Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manDnešný deň bol oboje – tréning trpezlivosti i tréning vďačnosti. 🙂

Začalo to ráno cestou k lekárovi. Miesto 20 minút cesta autobusom trvala 70 minút. Keďže sa šlo (alebo aspoň stálo s bežiacim motorom), bola som sprvu dosť uvoľnená a nenervačila som, ale okolo 40. minúty, stále ešte len v prvej pätine cesty, som už musela začať bojovať s nervozitou. A urobila som “naúčnoje otkrýtie” – keď ma začal bolieť prípoj hlavy ku krčnej chrbtici, stačilo zvesiť (uvoľniť) ramená a bolesť aspoň na chvíľku utíchla. Keď sa vrátila, stačilo zmeniť polohu hlavy… a takto dookola. Zdá sa, že môj stres a nerváctvo dostali medzičasom svoj vlastný život. Milé závislácke lieky, nakoniec vás asi potrebovať nebudem. 😀

U lekárky som sa zdržala 7 minút. Potom na električku, ktorá spolu so mnou dochádzala na zastávku. Potom na úrad, kde som sa chvíľku vybavovala – ale ako som dochádzala na zastávku, prichádzala električka… a ja som musela na ňu čakať až plných 30 sekúnd! 😀 Ručičky som v duchu bozkávala Krídlatým. A potom na zastávku autobusu. Jeden autobus mi ušiel pred nosom, bola som pripravená na čakanie – a čo nenastalo? Druhý autobus šiel tesne za ním a ešte som potrebovala pobehnúť, aby mi nezdrhol! Celé Univerzum sa orchestrovalo tak, aby som mala maximálne možné pohodlie.

No a potom doma zasa skúška trpezlivosti. Kožúšky boli zliská zlé, útočili na seba a syčali po sebe, až som zavrela medzi nimi dvere. To bolo mňaukania na oboch stranách! Potom som šla vybaliť balík konzervičiek, čo im došiel, a vyčistiť im záchodíky, a to sa mi museli pliesť pod nohy a pod ruky tak, že som na ne až nakričala, pretože hrozilo, že ma “sundajú”. 😀 Boli by sundali Suníčko. 😛 Pekný obraz. Urobím z neho pseudoosvietenecký citát na fejsbúk a celý svet sa potentototo 😉 .

Vďačná za taký deň. Vďačná za to, že som si na obede spálila jazyk, pretože to bolo také dobré, že sa mi nechcelo čakať, až to vychladne… (=Nevarila som to ja. 😉 )  Vďačná za to, že kolegovi som stála za cestu cez celé mesto, aby sme sa spoločne naobedovali (pozývala som ja 😉 ) a trochu pokecali. Vďačná za extrémne slušného, spisovného a ochotného kuriéra, ktorý mi automaticky doniesol krabicu k dverám so slovami “je to ťažké, to by ste sama neuniesli”. 🙂 Vďačná za príjemnú pani na úrade. Vďačná, že sa niekto teší z mojich kníh. 🙂 Vďačná, že ma Univerzum nenápadne vychováva. Nie je príjemné priznať si, že je človek “nedokonalý” a potrebuje “vychovávať”, ale ten proces – a hlavne výsledok – je taký… tajuplný, keď človek vidí, ako sa jedna drobnosť skladá k druhej a zrazu lámu bariéry, na ktoré aj moja besná bosorácka vôľa bola prislabá… 🙂 Je to zábava. Celý život je zábava. Však ma z tej zábavy nakoniec aj picne. 😛

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s