Myslím, že nás všetci opúšťajú vždy “v tú správnu chvíľu”, kedy nás opustiť majú. Keď nastal ten správny okamih a my sme pripravení /hoci si to vtedy nikto z nás nepripustí/ !😭
Nastala chvíľa aj pre nás ,aby sme zvládli đalšiu “lekciu” od života . A napokon aj tak pochopíme, / ale niektorí aj nie😜/,že aj ten pre nás “zlý”, bol v konečnom dôsledku pre nás prínosom. Aj keď sa nám javí veľakrát úplne opačne.Takže žiaden paradox , ale “práve preto a práve teraz”!
Ja mám s týmto problém. Aby sme vedeli povedať, či nás niekto opustil “v tú správnu chvíľu” alebo “priskoro”, potrebovali by sme najprv vedieť, kedy je “tá správna chvíľa” – teda ako by mali veci vyzerať. Aký bol úmysel niekoho “vyššieho”. A keďže nie sme “niekto vyšší”, môžeme len usudzovať, kedy by bola tá “správna” chvíľa, keby sme ju určovali my…
Nepatrím ku karmistom. Nemyslím, že niekde je “veľká kniha života”, v ktorej je napísané (veď aj v akom jazyku? na akom papieri? čou rukou?), kedy sa nám má čo prihodiť… Časť situácií si priťahujeme sami, naším vnútorným nastavením a upínaním našej pozornosti. To, na čo sa sústreďujeme, ovplyvňuje naše konanie a naše konanie vytvára vyššiu alebo nižšiu pravdepodobnosť pre istý vývoj.
A potom sú tu aj vonkajšie okolnosti: Veci prichádzajú a veci odchádzajú. Hovorí sa tomu “situácie”. Či z toho urobíme “tú správnu chvíľu” alebo “priskoro” či “prineskoro”, je len naša interpretácia. Náš predpoklad. Väčšinou nám slúži na to, aby sme dodali zmysel niečomu, čo možno žiadny zmysel nemá – ale my nedokážeme žiť v svete bez zmyslu a tak si zmysel dokladáme aj tam, kde je nadbytočný. 🙂
Nie som ani toho názoru, že veci do nášho života prichádzajú ako “lekcie”. Podľa mňa prichádzajú ako “situácie” a “lekcie” alebo “nespravodlivosť” z nich robíme my tým, ako sa k nim postavíme. Koľko situácií sa nám udialo, ktoré sme možno ani poriadne nezaregistrovali – preto, že nami nijako extra neotriasli? Mne ráno spadol hajzlák na zem. Nebola to pre mňa ani lekcia (už tuším niečo o zemskej príťažlivosti), ani príkorie (zdvihla som a bolo). Bola to jednoducho situácia. Lekciou alebo príkorím by sa bola stala, keď by som bola zareagovala emotívne. 🙂 Čiže ja zo situácie robím lekciu/príkorie. Ak to neurobím, zostane len niečím, čo sa udialo… a čo? 🙂
…sme to vždy len my a my samotní, ktorí , ktorí prideľujeme hodnotu veciam, ľuďom, vzťahom a takisto času, ktorý v ich prítomnosti trávime. Preto každá situácia, ktorá nám reže, zdanlivo rýchlo utečie, naopak to zlé sa vlečie a nie a nie nás opustiť. Povedané slovami klasika :
Čas je
príliš pomalý pre tých, ktorí čakajú
príliš rýchly pre tých ktorí sa obávajú
príliš dlhý pre tých, ktorí smútia
príliš krátky pre tých, ktorí sa radujú
Ale pre tých , ktorí milujú, čas neexistuje…
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Myslím, že nás všetci opúšťajú vždy “v tú správnu chvíľu”, kedy nás opustiť majú. Keď nastal ten správny okamih a my sme pripravení /hoci si to vtedy nikto z nás nepripustí/ !😭
Nastala chvíľa aj pre nás ,aby sme zvládli đalšiu “lekciu” od života . A napokon aj tak pochopíme, / ale niektorí aj nie😜/,že aj ten pre nás “zlý”, bol v konečnom dôsledku pre nás prínosom. Aj keď sa nám javí veľakrát úplne opačne.Takže žiaden paradox , ale “práve preto a práve teraz”!
Páči sa miPáči sa mi
Ja mám s týmto problém. Aby sme vedeli povedať, či nás niekto opustil “v tú správnu chvíľu” alebo “priskoro”, potrebovali by sme najprv vedieť, kedy je “tá správna chvíľa” – teda ako by mali veci vyzerať. Aký bol úmysel niekoho “vyššieho”. A keďže nie sme “niekto vyšší”, môžeme len usudzovať, kedy by bola tá “správna” chvíľa, keby sme ju určovali my…
Nepatrím ku karmistom. Nemyslím, že niekde je “veľká kniha života”, v ktorej je napísané (veď aj v akom jazyku? na akom papieri? čou rukou?), kedy sa nám má čo prihodiť… Časť situácií si priťahujeme sami, naším vnútorným nastavením a upínaním našej pozornosti. To, na čo sa sústreďujeme, ovplyvňuje naše konanie a naše konanie vytvára vyššiu alebo nižšiu pravdepodobnosť pre istý vývoj.
A potom sú tu aj vonkajšie okolnosti: Veci prichádzajú a veci odchádzajú. Hovorí sa tomu “situácie”. Či z toho urobíme “tú správnu chvíľu” alebo “priskoro” či “prineskoro”, je len naša interpretácia. Náš predpoklad. Väčšinou nám slúži na to, aby sme dodali zmysel niečomu, čo možno žiadny zmysel nemá – ale my nedokážeme žiť v svete bez zmyslu a tak si zmysel dokladáme aj tam, kde je nadbytočný. 🙂
Nie som ani toho názoru, že veci do nášho života prichádzajú ako “lekcie”. Podľa mňa prichádzajú ako “situácie” a “lekcie” alebo “nespravodlivosť” z nich robíme my tým, ako sa k nim postavíme. Koľko situácií sa nám udialo, ktoré sme možno ani poriadne nezaregistrovali – preto, že nami nijako extra neotriasli? Mne ráno spadol hajzlák na zem. Nebola to pre mňa ani lekcia (už tuším niečo o zemskej príťažlivosti), ani príkorie (zdvihla som a bolo). Bola to jednoducho situácia. Lekciou alebo príkorím by sa bola stala, keď by som bola zareagovala emotívne. 🙂 Čiže ja zo situácie robím lekciu/príkorie. Ak to neurobím, zostane len niečím, čo sa udialo… a čo? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
…sme to vždy len my a my samotní, ktorí , ktorí prideľujeme hodnotu veciam, ľuďom, vzťahom a takisto času, ktorý v ich prítomnosti trávime. Preto každá situácia, ktorá nám reže, zdanlivo rýchlo utečie, naopak to zlé sa vlečie a nie a nie nás opustiť. Povedané slovami klasika :
Čas je
príliš pomalý pre tých, ktorí čakajú
príliš rýchly pre tých ktorí sa obávajú
príliš dlhý pre tých, ktorí smútia
príliš krátky pre tých, ktorí sa radujú
Ale pre tých , ktorí milujú, čas neexistuje…
Páči sa miLiked by 1 person