Keď som sa dnes večer vrátila zo služobky, našla som na blogu komentár od Zelenoočky. Dosť ma rozhodil, hoci som nevedela presne povedať, čo na ňom… ale nedokázala som ho len tak hodiť za hlavu, ako som mala v úmysle. Sama sebe som sa nečudovala, ja už som odjakživa taká vysadená na to, aby ma mali radi…
Postupne mi dochádzali rôzne odpovede. Jedna bola, že baba je hlúpa. To je vždy najjednoduchší spôsob, ako veci zhodiť zo stola bez toho, aby som ich musela riešiť. Keď to nezabralo, snažila som sa tomu pocitu dať priestor. Keď to nezabralo, začala som sama seba spochybňovať, či pred niečím nezatváram oči. Keďže aj tento svoj postup už dobre poznám a Otec ho zo mňa postupne vytriasa, išlo sa ďalej.
A potom som to odrazu mala. Prišla a vykydla svoj “jed”. Nijaké otázky, nijaké naznačenie, že ide len o osobný názor, ale jeho vyhlásenie formou definitívneho rozsudku Posledného súdu. Povedať na hlavu niekomu niečo, čo mu urobí zle, a ukončiť vysielanie. To tu už tiež párkrát bolo.
Začala som sa pýtať, či za tým nestojí len úmysel poškodiť.
Lenže poznáme sa, my dokážeme nájsť zlo aj v svätcovi, ak si na tom dáme záležať, takže som to odmietla pri tomto uzavrieť. Naordinovala som si odstup a šla som pozerať seriál.
Počas reklamy som sa prepínala. Na ORF1 bežal práve rozhovor s Conchitou Wurst. Conchita je speváčka, ktorá je vlastne spevák. Hlas ako zvon. Na pohľad je oboje – muž i žena súčasne: vymaľovaná, ženské šaty (drag queen), dlhé vlasy… a brada. Na počutie je na nerozoznanie od ženy.
Rozprával(a) o svojom detstve, ako si uvedomila ešte pred pubertou, že je v nesprávnom tele. A ako ju potom počas puberty označkovali nálepkou “buzík” a čo to s ňou urobilo.
Do rozhovoru zamontovali aj zábery na nejakého rakúskeho strýca s veľkým bruchom, ktorému z rozopnutej kockovanej košele na hrudi trčali sivé chlpy, ako sa na nejakom podujatí na ňu vyrútil, že ona vlastne svojím vystupovaním a tým, že neskrýva mužskú časť zo seba, hanobí rakúsky národ… Vykričal jej celé svoje pohŕdanie a udatne odkráčal. Conchita na to povedala čosi, čo so mnou zarezonovalo tak, že som prestala pozerať seriál a šla som napísať toto.
Povedala: “Chápem, že som pre nich neobvyklá. Väčšinou z nich hovorí strach z niečoho, čo nepoznajú. To chápem. Ale je mi ich aj ľúto, pretože venujú celú svoju energiu na to, čo im nerobí dobre.”
🙂 Milujem svoju okrídlenú rotu. Ďalšia lekcia pochopená, hoci ešte k naučeniu kúsok chýba. Ale predpokladám, keď už sme tak pekne rozbehnutí, že čoskoro príde nová príležitosť, kde budem môcť svoje pochopenie lekcie testovať do sýtosti. 🙂 (= Kto mi chcete brýzgať, do toho! 😛 )
Kritici boli, sú a budú. Je to výpoveď o pocitoch, v ktorých sa pohybujú – o ich vnútornom svete. Môj vnútorný svet je obývaný kožúškami a energiami a tak si ho aj budem udržiavať. 🙂










Povedz svoj názor