Včera mi nebolo dobre. Malo to dva dôvody. Jeden celkom prozaický – všetko, na čo som sa len pozrela, sa pokazilo. Dopoludnia som počula, ako čerpadlo bazéna chrčí z posledných síl. Vyletela som von a zistila som, že sa plavák dostal k skimmeru a zahatal prietok vody. Odtiahla som plavák a čakala som, až sa čerpadlo znova zavodní.

Keď po pol hodine ešte stále išlo na vzduch, nie na vodu, rozhodla som sa dopustiť vodu do bazéna, hoci jej bolo dostatok. Ale pre každý prípad. Vnútorne pokojná, pretože som chápala, čo je vo veci.

Dopustila som vodu, čerpadlo sa zavodnilo a začalo fungovať. (To ani nespomínam, že pred týždňom bolo pokazené a v oprave.) Išla som si zaplávať. S kolegom sme si deň predtým domácky ohrev bazénovej vody a napojili sme ho bužírkou na výstupnú trysku. No či som bužírku nešťastnou náhodou nevytiahla? Tak som ju tam napchávala 10 minút a niekoľko neplatných pokusov späť. Podarilo sa.

Záhrada bola prázdna – môj túlavec prídomový, čierny kocúrik Blekino, šiel niekam na zálety. Povedala som si “slobodienka, sloboda”, ale na pozadí to pracovalo. Mala som oňho strach.

Všetko v poriadku až do chvíle, keď som objavila neďaleko bazéna akúsi homoľu z machu. Štuchla som do nej dobre dlhou palicou – našťastie… Zistila som, že si tam divé včely v zemi stavajú plást.

Navečer som sa pobrala pozerať telku. Zapnem ju – a miesto môjho seriálu ide nejaký divný film. Idem na fejsbúk a pozriem sa, čo na to hovoria iní. A tam sa dozviem, že seriál stiahli.

Nuž, keď stiahli, idem pozerať niečo iné. Našla som si Men in black, pretože šialených masových vrahov alebo vírusové pandémie sa mi pozerať nechcelo. Ako si tak pozerám, odrazu cez obrazovku farebné pruhy a koniec pozerania. Našťastie iné stanice išli. Pohľadala som si inú stanicu s nejakým filmom. A po chvíli – farebné pruhy. Všetky ostatné stanice išli, ale aj táto vypadla.

To už som chápala, že tri takéto veci po sebe nie sú náhoda a že mi niekto dáva najavo, že by som sa mala presunúť k rozrobenej práci. Vypla som telku, šla som k počítaču a začala som robiť. Bola som usilovná a šikovná – až do okamihu, kedy mi prestali chodiť programy, s ktorými som pracovala. Zahlásili, že je nejaký problém s licenciou, a nech kontaktujem technickú podporu. 😦

Aby bolo jasné, náš technik je na dovolenke v Chorvátsku.

Tak som sa pobrala spať. A ako na potvoru, kocúrik Lassiter mi vbehol do šatníka a pretože vedel, že to urobiť nemal, skryl sa pod skriňou. 45 minút som čakala, kým vyliezol natoľko, že som ho mala ako chytiť, vytiahnuť a vyhodiť za dvere. Bola som taká zúrivá, že sa mu aj ušlo. 😦

To už nebolo včera, ale dnes.

Nakoniec som sa dostala spať. Bolo mi nanič, bola som celá nejaká otrávená, nechcelo sa mi mať problémy a furt niečo riešiť. A spať sa mi v 30,2°C nechcelo už vôbec. Tak som si povedala, že sa vyberiem skecnúť si s niekým.

Ale s kým? Na Gabriela, Gaiu alebo Otca som nemala chuť. Bola by som sa porozprávala s Yovmielom, ale tam ešte stále nemám prístup (nechápem, prečo). Nakoniec som si spomenula na Lunkoteopmoniho.

Vyžaroval z neho nesmierny kľud a pohoda. Spýtala som sa ho, ako sa má a ako sa on vysporiadal s tým svojím emocionálnym rozhodením, že či nemá pre mňa radu… Aj mi celkom rozumel. Čudoval sa, že práve ja som nanič, ale keď som sa mu tam rozplakala, už ma len ukľudňoval a súcitil. Vysvetlil mi, že to nie je jednoduché, žiť v dvoch svetoch súčasne. Že celé moje vnímanie bolo natvrdo nastavené na svet hmoty. Naučila som sa vnímať aj ten zvyšok, ale je pre mňa neoveriteľný – môžem mu len veriť, že je, ale nemám ako si ho svojím hmotným vnímaním doložiť. A že to ma rozhadzuje vnútorne.

Sťažovala som sa mu na svoju bezmocnosť – na neschopnosť adekvátne zareagovať na všetky tie príkoria a napraviť ich. Povedal mi, že som tá najsilnejšia osoba, akú pozná – a na to som sa ja zložila a rozplakala, takže zostal zarazený. Pýtala som sa ho, ako to zvládal on – a on mi povedal, že ale on mal okolo seba štáb ľudí, ktorí robili veci, na ktoré on sám nemal. Keďže si neviem predstaviť, že by som okolo seba musela trpieť štáb ľudí, prestala som mu závidieť a stíchla som.

Vravel mi, že v takej situácii, kedy som častejšie v svete, pre ktorý nemám vnemový aparát, mala by som sa chytiť nejakého pevného bodu toho sveta a absolútne sa naň spoľahnúť. A že prečo nehovorím s Gabrielom.

To ja veru neviem, prečo sa mi nechcelo s ním hovoriť… Možno práve preto, že môj “pevný bod” je ale totálne nehmotný a fluidný… 🙂 Fluidný pevný bod. Paradox. Musíš veriť, že tam je, a potom sa pokús pohnúť svetom. A natlč si držku, blbče. 😦

Začala som Lunkáčovi vykladať, že by mi bolo lepšie, keby som už zomrela, Že ma to nebaví, všetko ma otravuje a mne sa už nechce. A keď by som zomrela, tak už budem mať konečne pokoj.

Zasmial sa. “Aký pokoj?” spýtal sa.

“Ja viem, že neprestanem existovať, ale už sa aspoň nebudem musieť potýkať s hmotou, na ktorú nemám schopnosti…”

Pozrel na mňa ako na debila: “Ale to si uvedomuješ, že hoci sa cítiš taká bezmocná v svete hmoty, celý tvoj život a všetky tvoje zručnosti sú nastavené na prácu s hmotou? A keď zomrieš, dostaneš sa do mimohmotného sveta, na ktorý nebudeš mať spočiatku nijaké zručnosti? Ako sa budeš cítiť potom?”

Myslím, že ma dostali. Buď sa budem cítiť blbo v hmote, alebo sa budem cítiť blbo mimo hmoty. Ale blbo sa budem cítiť aj naďalej. Myslím, že som vyhrala. 😕