Keď emócie prehlušia rozum

1567068Dnes som bola svedkom situácie, z ktorej som sa hodne naučila o tom, ako sa ľudia správajú, keď emócie prehlušia rozum. Na jednej z fejsbúkových skupín ktosi zverejnil inzerát z Bazoša, kde ponúkajú mačiatka. Tých inzerátov dnes zverejnil niekoľko, zrejme ho dobre nakrkli… Je nezodpovedné, keď ľudia množia mačiatka a potom ich predávajú a ak nepredajú, vyhodia do smetiaka. Každý deň sa stretávame s niečím podobným, a tak nie divu, že daný človek (sám chovateľ) patrične vypenil.

Okolo jedného z týchto vypenení sa potom rozpútala diskusia:

rozhovorMB

Začínala ešte pomerne racionálne, ale s názorom a protinázorom. V priebehu diskusie sa vystupňovali emócie, až prešplechli do toho, čo je v červenom rámčeku… Nielen že niekto, kto má iný názor, nemá hovoriť, ale skupina o mačkách je “aj proti” tomuto… ako keby skupina o mačkách mala byť proti čomukoľvek!

Aby bolo jasné – tie dve diskutujúce boli dámy. Obe si vážim, vedia viac ako ja o mačkách a obvykle sú prístupné argumentácii. Ale teraz boli v hre emócie… a k čomu to viedlo? K vytvoreniu táborov “my spravodliví” a “tí ostatní vydriduchovia”.

Pokúsila som sa upozorniť na to, že nepodporujem, aby niekto nesmel vyjadriť svoju mienku… ale už bolo neskoro. Už boli emócie vytočené na maximum – hnusnou množiarkou mačiek a odporom voči vlastnému rozhorčeniu nad hnusnou množiarkou mačiek. Už sa nedalo spamätať a cúvnuť z pozície, ktorú sme raz zaujali… Už sa dalo len hlasnejšie presadzovať svoje a ešte tlak stupňovať.

Takže moje poučenie: Keď nabudúce budem mať podozrenie, že sa hýbu emócie, radšej stíchnem. Tento blog je plný článkov a komentárov, kde som to neurobila a dnes si len tíško klepem na čelo… A rozmýšľala som, ako sa zachovať v prípadoch, keď ma nejaký komentár znova dožerie. Nie je to jednoduché; patrím k prskoletkám, ale dávam si nasledovný postup:

  1. Obsahuje komentár otázku, na ktorú naozaj hľadá odpoveď, a len tón je podivný? Ak áno, odpovedz, ale výlučne k veci a bez vlastného stanoviska; ak nie, mlč.
  2. Obsahuje komentár niečo, čo môže poslúžiť ako také priepastné poučenie pre iných, že stojí za to spraviť zo seba vola? Ak áno, sprav zo seba vola a pomenuj; ak nie, mlč.
  3. Máš skúsenosť s autorom z minulosti a reaguješ aj na tú? MLČ. Alebo, ak tebou naozaj mykajú vášne 😉 , napíš “dobre”. Dobre čokoľvek. Aj “dobre” na otázku, aký je presný čas. Proste “dobre”.

Azda mi to pomôže. Mňa už nebaví hrabať sa v drámach. Ani mojich, ani cudzích.

Nabudúce, keď od oboch dám budem zasa čítať príspevky, budem k nim pristupovať znova ako k múdrym dámam. Proste toto je singularita: situácia, v ktorej nezahviezdili. (A asi ani ja; was soll´s. Keby som bola hviezda, je okolo mňa mínus 270 stupňov, a to je trochu primálo. Idem si prikúriť. 😛 )

A ešte jedno poznanie: emócie plodia emócie. Niekedy aj neemocionalita plodí emóciu, ale emócia nikdy neplodí rácio. (Ak sa mýlim, treba ma na to upozorniť.) Otázkou potom zostáva, čo chcem diskusiou dosiahnuť – odprskať sa na adresu niekoho tretieho (druhého, vlastnú), alebo niečo riešiť? Ak riešiť, tak najprv počkať, až hlavy vychladnú. Ak len odprskať sa, tak pokračovať a vyváľať sa v tom, aby som sa toho čo najrýchlejšie zbavila.

A z tohto pohľadu bolo vlastne chybou, že sme sa do toho zapojili ľudia, ktorí názor celkom nezdieľali. 🙂

2 thoughts on “Keď emócie prehlušia rozum

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s