Dnes sa zapodievam jedným streleným nápadom. Jak som lenivá písať, tak v poslednom čase nebývam lenivá rozprávať. I napadlo mi, že by som mohla urobiť “Sun-rádio” 😀 , teda miesto písania článkov by som kedy-tedy niečo nakecala. Bolo by to rýchle aj v prípadoch, kedy nemám až tak veľa času.
Dnes urobím niečo ako test: Povedzte mi, ako sa vám nápad pozdáva, či je to pre vás schodná vec, alebo od neho mám radšej upustiť… 😕 Ak by bol schodný, tak založím SunRa a vzdám tým súčasne hold aj Otcovi 😉 (=príjemný vedľajší efekt, keďže mi povedal, že ho mám volať Ra).
Dnes mám jedno pekné cvičenie, ktoré som pôvodne pripravovala pre Pathworkingový klub: Čo by sa stalo, keby si sa zajtra zobudil len s tými vecami, za ktoré si bol dnes vďačný?
Takže tu je dnešné rádio s trvaním necelých 5 minút:
Napíšte, či vám to sedí alebo nie. Ak by sa audioblogovanie ujalo, nebude to zakaždým takto “vyšperkované”; najčastejšie pôjde len priamo o záznam úvahy v nezostrihanom stave. Dnes som sa s tým pohrala, ale keby som sa takto hrala zakaždým, tak by bolo naozaj rýchlejšie písať… 😛
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Publikovala som článok, šla som sa pozrieť na fejsbúk, či to prešlo – a čo mi prišlo ako notifikácia? Od Misy Hopkins: “Have you noticed that wanting to heal usually doesn’t work very well? There is something about “wanting” that puts healing out into somewhere in the future. The words we use can make a difference! How would your healing progress change if you chose healing rather than wanted it?”
🙂 Milujem synchronicitu.
Páči sa miLiked by 4 people
Super nápad, je to ako mini-prednáška 😀 Dobre sa to počúva a keďže mám najviac vyvinutú percepciu sluchovú, je to úplne ideálne.
Teraz k téme. Prednedávnom som začala praktizovať vysielanie vďačnosti Vesmíru. Hneď ráno, len čo otvorím oči, ďakujem za všetko, čo mi napadne. Počas dňa to až tak nejde, len keď si spomeniem a večer znova zaspávam s kameňom vďačnosti v ruke a ďakujem o dušu spasenú. Môžem potvrdiť, že zákon príťažlivosti, tak ako ho Boh/Vesmír nastavil funguje ako zemská gravitácia. Platí pre všetkých a na všetko. A to ste ma nevideli pred zrkadlom 😛 Nikdy by som neverila, že niečo také jednoduché, ako slovo “Ďakujem” má takú silu.
Páči sa miLiked by 3 people
Reblogged this on jaroslavasvajcrova and commented:
Moc se mi líbí Váš nápad na zvukovou nahrávku a téma jste zpracovala výborně. Jen bych si přála, aby si lidé uvědomili, že vždycky je důvod ke vděčnosti, takže si nemusí lhát ani od začátku svého programování.
Páči sa miPáči sa mi
Jaroslava,
nejde o klamanie. To nie! Len väčšinou sa pohybujeme po svete a všímame si veci, čo nie sú v poriadku. Potrebujeme naučiť naše oči všímať si veci, ktoré v poriadku sú – no a pripojiť k nim tú vďačnosť (to je ten emocionálny prvok zhmotňovania).
Páči sa miPáči sa mi
Ja by som súhlasil s tým Sun-rádio.
Páči sa miPáči sa mi
Len keby to bolo Downlound v mp3 alebo mp4 dole takto my to na tablete stranke seká slabý net
Páči sa miPáči sa mi
OK, popracujem na tom. (=Urobím to. 😉 )
Páči sa miLiked by 1 person
ja som veeeeeelmi za. kedze to mozem pustit niekomu, komu sa nechce citat. a ja tiez lepsie vnimam sluchom.
no, synchronicitaaa. to jo. presne prednedavnom som si na to spomenula a hla uz to citam. dakujem. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
fajn nápad, som za ďalšie nahrávky : ))
Páči sa miPáči sa mi
….ja som v tento okamih fakt vďačný, že som ťa mohol počuť naživo ( aj keď zo záznamu ). Nóó znela si mi tam tak rozvážne profesorsky ( takmer ma to donútilo urobiť si poriadok na lavici a dať ruky za chrbát :o)))) a chýbali mi tam tie emotikony s rohami a vyplazeným jazykom. Určite s tým rádiom je to osvieženie ,ale na tvojom mieste by som z toho nerobil záväzok, nechal by som to na nálade – keď máš chuť písať píš, keď máš chuť hovoriť hovor., keď máš chuť kresliť, kresli :o) A za seba môžem povedať, že obzvlášť pri takých tých ťažších úvahách, keď sa snažíme mysľou uchopiť nemysliteľné, slovami pomenovať nepomenovateľné, tam, kde sa pocity a emócie miešajú s logikou, nuž všade tam mne osobne viac sedí článok, lebo niekedy mám potrebu si určitú vetu prečítať niekoľkokrát, kým mám dojem, že jej ako tak rozumiem.
A teraz k vďačnosti ako takej. Ľudská myseľ je naozaj taká , že poriadok, fungovanie sveta ( tak ako sme si ho sami zadefinovali ) a plnenie našich potrieb berie ako úplnú samozrejmosť do tej miery, že si ich prestane všímať a znovu spozornie až so zrnkom chaosu, čo odniekiaľ prifúkne a my začneme pociťovať narastajúci diskonfort. No a u mňa v súvislosti s tým potom veľmi často dochádza k javu ( a pozorujem to už roky ), že keď už frflem dosť nahlas, vynorí sa ako na objednávku spoza rohu človiečik na vozíčku, alebo s bielou paličkou, či inak hendikepovaný a ja sa v duchu zahanbím, sklopím oči a dôjde aj na spomínanú vďačnosť. Taktiež si viem predstaviť, že aj bez tohto pomyselného zdvihnutého ukazováku si večer spätne premietnem deň a vyjadrím vďačnosť za to, čím ma obohatil, podobne aj ráno zato, že som sa vôbec prebudil, lebo ani to nie je úplná samozrejmosť :o)) A v tomto prípade pôjde o úprimný pocit vychádzajúci z hĺbky srdca. Ale chcieť sa dopracovať k hojnosti cez pocit vďačnosti ( aj keď v súlade so zákonom príťažlivosti ) mi pripadá ako chladný kalkul. Ta hĺbka navodeného pocitu – vďačnosti, lásky, hnevu, čohokoľvek sa podľa mňa vôbec nedá porovnať s tým, keď to z nás spontánne tryská a k tomu tam ešte v samotnom zámere straší to slovíčko chcieť, podobne ako v úvodnom citáte.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Máš aspoň dve možnosti: držať sa toho, čo dnes poznáš (kde sa cítiš v pohode) a pokračovať presne tak, ako dnes žiješ (pre niektorých vrátane blondínečky veľmi výhodné riešenie 😉 ), alebo chceš iné výsledky a potom niečo na tom, čo dnes robíš, potrebuješ zmeniť. Kalkuk-nekalkul, je to tiež jedna z ciest. To, čo si robil doteraz, ťa doviedlo tam, kde teraz si. Ak chceš byť niekde inde… nuž… 😉
Pre mňa “preciťovanie vďačnosti” napríklad nie je “chladný kalkul”, ale skôr precvičovanie atrofovaného svalu. Ako decká sme behali po svete s rozžiarenými očami, každá prkotina bola pre nás živý zázrak a verili sme, že sa všetko dá… Potom nás naučili, že všetko dokážu len dospelí. Potom sme vyrástli a nedokázali sme všetko a tak sa dnes cítime nevyhovujúco. Môžeme ísť k psychiatrovi a nechať si zrušiť to samonastolené obmedzenie, alebo začneme zasa behať po svete s očami dieťaťa a budeme vďační za každú prkotinu, ktorá sa nám hodí. A tam, kde sa nám to nehodí do kariet, budeme ešte stále frfľať a vrčať a cítiť negativitu. Ak to porovnáme s dneškom, tak v podstate väčšinu času len frfleme, vrčíme a cítime negativitu a len kedy-tedy sme vďační – a aj na to sa musí udiať takmer-zázrak! Cieleným preciťovaním vďačnosti jednoducho vyvažujeme dnešnú prevahu negativity v našom živote. Je fuk, za čo tú vďačnosť cítime (z tohto hľadiska) – naša vibrácia sa zdvíha, začneme registrovať úplne iné veci a naše samonastolené obmedzenia sa začnú meniť alebo rozpúšťať. Z vlastnej skúsenosti. 🙂
Tak ti poviem – psychiater je rýchlejší, ale keď ja neznášam, ak musím žiadať o pomoc iného človeka… 😛
A k tomu, že si ma dlho nepočul: idem skontrolovať, koho treba prevakcinovať proti besnotote… 😀 😀 😀 (=Zasa bude masovka.)
Páči sa miLiked by 1 person
hmmm, to s tým posilovaním atrofovaného svalu sa mi páči. Tomu rozumiem. Veď slovíčko ďakujem počujem z úst tzv. slušných a vychovaných ľudí stokrát denne, ale väčšinou pri tom na mňa hľadia prázdne oči. Tú naozajstnú vďaku nájdem skôr v tých zvieracích ( aj bez slov a bontónu ). A tých svalov by sa asi našlo viacero, čo treba potrénovať. Veď niekedy fakt stačí len dovoliť si otvoriť srdce a úprimne sa usmiať a svet sa pohne iným smerom. Miesto toho sa ” našinec ” s naučeným pocitom všeobecného ohrozenia buď odmerane mračí, aby budil rešpekt, alebo klopí zrak, aby neprovokoval.
Tak ti poviem :o))) – psychiater je síce rýchlejší, ale aj on je len otrok trhového hospodárstva ( a antidepresíva sú zaujímavý obchodný artikel – obzvlášť, keď ti úspešne navodia závislosť ). A taktiež :
” Psychológové a psychoanalytici selhávají proto, že nezkoumají sami sebe. Člověk musí jít do hlouby svého nitra. Neomezujte své zkoumání na druhé, na své pacienty, ale na sebe sama, ” řekl Daskalos a významně přitom namířil prst na svého hosta.
Na druhú stranu, u jedného z tvojich kocúrov by som po antidepresívach asi siahol. Myslím , že pre Ňusa zostanem naďalej stelesnením zlej karmy a vďačnosť mi neprejaví, ani keby som mu doniesol vlastné srdce na tanieri :o))).
Páči sa miPáči sa mi
😀 Ňuso nepapá surové…
Myslím, že Daskalos sa mi páči. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
to s psychologami a psychiatrami musim dat trosku na pravu mieru. Oni sa ucia v prvpm rade cez seba. Verte ci nie, vsetky terapeuticke techniky maju do hlbky odskusane na sebe a seba rozobrateho na suciastky.
Páči sa miPáči sa mi
Možno dnes, ale tí, čo ich poznám ako starších… Možno poznám len tých nesprávnych. Ale v minulosti som si na základe skúseností urobila názor, že kto sa bojí čeliť svojim vlastným démonom, ide sa rýpať vo vnútri iných. 🙂 Pamätám sa, keď som napríklad na teste MBTI sedela veľa PhDr. celoslovensky uznávaného psychológa a ako sme ho vypĺňali, každú chvíľu sa obracal ku mne, nech mu poviem, čo tam má napísať… 😀 Ja, sčítaný nepsychológ, som poznala asi 2/3 teórií za otázkami. Zlyhávala som akurát tam, kde to presahovalo moje vedomosti – napríklad “vyber si spomedzi dvoch slov jedno: včera a more”. Keby som teda bola chcela, v 2/3 prípadov sa dokážem ako-tak štylizovať; ale ten test mi mal povedať niečo o mne, tak som sa neštylizovala… kým daný pán psychológ zjavne áno.
Ak si ty psychológ, tak si opravujem o nich mienku, ale ak si čokoľvek iné, Daskalos je pán. 😛
Páči sa miPáči sa mi
Nie nie som, nikdy som to nerobila, ale vystudovala som to. Uz na skole sa v podstate celych 5 rokov rypes v sebe. vsetko co sa ucis skusas si na sebe. Ak chces ist dalej a robit psychoterapiu, musis ist do vycviku, kde sa dalsich ix rokov rypes v sebe este intenzivnejsie. Mna osobne to ku koncu uz ozaj dost nebavilo, takze som nechcela pokracovat touto cestou. Vela mojich spoluziakov islo studovat psychologiu prave z toho dovodu, ze v provm rade chceli poriesit seba sameho. Samozrejme su ludia v poradniach, ktori nemaju nejaky konkretny vycvik a tym padom by ani nemali oficialne opravnenie robit psychoterapiu, nejaka poradenska cinnost ok, to je ine. Vela krat moze byt takyto psycholog aj uplne odveci, k mnohym co poznam by sa mna osobne ani nenapadlo ist radit, ale ak je to oficialny terapeut s normalnou licenciou, bez toho aby mal seba sameho porieseneho z velkej casti (na stopercent to ani nejde) sa to neda.
Páči sa miPáči sa mi