa ten druhý posúvať sám nemieni; preinterpretujeme ju tak, aby nám dávala nový zmysel s pochopením úlohy toho druhého; alebo ju opustíme a už v nej nevystupujeme). Niečo na situácii sa mení, už nie je tá, čo bývala – a my v nej nezanecháme časť našej energie a nepovlečieme ju ako balast so sebou, pretože v nej bolo všetko o situácii a nič o nás. 🙂 Vovychovávané ego nemá nad čím vykríkať, pretože sa tej akcie vôbec nezúčastnilo.