Vrátila som sa z vyšetrenia a žiarim ako vianočný stromček. Nie kvôli radosti (hoci som nesmierne rada, že to už mám za sebou), ale hlavne kvôli rádioaktívnemu izotopu, ktorý mi do zajtra koluje v žilách.

Nepriatelia moji, ak nejakí ešte ste, nechcete vrúcne objatie? 😉

Je zvláštne, ako veľmi potrebujeme príkoria, aby sme si začali uvedomovať to dobré, čo dennodenne máme. Aby som neožiarila Mačičky, chcela som sa celý deň flákať medzi ľuďmi a čakať, kým rádioaktivita opadne, ale nakoniec som bola z vyšetrenia natoľko poničená, že som šla priamo domov, pretrielila pomedzi Mačičky do pracovne a zavrela sa tam, aby nemohli ku mne… Smiešne, pretože vtedy, 50 km od  Černobylu, mi ani nenapadlo rozmýšľať nad dopadom tejto skutočnosti na život môj a životy ľudí okolo mňa; sledovala som radiačné vozy, poctivo si šúchala topánky o každú vlhkú rohožku a držala som sa v dosahu záchoda, pretože môj organizmus už odhalil, že dostal dávku…

Ale aj tak by som nemenila. 🙂 Dnes som “žiarivá osobnosť” a “pani osvietená”. 😛 Nemala som tam liezť. Kismet. 🙂