Na fejsbúku som našla citát Karen Salmansohnovej, ktorý ma donútil k zamysleniu:
“Nezávisle od toho, nakoľko otvorený, mierny a láskavý si, ľudia sa k tebe dostanú len do tej hĺbky, do ktorej sami seba spracovali.”
Je to presne ako s mojím poznaním o channelingu, len tentokrát na medziľudskej úrovni. Nie sme schopní vidieť to, čo:
- nehľadáme
- nepoznáme
- nepokladáme za možné/pravdepodobné.
Pri channelingu si tiež len sťahujeme informácie vzhľadom na to, čo mienime nájsť. A keď si ich stiahneme, pretlmočia sa nám do obrazov pre nás známych – lebo neznámym by sme neporozumeli (alebo by sme si ich vôbec nevšimli).
Za tých deväť rokov blogovania sa do mňa ponavážalo mnoho ľudí. Rozčuľovalo ma, že mi podsúvajú úmysly, ktoré som nikdy nemala, prekrúcajú moje slová a myšlienky a snažia sa robiť zo mňa blba. Každý takýto útok som brala osobne – a to ešte aj v čase, kedy som už ruizovala a omieľala “neber osobne”. To preto, že ja som o sebe vedela, že som otvorená a ochotná poradiť a podať pomocnú ruku – ale oni to vo mne nevideli.
Veci sa zlepšili paradoxne vtedy, keď som prestala byť “dobrý človek” a prestala som “podávať pomocnú ruku”. Už som neočakávala, že to niekto vo mne uvidí, a preto ma nezaskočilo, keď mi zasa podsunuli nekalé motívy. Vtedy som sa už dokázala odosobniť a povedať si “výpoveď o tebe, nie o mne”.
Dnes už ma ambícia meniť svet prešla. Už len chcem dožiť svoj životík čo najďalej od ľudí, ktorí by mne alebo iným spôsobovali, že sa nebudeme cítiť dobre. V tom bode som sa rozhodla niektorých ľudí odstrániť z môjho príbehu – a to aj za cenu “vyhostenia” z komentovania na tejto stránke. Najprv som nevedela, či robím dobre – ale čas prešiel a nič strašné sa nestalo, takže možno aj áno. 🙂
A o tom celom to je. Nečakajme, že niekto pochopí, čím sme prešli a kde sme, ak si tým sám neprešiel a nepozná priestor, v ktorom sa dnes pohybujeme. Nie je to naša chyba. Nie je to jeho chyba. Nie je to vlastne nijaká chyba – je to fakt.
Len čo naše očakávanie na istú reakciu zmizne, prestane nás reakcia rozčuľovať – a to aj vtedy, keby bola veľmi nepriaznivá.
A platí to oboma smermi – aj my môžeme byť uzavretejší a menej rozhľadení ako niekto, komu nerozumieme a koho by sme s radosťou ponosili v zúbkoch… aspoň sem a tam. 🙂 Ak sme neboli tam, kde bol on, nevieme nič o jeho motívoch a vnútornom prežívaní. Máme právo povedať svoj názor – ale ak by sme boli nútení opakovať ho, už to neurobme. Je vysoko pravdepodobné, že sa stretli dva príbehy, ktoré spolu nekomunikujú. Môžeme si trénovať schopnosť dostať sa k tomu druhému, ale potom to urobme skutočne len ako tréning, a nie aby sme vyhoveli svojej potrebe “osvietiť” niekoho. Ak ju totiž cítime, je to signál, že niekde v sebe potrebujeme ešte niečo spracovať. Ten druhý predsa nepotrebuje žiť tak, aby sme sa z toho my cítili dobre; potrebuje žiť len tak, aby sa z toho cítil dobre on sám. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor