Našla som jeden citát z Théuna Maresa, ktorý popisuje jeden mechanizmus, čo v sebe máme zakorenený a mali by sme o ňom vedieť – tým, že si niečo z toho, čo by sme v pohode mohli mať,  upierame (askéza), získavame pocit nadradenej spirituality (v zmysle “v porovnaní s ostatnými”).

V pasáži, z ktorej tento citát je, Mares rozoberá, že bojovník robí len veci, ktoré mu umožňujú udržať si kontrolu. Napríklad sa nespíja do stavu, kedy by tú kontrolu už strácal, a nepije preto, aby sa zbavil zodpovednosti za niečo (napr. aby potlačil výčitky svedomia, ak niečo také vôbec cíti 😉 ). A teraz prichádza pasáž:

“Ľuďom sa darí cítiť sa dobre vo vlastnej koži tým, že si upierajú isté veci a tým sa cítia, že si zvyšujú svoju spiritualitu.

Napríklad niektorí ľudia nejedia mäso, pretože cítia, že nie je správne zabíjať zvieratá na to, aby sme ich jedli. Stanú sa z nich vegetariáni, ale tým, že sa nimi stanú, rozhodli sa dobrovoľne ignorovať skutočnosť, že aj zelenina je forma života a že aj vo vode, ktorú pijeme, a vzduchu, ktorý dýchame, je plno živých mikroorganizmov.

Z takéhoto uhla pohľadu argument, že nemáte zabíjať zvieratá kvôli jedlu, nedáva veľký zmysel.” — Théun Mares: The Cry of the Eagle

Ja som si to uvedomila nedávno, keď mi zas jeden vegetarián nasilu natískal svoje postoje. Pozerala som, ako ide po ceste a vôbec nepozerá pod nohy – a uniká mu, že práve možno zapučil nejakého mravca… Potom by ani nemali jesť lieky a nemali by hlavne detoxikovať, lebo oboje vyháňa z nášho tela iné živé organizmy, prípadne ich to zabíja… Mám rada dôslednosť. Myslím, že “pohybovať sa svetom umiernene” je oveľa lepšia varianta ako “zakazovať sebe a každému, koho stretnem, niečo, čo si neprajem”. 🙂 Sloboda moja končí tam, kde začína sloboda niekoho iného.

A teraz pozor na samotný zmysel toho, čo Mares hovorí – nemá význam vytvárať si samonastolené obmedzenia (“nikdy nesmieš jesť mäso”, “nikdy sa nesmieš citovo naviazať”), ale má význam situáciu od situácie sa vedome rozhodnúť, čo chcem urobiť, lebo sa mi to zdá strategicky výhodné. Ak cítim samotu a nenaplnenie láskou, nemá význam prikázať si celibát a tváriť sa ušľachtilo. Má zmysel urobiť danú skúsenosť a poznať o jednu vec viac a vedieť sa v budúcnosti rozhodovať múdrejšie.

A keď je pre mňa strategicky výhodnejšie ožrať sa a nevedieť o sebe tak dlho, až danú vec budem schopný spracovať, tak to urobím bez výčitiek svedomia (a s vedomím, že telo si to aj tak parádne odskáče).

Proste v každom okamihu niesť plnú zodpovednosť za seba a svoje prejavy.