Keď cítime bezmocnosť

1962863_10152404949232688_3152680444693775689_nDnešný citát je pre všetkých, ktorí práve riešia otázku bezmocnosti, bezradnosti, stratenosti (hehe, Pathworkingový klub, zdravím! 😀 ):

“Narodili ste sa na to, aby ste používali svoju osobnú silu. Ak tak nerobíte,  cítite sa bezmocne, paralyzovane a deprimovane – čo je len signál, že niečo nefunguje tak, ako by malo. My všetci máme nárok na všetko to krásne a vzrušujúce v živote. A tieto pocity nadobúdame len vtedy, keď využívame svoju vnútornú silu.” — Susan Jeffers

(You are innately designed to use your personal power. When you don’t, you experience a sense of helplessness, paralysis, and depression-which is your clue that something is not working as it could. You, like all of us, deserve everything that is wonderful and exciting in life. And those feelings emerge only when you get in touch with your powerful self.)

Trochu ma to desí. Často mám pocit bezmocnosti vtedy, kedy by som najradšej dala po papuli, ale výchova mi to nedovolí… To ako má byť zo mňa násilník?!

Niečo asi chápem zle. 😉 Nebolo by po prvýkrát.

Reklamy

89 thoughts on “Keď cítime bezmocnosť

  1. Čítam si ten citát dookola a snažím sa ho nasať, porozumieť mu.
    Prvý popud, ktorý mám pred sebou, je obraz.
    Predstavujem si seba (a ostatné osoby), ako sú obalené vlastným energetickým poľom. V rámci neho som silná, neohrozená, všetko, čo som. Mám 100% možnosti, stále s ohľadom na energetické pole – Ja. To pole má neskutočné pôsobenie, ktoré ani nedokážem pochopiť, takže ho ani neviem naplno využívať. Vtedy sa cítim deprimovane a paralyzovane, ale je to voľba. S použitím možností tohto môjho energetického poľa (sily) som schopná dokázať čokoľvek. Je dôležité nenechať si svoje pole “kontaminovať” poľom inej osoby. Sme súčasť celku, ale sme aj jedinečné “bunky”. Môžeme sa spájať svojimi poľami, ale nie vnikať alebo nechať vniknúť do svojho poľa iné. (Už som to dostatočne zamotala?) Ono sa tomu hovorí “vnútorná sila” (neviem prečo), ale ide vlastne o našu energiu, ktorá presahuje telo do určitej vzdialenosti. Vlastne sme celí energia, len v strede hustejšia, naviazaná, ťažká a čím ďalej od stredu ľahšia, voľnejšia a preto má aj viac možností.
    😀 😀 😀

    Liked by 2 people

    • Jednému som celkom neporozumela: hovoríš “Môžeme sa spájať svojimi poľami, ale nie vnikať alebo nechať vniknúť do svojho poľa iné.” Zrejme to vnímaš ako dve rozdielne veci, kým ja len ako to isté – “spájať sa” je u mňa “prienik”. Skús to popísať trochu inými slovami, možno pochopím, ako to vidíš ty.

      Like

      • Spájaním myslím akoby si dve lopty prilepila k sebe. Tvoria celok, ale nedošlo k premiešaniu. Existujú samostatne a zároveň tvoria niečo nové, s inými vlastnosťami.

        Like

      • Hmmm… Ja to vnímam tak, že sa naše polia sústavne prelínajú a ak je človek empat, tak do seba sústavne ťahá prvky z polí tých druhých a necháva svoje časti energie v poliach tých druhých a je potom vyčerpaný. Ale rozumiem tomu prilepeniu sa a vytvoreniu niečoho nového.

        Like

      • Keď hovotím, že by sa nemali prelínať, tým nemyslím, že to nerobia. Ťažko povedať, kedy je to dobré a kedy na škodu. Možno keď si je človek vedomý svojej energie (sily), môže si dovoliť nechať preniknúť do svojej energie cudziu. My to robíme bez toho, aby sme ovládali vlastnú a potom sa čudujeme, čo sa nám deje.
        Vznik niečoho nového… ako vysvetliť… každá snehová vločka má rovnaké vlastnosti, ale každá úplne iné štruktúru a spolu vytvárajú určitú formu s vlastnosťami navyše. Asi je to blbý príklad, ale nič lepšie mi nenapadá.

        Liked by 1 person

  2. vo mne to asociovalo Lao C Tao te jing….33

    Moudrý,kdo rozumí druhým
    osvícený, kdo rozumí sobě
    Kdo druhé přemáhá, je silný
    kdo sebe přemůže, je mocný
    (Oldřich Král)

    K ovládnutí lidí nám stačí moc,
    k ovládnutí sebe však potřebujeme
    opravdovou sílu.
    (Josef A. Zentrich)

    Like

      • možno to bude heslovite 🙂
        osobnú silu chápem ako niečo čo dostávame do vienka pri narodení je to naša jing esencia obsahujúca zdedené a získané z energií neba a zeme náš životný potenciál = “JA” …od počiatku zharmonizované, tj. bez konfliktné… postupne naberáme a fixujeme modely správania, reakcií podľa schopností… “bojujeme” o svoje miesto na svete… bezmocnosť frustrácie… je výsledok postoja JA v určitej situácii… tj. ako využijeme našu osobnú silu na posúdenie situácie… buď na “súperenie”, ktoré pozná len dva póly – víťaza alebo porazeného alebo na “kooperáciu”, ktorá pozná kompromisy a toleranciu atď. … alebo na zvládnutie svojho JA, nášho postoja a poznanie a uznanie nášho miesta vo svete

        Liked by 1 person

      • Ja osobne mám problém s kompromismi. Ja cúvnem a aj ty cúvneš. Ani jeden z nás nie je spokojný, ale hlavná vec, že sme sa nepovadili… Som za optimálne vyriešenie situácie a ak mi ten druhý ukáže, že jeho riešenie je z nejakého dôvodu výhodnejšie (v konečnom dôsledku pre oboch), tak nech je po jeho. Takáto tolerantná prestávam však byť, keď ide o útoky na mňa (fyzické, ale niekedy blbo reagujem aj na verbálne).

        Obe veci, konflikt i kooperácia, môžu fungovať len v hmote, kde jedna vec je oddelená od druhej; ona ani v hmote nie je oddelená, ale ľahšie sa s tým pracuje takto. Proste ak sa presadím na úkor niekoho, on tiež nie je vo vzduchoprázdne, pozná iných ľudí a ak chce, môže si nájsť spôsob, akým mi to vráti – čiže to prepojenie nie je nulové. Ale fakt je, že keby sme nevnímali “ja” a “ty”, veci ako konflikt a kooperácia by celkom stratili význam. 🙂

        Liked by 1 person

  3. Tato vec mi rezonuje tento tyzden viac ako inokedy a sice v tom,ze som okolnostami nuteny pracovat v time s ludmi co maju na pracovne postupy diametralne odlisny nazor a ja som na pokraji vybuchu to patricne okomentovat.len sa zdrziavam bo si hovorim naco ma sem 1000ce km od domu zavialo a byvam a spolupracujem s ludmi s ktorymi si vobec nerozumiem.uff zeby dan za dobre prachy a peknu prirodu?:- D mozno od veci koment ale napadlo ma to v suvislosti so stratou energie a znechutenim pri praci doslova som citil ako v istom momente zo mna unika energia,ale potom som to ustaL VED KED NEJDE O ZIVOT IDE O…..vsak viete:-DDD

    Liked by 1 person

    • Dnes som vďaka Pathworkingovému klubu urobila ďalší krok vo vnímaní bezmocnosti… Je to niečo ako dopad nášho perfekcionizmu, kedy svoju predstavu nadradíme predstavám iných a nedokážeme akceptovať, že oni našu úžasnú predstavu nezdieľajú. A musela som sa rozosmiať, pretože to je to, čo mi anjelskí odjakživa vyhadzovali na oči – že som “anjelskejšia od anjela”. Ja som učila ich, ako by sa taký anjel mal správať… 😀 Všetko je to prejav ľudského ega, ktoré chce svetu vnútiť svoju predstavu o fungovaní, keď už je ten “Boh”, ako to ezoterici svorne tvrdia. 🙂

      A ako u každej iracionálnej reakcie (napr. aj pri strachu) asi pomôže jediné – porozumieť tomu, prečo sú veci tak, ako sú. Vidieť ich nie z pozície herca, ale z pozície diváka na balkóne, ktorý nemá na deji pražiadne osobné záujmy a vníma širšie súvislosti, ako vidí herec, pretože má odstup od konania. Čiže ak príde depresia alebo bezmocnosť, je to signál, že sme sa ponorili do kaše a vidíme len časť situácie, nie situáciu kompletnú. Kompletné situácie sú totiž zákonité procesy, ktoré sú vždy optimálne a netreba na nich nič “opravovať”. U teba rôzne prístupy k práci, u mňa rôzne predstavy o tom, ako by sa ľudia navzájom mali správať. Ak oni pracovné postupy vnímajú inak ako ty, asi majú svoje dôvody a je dobré tie dôvody zistiť a pochopiť, potom ťa prestanú rozčuľovať a nebudeš sa cítiť bezmocný. Ak sa ľudia správajú iracionálne, tak len preto, že na nich nepozerám zo správneho uhla pohľadu; keď ho nájdem, pochopím, že sa nemôžu správať inak, a pocítim najskôr súcit, ale nie bezmocnosť. Takto nejako to asi bude fungovať. 🙂

      A to mi pripomína taoistický citát z dnešného večera: The truly calm man can always avoid violence, čiže vnútorne naozaj pokojný človek sa vie za každých okolností vyhnúť násiliu (=jeden zo sprievodných prejavov bezmocnosti).” 🙂 Niekto sa fakt stará, aby sme tú bezmocnosť zhodili zo stola definitívne. 😉

      Like

  4. aj v radiu dnes hvovril futbalovy trener slovenskzch futbalistov do 21 rokov o bezmocnosti. Nejak ich straslivym sposobom znicil rozhodca nejakeho doleziteho medzinarodneho zapasu, koli comu teraz nepostupia neviem uz kam. Povedal, ze citite bezmocnost a nemozete prejavit ziadnu emociu, lebo kazda emocia to len zhorsi. Ma tak napadlo, ze ci fakt naozaj to tak nutne musi platit. Ako chapem, ze ak je rozhodca zaplateny a vysledok je kupeny, vznika situacia vhodna pre bezmocnost. Ale kedze na kazdu situaciu by teoreticky mal existovat sposob ako pouzit svoju silu, malo by to nejako platit aj tam. Len neviem ako. Zaujimave ako sa to s tou bezmocnostou zrazu nakopilo 🙂 Keby tak ten chudak trener vedel ze este k tomu na vine je vlastne nas pathworkingovy klub, lebo tam si to teraz potrebujeme poriesit 😀

    Liked by 1 person

  5. vo mne to asi skor evokuje stav stotoznenia sa s myslou…vtedy som citila paralyzaciu, ked som mala pocit ze si nezasluzim pekne veci ktore sa mi deju, bezmocnost, ked som videla vsade okolo utrpenie a myslela si ze je na mne to vyriesit, deprimovana som zase vzdy ked proste nerespektujem prud zivota…neviem to uplne presne vysvetlit slovami, ak vsak mam svetle momenty nerozmyslania, ktore su zatial velmi kratke, tak ziaden z tychto pocitov sa nedostavi a vtedy som len v akomsi pokoji a zmiereni so svetom, sebou a vsetkym okolo nech by aj tragace padali 😀

    Liked by 1 person

  6. Bezmocnosť (obmedzenie/nesloboda) vnímam tesne spojenú so sebaľútosťou (neúplnosť/strádanie) a kto vie, koľko pocitov sa tam vlastne u mňa v tom momente “mieša dohromady”. U niekoho iného to môže byť (v mojom vnímaní Je) úplne iný mix a teda iný vnem/termín/príbeh 😀

    Bezmocnosť je u mňa prejavom obete a pred tým tam niekde ešte asi úraduje aj sudca (predpoklad), ktorý to rozsekne na nejaký podnet môjho svetonázoru (predpokladu o ňom), tým “správnym” spôsobom 🙂 Bezmocne/sebaľutujúc sa cítim/vnímam preto, lebo sa tak chcem/potrebujem cítiť/vnímať.
    Nie som dosť dobrý a ani nemám na to vplyv (je to mimo mňa), lebo…
    Nemôžem prevziať zodpovednosť za svoje tvorenie, lebo ja nemám právo/neviem adekvátne tvoriť, lebo…

    Sú to pre mňa užitočné vnemy/pocity na mojej ceste za slobodou, kreativitou a radosťou (naplnením), resp. za rozpoznaním a prijatím aj tejto možnosti vnímania – ak chcem.
    Vnímam to ako zdanlivý paradox, lebo v istom momente svojho vývoja/spoznávania mám (potrebujem) pocit, že nie som kompletný/plný. Cítim sa prázdny, resp. neúplný, ale pritom nikdy nemôžem byť iný, ako kompletný/plný/dokonalý a teraz je už len na mne, kedy budem potrebovať opätovne prísť na to / uvedomiť si / dovoliť si vnímať, ako sa to cíti, byť úplný.
    Kde sa presne nachádzam keď takto uvažujem?
    Som naozaj tu a teraz?

    V hlave/mysli, to ale neviem uchopiť a tak sa zdanlivo opakovane motám dokola (môj prípad). Až keď som sa začal pýtať “srdca” (mojich vnútorných pocitov) a začal ich vykopávať z toho nánosu “ignorácie” (prijal ich existenciu), tak som začal postupne lepšie “chápať” (prišli aj nejaké odpovede), ale o týchto vnemoch sa mi potom väčšinou zvláštne “rozpráva”. Ešte to neviem dať asi poriadne pre seba do slov (predpoklad) a tak sa nečudujem, že často krát nie som zrozumiteľný pre svoje okolie 🙂

    Liked by 1 person

    • Dobrovoľne odovzdávam svoju moc a “väzním” (ukotvujem) ju v minulosti, alebo budúcnosti a preto k nej práve teraz nemám prístup a vtedy (opäť nie teraz) sa cítim bezmocne 🙂

      Teraz sa vlastne cítiť bezmocne nedá 😆 😉

      Liked by 1 person

      • Matrioshka, ide o žitie v tu a teraz. Keď to už viem-žijem, tak mám k dispozícii všetku svoju moc a silu (predpoklad). Na základe tohoto predpokladu robím ďaľší, že už nemám pocit bezmocnosti. Som si plne vedomí toho, čo sa okolo mňa deje a čo sú moje možnosti. Niečo ako bezmocnosť/bezradnosť tam už neviem zavnímať. Samozrejme sa bude diať, že bude každý človek / situácia iný/á a ja na to budem patrične reagovať, ale už ich nebudem vnímať bezmocne – ako niečo, čo sa ma dotýka negatívne na základe nespracovanej skúsenosti z minulosti (zabudnutej, resp. naučenej/prevzatej).
        Budem ich vnímať-pozorovať a na základe toho, sa budem rozhodovať a konať…vedome a zo svojej rovnováhy – v strede…je to ale všetko zatiaľ len predpoklad, takže uvidíme, čo z toho bude, až to bude moje poznanie…o tvojom poznaní neviem nič 😀

        Like

      • Sorry, ale keď ťa napadne týpek ako kasňa a ty nemáš kam ujsť a nemáš sa ako brániť, tak sa cítiš bezmocne tu a teraz. Alebo keď pozeráš, ako ti práve mačka čúra na posteľ. Alebo keď ti zomiera rodič a záchranka sa niekde zabudla 45 minút. Vieš, že karty sú rozdané a nič už nenarobíš a je ti z toho nanič.

        Ovšem, väčší machri ako ja si môžu zakázať čokoľvek v tej chvíli pocítiť. Ja to ešte nedokážem. 😦 Raz, až budem veľká.

        Like

      • Sun, každý rozprávame možno o niečom inom.
        Keď som ja naozaj tu a teraz, vnímam veci ako sú (nie žeby som tam už bol), poznám seba (čo momentálne ešte nepoznám) a nemám agendu (mám jej ešte celkom dosť), ktorú som si odložil nedoriešenú z minulosti, ktorá by nejakým spôsobom viazala moju moc/silu/energiu, aby som mohol vnímať bezradnosť/bezmocnosť.
        V tom momente (100% tu a teraz) teda prijímam realitu aká je, bez mojich obáv, resp. nespracovaných neg. skúseností, ktoré by mohli meniť “vzhľad” mnou vnímaného pohľadu/reality.
        Chlap ako skriňa, ktorý ma ohrozuje = Chlap ako skriňa, ktorý ma ohrozuje + prípadné možnosti čo sa dá robiť na základe pozorovania + moje skúsenosti
        Smrť blízkej osoby = smrť blízkej osoby + info, ktoré v tom momente viem o smrti
        Ešte ma napadla 1 vec, ak platí zákon rezonancie a ja už nemám nevyriešenú agendu = viem žiť na 100% v tu a teraz = neviem si pritiahnuť niečo, čo by vibrovalo na úrovni bezmocnosti/bezradnosti, lebo mám k dispozícii a som si plne vedomí svojej sily/moci, zodpovednosti súzvuku/súpatričnosti so všetkým a teda budem priťahovať len veci, ktoré vibrujú na tejto úrovni.
        Opäť ale rozprávam len o mojom vnímaní/predpokladoch a to/tie tvoje vôbec nepoznám 🙂

        Like

      • Je mi ľúto, ale touto cestou s tebou nebudem kráčať. Ja som racionalista a tvrdý materialista a viem, že ak niektoré podmienky nedokážem ovplyvniť, tak na ne budem mať pravdepodobne nejakú reakciu, pretože cez túto reakciu poznávam svoje okolie. A jedna z foriem reakcie je aj pocit bezmocnosti. Vtedy viem, že som narazila na “vyššiu moc” (v zmysle vyššej roviny mojej existencie, ktorá ma šupla do podmienok, ktoré nedokážem ovplyvniť, https://eprakone.wordpress.com/2014/10/20/ako-vyzera-nas-priestor-pre-zhmotnovanie/) a jej existencia mi až bolestivo pripomína moju “nižšiu schopnosť”. Nevravím, že som babrák. Vravím, že som človek a nie je mi všetko ľahostajné. Až mi bude naozaj všetko jedno, tak potom strácam svoju funkciu v hmote a je na čase pohnúť sa ďalej.

        Mimochodom, ja sa na ten okamih celkom teším. Smrť ako vykúpenie z pocitu bezmocnosti. 🙂 (A áno, uvedomujem si, že je to len reakcia ega. A nie, vôbec mi to neprekáža. 🙂 Nepotrebujem si preinterpretovávať chlapa jak kasňa na moje čokoľvek nezvládnuté. Viem žiť s tým, že chlap jak kasňa je prekážka. To neznamená, že sa ho nepokúsim zdolať. To len znamená, že beriem do úvahy, že to možno aj nezvládnem – a podľa toho sa patrične cítim. 🙂 A P.S.: Dvakrát v živote som v tejto situácii bola. Ani raz som necítila bezmocnosť, len besnú zúrivosť 😳 – a oba razy som “zvíťazila”. Chlapi jak kasňa, traste sa… blondínečka nosí zuby v ksichte. 😉 )

        Like

      • Sun, no a tu sme práve pri tom pozoruhodnom nedorozumení, ktorého je plný celý svet 🙂
        Všetok je mi jedno (nemám záujem – nesúcitím/nesúzniem – odmietam prítomnosť) a byť v tu a teraz, je v mojom vnímaní protiklad 🙂
        Neodolávať nebezpečenstvu (ignorovať ho – tváriť sa že neexistuje – odmietať ho) a vnímať realitu s jej možnosťami bez vplyvu nespracovanej minulosti a jeho následkov a vzhľadom na to konať, sú v mojom vnímaní tiež protiklady.
        O tvojom p.s. predpokladám, že vravíme obaja o tom istom. Ak som tu a teraz, žiadna bezmocnosť nenastáva, lebo nemá voči čomu, pretože bezmocnosť potrebuje vzťah s minulosťou.
        Ak ma situácia núti konať a sústrediť sa na to na 100% je to tu a teraz. Čisté vnímanie a konanie (preto podľa mňa veľa ľudí obľubuje adrenalínové športy). Ako náhle príde pochybnosť – či už pred akciou, alebo po nej (v akejkoľvek podobe), už nie som v tu a teraz a potom je možný akýkoľvek prejav pochýb/odmietania – napr.: bezmocnosť, alebo sebaľútosť 🙂
        Nebyť v tu a teraz je dobré, byť v tu a teraz je dobré, ak z toho mám dobrý pocit. Ak z toho dobrý pocit nemám, môžem s tým niečo spraviť, ale môžem si aj naďalej vychutnávať nepríjemný pocit. Slobodná vôľa je úžasný nástroj 🙂
        Vyčítať si svoje bytie / odsudzovať sa / odmietať sa / ľutovať sa, je tiež voľba, ktorá môže pri dostatočnej koncentrácii priniesť rozhodnutie, ktoré nasledovne môže priniesť pozoruhodný pokrok v osobnom vývoji smerom k sebaprijatiu a sebaláske.
        Apropo, žiadny dvaja ľudia, nekráčajú po tej istej ceste a jediná cesta, o ktorej môžem niečo povedať, je tá moja. O tých ostatných neviem nič 🙂

        Like

      • Prečo si myslíš, že bezmocnosť potrebuje vzťah s minulosťou? Kvôli tomu, že v minulosti si sa cítil “mocnejší”? Ak tak – s ktorou minulosťou potrebuje vzťah? Vlastne… čo je tvoja minulosť? Toto všetko sú veci, ktoré nemám vyjasnené. Ak mám prístup k spomienkam, ktoré nie sú moje vlastné (po vašom asi “minulé životy”), ale nemusím ich vedieť zoradiť do súvislosti, minulosť a budúcnosť a tu-a-teraz mi celkom splynú do jedného. On aj ten Tolle hovorí, že okrem tu-a-teraz nie je nič. Ja hovorím, že všetko okrem tu-a-teraz môže byť len nami vymyslené. A v konečnom dôsledku aj to tu-a-teraz, ak nie je nijaké “ja”. A je zvláštne, že napriek tomuto všetkému ten pocit bezmocnosti máme… Počkaj do zajtra či do stredy – naplánovala som úryvok z psycanics, ktorý mi s týmto rezonuje. Potom sa môžeme baviť ďalej. Alebo aj nie; preskočila som dosť podstatnú a nie celkom stručnú časť, takže možno tebe to nedá tú informáciu, ktorú to dalo mne. Ale až bude trochu viac času, dorobím aj ten zvyšok. 🙂

        Like

      • Myslím si, že bezmocnosť je produktom mysle a tá podľa mňa pracuje len s minulosťou a na základe toho predpokladá budúcnosť. Pravdepodobne (a možno vôbec nie) aj kvôli tomu veľa sebapoznávacích smerov, razí cestu “von z hlavy”, lebo tam sa dosť komplikovane vníma a pracuje s prítomnosťou, cez už spoínané minulo-budúce predpoklady a ak je prítomnosť jediná existujúca realita, tak sme všetci pekne mimo 🙂 Nie žeby to bolo niečo zlé, svoj zmysel/účel myseľ určite má, len vnímať výhradne iba cez ňu prítomnosť môže “trochu” komplikovať – rozmazávať možnosť/schopnosť jej jasného vnímania (mitote?).
        Ten predpoklad o nemožnej bezmocnosti bez vzťahu k minulosti som postavil na tom, že keď ja vnímam bezmocnosť, tak na to, aby som tento pocit vedel priradiť, potrebujem už nejakú skúsenosť/spomienku, keď som si tak už raz pripadal. Ináč neviem o tom, že práve tento pocit je bezmocnosť. Potom je ešte otázka, odkiaľ som pri svojom 1. bezmocnom zážitku vedel, že sa jedná o bezmocnosť? Tu sa dostávam k tým spomienka, ktoré možno nie sú moje. Niekto možno raz niekedy stál pri mne a povedal, že ak cítim toto, jedná sa o bezmocnosť a pritom rozprával o svojom pocite, ktorý ja nemám zatiaľ možnosť si prežiť – precítiť, lebo je jeho, ale aktívne som prevzal túto “definíciu” za svoju, takže v podstate stále rozprávam o niečom, čo vôbec neviem, čo to je, pretože som nedokázal reálne porovnať ten jeho pocit s tým mojim a tým pádom neviem, či sme sa rozprávali o tom istom 🙂 Je to taká celkom slušná haluz. No a navyše k tomu ešte pribúda “násobenie” sa týchto zážitkov v minulosti, pretože to nebolo len raz, keď som sa tak cítil a tým pádom postupne strácam ako keby prepojenie-spomienku s 1. zážitkom a už ani neviem, kde to všetko začalo a reagujem čisto automaticky na nejaký program o ktorom už neviem, že som ho “inštaloval” a v tom momente je to pre mňa definitívne moja realita a “spadla klec”. Bojím sa a nemám silu s tým nič robiť. Dokonalý “začarovaný kruh” z ktorého niet úniku – zdanlivo 🙂
        Samozrejme je kľudne možné, že to o čom ja rozprávam je práve výsledkom toho začarovaného kruhu 😆

        Like

      • Akurát dnes som bol svedkom, ako sa môjmu kamarátovi v stolárskej dielni šmykla fréza a on si pozdĺžne do palca vyfrézoval asi 3cm dlhú a 8mm širokú drážku. Ten okamih trval snáď tisícinu sekundy – takže naozaj prikrátko na akúkoľvek úvahu ( dokonca aj jeho výkrik bol už len ozvenou na to, čo sa stalo ), ale prvý pocit , ktorý sa u mňa dostavil bola práve bezmocnosť. Vlastne keď sa teraz nad tým zamýšľam , bolo to trochu zložitejšie. Čas sa v tej chvíli spomalil ( takmer ako scéna v Matrixe ) a realita dostala takú divnú pachuť. Dej pred mojimi očami som vnímal akoby z väčšej diaľky a moja osoba sa doslova roztrojila. Jedna časť sa tú scénu snažila absolútne ignorovať, nútila ma odvrátiť zrak a venovať sa tomu , čo som robil doposiaľ – akoby ťa niekto vnútri seba presviedčal :” Nie toto si namýšľaš, toto sa nikdy nestalo” . Druhá časť si úplne jasne uvedomovala , čo sa deje a to , čo pritom cítiš je práve obrovská bezmocnosť, neschopnosť akokoľvek to ovplyvniť , zvrátiť, napraviť. A súčasne s tým je tu ešte tretia časť, ktorá ťa štartuje do akcie – bežíš pre lekárničku, oväzuješ čudný pahýľ , čo pred úplne malou chvíľkou býval palcom, vedieš motajúceho sa bledého kamaráta do auta, rútiš sa do nemocnice ( lepšie povedané chcel by si sa rútiť – v skutočnosti sa prebíjaš zapchatou Bratislavou = ďalšia bezmocnocť ), potom na urgentnom príjme prekonávaš úskalia slovenského zdravotníctva = ďalšia bezmocnosť. A pritom tá prvá časť v tebe stále zarputilo opakuje :” Nie, toto nie je skutočnosť , to je iba jeden z tých hlúpych, zlých snov. S vývojom situácie sa však toto rozdelené vedomie začína zase zlievať dohromady. Ako prvá sa vytráca tá tretia časť – jej funkcia skončila okamihom zabuchnutia dverí na nemocničnej vyšetrovni – misia ukončená, adrenalín klesá. Ako čas beží, hlava si zvyká na novú realitu a tak aj prvá časť slabne, až napokon zanikne úplne. Jediné , čo pretrváva je tá prekliata BEZMOCNOSŤ – akoby ti ju niekto vypálil laserom rovno do mozgu…:o(((

        Liked by 2 people

      • Jool, možno si ešte nešiel dostatočne ďaleko do minulosti, rezp. nedokončil svoje pozorovanie svojej reakcie, lebo tam sa niekde možno práve nachádza spúšťač pre tvoju bezmocnosť/bezradnosť/ľútosť.
        To, že si “môj” kamarát ublížil je skúsenosť. Ja neviem, ale nič o jeho potrebách/problémoch/charaktere/vibrácii – o ňom. Mám len svoje predpoklady o ňom a teda akýkoľvek záver, ktorý si o ňom spravím, vrátane bezmocnosti/ľútosti, je postavený na mojich predpokladoch a možno ešte odmietaní prevzatia zodpovednosti za to, čo sa okolo mňa deje.
        Nemám dôvod pochybovať o správnosti nastavenia systému/vesmíru a každý okamih sa v ňom odohrávajú rôzne situácie, ktoré vždy obsahujú úplne všetko (ak platí zákon o zachovaní rovnováhy). Aj tie “dobré” a aj tie “zlé” atribúty (pokiaľ sa na vesmír pozerám z pohľadu duality).
        V mojom vnímaní, aj keď cítim bezmocnosť, necítim ju v súvislosti s niekym iným, ale vždy len v súvislosti so sebou. Ako teda potom môžem byť bezmocný, keď sa deje niečo niekomu inému, na čo nemám mať ako vplyv? Preto predpokladám, že spúšťačom je možno niečo nedoriešené v mojej minulosti, resp. niečo naučené/prevzaté – napr. neg. skúsenosť, ktorá vytvorila ranu, ktorá sa ešte nezahojila a je stále plná jedu / pocitu nespravodlivosti (ako to krásne spomína Ruiz).
        Netvrdím, že ja už nevnímam bezmocnosť, len predpokladám, že existuje stav, v ktorom ju už nie je potrebné vnímať a to neznamená, že sa z človeka stane bezcitný tvor – práve naopak. Vďaka lepšiemu pochopeniu – umožneniu si širšieho pohľadu, je možné byť omnoho viac súcitnejší, ako na úrovni bezbrannosti/bezmocnosti/sebaľútosti…
        …je mi ľúto, že sa tvojmu kamarátovi stal úraz, ale to je tiež len dôsledok mojej negatívnej a nespracovanej skúsenosti s úrazmi/bolesťou z minulosti, ktorú do veľkej miery podporuje moja neznalosť zákona príťažlivosti a možno ešte iných zákonov, ktorých si momentálne nie som vedomí.
        Srdečne ti ďakujem, za tvoje zdieľanie a odvahu pozerať sa realite do očí.

        Like

      • …a ešte jednu vec som si uvedomil v súvislosti s týmto mojim zážitkom, takže to sem dávam, aj keď to nie je priamo k téme. Kdesi , ktosi raz v dajakom príspevku položil otázku : “Ako dlho vlastne trvá to Tu a Teraz ?” Dnes sa mi zdá, že poznám odpoveď. Keď prežívaš niečo krásne ( napr. ležíš v objatí s niekym, kto ti je milý – ešte si na to matne spomínam :o)), čas sa začne akoby naťahovať, jeho okraje strácajú kontúry a z tu a teraz sa stáva takmer bezbrehé, časopriestorové kontinuum. Naproti tomu pri zlom a bolestivom zážitku sa jeho hranice zostrujú a rozmery ktoré sme schopný rozlišovať sa blížia ostriu žiletky – niekedy doslova.

        Liked by 1 person

      • Iskra ale toto co si priradil bezmocnosti, mozes rovnako povedat aj o pocite lasky. Alebo o akomkolvek inom pocite. ten pocit sa moze volat aj Jojo, ale kedze sme asi vsetci uz ten pocit pocit zazili podobne, nazvali sme si spolocne prave tento pocit ktory vnimame konkretne takto BEZMOCNOSTOU. Dalo by sa popisat presnejsie, aby nam bolo jasne ci hovorime o tom istom. Ja napriklad pri bezmocnosti popisujem nemoznost pohybu, a pritom silnu tuzbu pohnut sa, je to taky tlak zvnutra, ktory postupne asi unavou mizne a ostava uz len ta nehybnost akoby sa svalovy tonus znizil na minimum. Tolko asi tak ja, zhruba, dalo by sa urcite aj presnejsie, ak ta zaujima skumat pocit bezmocnosti viac v tele ako v hlave….

        Like

      • Matrioshka, mňa pri tom hneď napadá otázka, prečo vnímam nemožnosť pohybu, keď sa hýbať vlastne chcem? Zdá sa mi, ako keby proti sebe bojovali 2 protichodné programy a moja otázka opäť znie, čo tie programy vravia, ako fungujú a kto ich programoval? Tak isto ma napadá otázka, čo sa v tom momente, keď toto cítim, deje v mojej hlave, resp. čo sa v nej dialo tesne pred tým, než tento pocit začal? Som naozaj v prítomnosti, ako predpokladám?
        Väčšinou však len konštatujem, že som “bezmocný” a už za tým nejdem ďalej a potom môžem tvrdiť, že bezmocnosť existuje aj v tu a teraz, lebo mi chýba ďalšie poznanie a opäť sa pýtam, prečo nejdem ďalej?
        No a aby to bolo ešte bohatšie, si myslím, že opäť máme všetci pravdu, pretože to, že niekto nejde ďalej a niekto áno (resp. je to tak predpokladám), je len rozdiel v hĺbke poznania, ale neznamená, že 1 je pravda a to 2. nie 🙂
        Ústredná otázka však pre mňa vždy znie, čo vlastne chcem? Odpoveď je zo skúsenosti u každého človeka odlišná a tým pádom je pre mňa aj právd toľko, koľko je ľudí / bytostí a ich zdielanie mi pomáha navigovať, ale ešte samo o sebe nerozhoduje o zmene smeru jazdy 😀

        Like

      • Iskra, ked ta pri pocitovani dvoch protichodnych sil napadne akakolvek otazka a ty na nu zacnes hladat odpoved, prave si posunul svoju pozornost od pocitovania do premyslania. Mna zaujima momentalne co zistime, ked pozornostou ostaneme v tele, ked sa nepresunieme do hlavy.

        Like

      • Máš pravdu, popíšem to ešte viac.
        Keď ma ovládne pocit bezmocnosti, akoby všetko strácalo kontúry, rozplynú sa hranice. Niet s čím porovnávať, cítim uvedomenie si pominuteľnosti vlastnej dôležitosti. V tom okamihu nedokážem nič analyzovať a ani nechcem. Nechám sa “plynúť”, nekladiem odpor. (To ostatné nasleduje až potom, keď sa zobudí myseľ).

        Like

      • Matrioshka, je to krásna úloha na sebapoznávanie, ale už len tento rozhovor, ktorý teraz vedieme, vedieme z mysle, lebo tá je práve špecialista na minulosť a budúcnosť 🙂
        Myseľ je planým nástrojom JA, ide mi len o to, naučiť sa telo používať ako komplex, so všetkými jeho nástrojmi. Dostať sa do stavu rovnováhy a v tom stave práve taká bezmocnosť podľa môjho predpokladu nie je už možná, lebo si uvedomujem svoju moc/silu. Môžem byť možno stále “slabší” ako niekto druhý, ale nie BEZ-MOCNÝ = 0 moc/sila.
        Napr.: ak nemám zodpovednosť za to čo sa mi deje, môžem byť bezmocný, ale to najprv potrebujem svoju zodpovednosť niekam odovzdať a to by ale znamenalo, že si pre ňu môžem kedykoľvek opäť prísť 🙂

        Like

      • Iskra, to je práve to. Naša moc má svoje obmedzenia. Ak sa deje niečo, na čo nemáme dosah a pritom sa nás to dotýka, cítime to ako bezmocnosť. Vtedy je nám naša moc na … s prepáčením. Môj názor. Teda v dualite má bezmocnosť svoje miesto. Iba Boh nepozná bezmocnosť 😀 a spoznáva ju cez nás.

        Like

      • Jarka, máš plné právo vnímať svoju realitu presne tak, ako ju vnímaš 🙂 a ja nesúdim tvoje vnímanie, resp. nie je to môj zámer.
        Moje vnímanie je presne také ako som napísal a cítim sa v ňom veľmi vítaný, podporovaný, milovaný, naplnený. Mám aj opačné pocity a vtedy viem, že je čas meniť smer smerom ku kráse a radosti, resp. viem, že sa to dá a až budem chcieť, stačí pootočiť kormidlom 🙂

        Like

      • 😀 veď som tam aj napísala, že je to môj názor. Ak si mal potrebu reagovať, asi ti nebol až taký ľahostajný 😛

        Like

      • Parada Jari, dik, zvlastne je, ze u teba je to uplne opacne ako popisal Jool, pre neho vtedy naopak vnima ostre hranice. Aky je potom rozdiel medzi tvojim vnimanim bezmocnosti a vnimanim uvolnenia?Respektive, kde v tele pri bezmocnosti citis nejake nepohodlie alebo ako to nepohodlie vyzera?

        Like

      • Možno ide o zásadný rozdiel “prijímania” pocitu bezmocnosti – pasívny a aktívny, neviem.
        Nepohodlie cítim v oblasti 3-4-5 čakry. Je to taká slabosť, akoby som sa rozpúšťala. Zaujímavé je, že som podobný pocit zažila pred pár dňami počas jednej z asán. Udržiavala som sa v nej, kým ten pocit neprešiel. Možno som našla vlastný utlmujúci prostriedok na bezmocnosť 😀

        Like

      • mhm teraz ma nieco napadlo, presne toto rozpustanie respektive stracanie sily vnimam aj ja…chcela som sa opytat, ktorym smerom sa rozpusta?u mna je to asi smerom do priestoru a asi by som to chcela nabuduce skusit nie len rozpustat smerom do priestoru (stracat)ale cast aj v bezpeci uchovat vo faze cakania…ak budem moct skusim ci viem s tym toto urobit….len to bude musiet byt naozaj taka cvicna bezmocnost, nic strasne, plis mile univerzum, prosim si jeden priklad, ale jemne, som zaciatocnik 😀

        Like

      • Je to rozpúšťanie do priestoru, ale mne to nepripadá, ako vzdávanie sa svojej sily. Skôr akoby ma niečo liečilo, len sa tomu nesmiem brániť.

        Like

      • Jari, chapem, ale zasa sa pytam kde je potom to nepohodlie?Co je nepohodlne na uvolneni?V com je to nepohodlie?Chytila som sa toho slabnutia, oslabenia, k tomu a este k tomu smeru von sa mi viaze to stracanie energie. To by mohlo byt pocitovane neprijemne. Ak je to neprijmeny pocit, musim niekde nejako vnimat tu neprijemnost. Kde?Ako? Neriesim ci ma to lieci, ci mi to skodi, riesim cisto len to ako to citim a kde to citim.

        Like

      • Nie je to príjemné uvoľnenie, možno liečivé, ale nie príjemné. Môže nastať “vylučovanie”, ktoré sa nedá ovládať, napríklad slzenie-plač, pomočenie, zvracanie atď.

        Like

      • rozhovor vedieme z mysle, ale ja si viem tie pocity v tele vybavit do iste miery aj volou, viem sa tam dostat, ked sa o tom bavime, moje telo nie je mimo, je tu so mnou a rovnako aj s tebou v rozhovore, sledujem ho a pisem ti o tom co vnimam. je aj jednoduchsi priklad. Napisem ti skus urobit 10 prudkych nadychov a potom mi napis co si pocitil vo svojom tele. Ked zacnes pisat o ucinku kyslika na jednotlive telesne tkaniva, viem ze mi pises veci z hlavy a nie veci z tela, chapeme sa?:)

        Like

      • Áno, myslím, že sa chápeme a ja som písal všetky svoje komentáre z hlavy 🙂
        Môj názor je momentálne taký, že rozhovory – slovné zdieľanie, sú vždy vedené z hlavy…napriek tomu mám ten pocit, že nedokážem dobre priblížiť to, čo chcem zdielať, ale keď to bude mať byť, tak to určite bude 😀

        Like

  7. Téma bezmocnosti pokračuje… Je to neuveriteľné! Dnes, ako som sedela na onkológii, čítala som psycanics a je tam celkom nový pohľad na bezmocnosť. Ak sa mi podarí to cez víkend spracovať, hodím to sem ako článok; ak sa mi to nepodarí urobiť dnes-zajtra, tak potom až v novembri.

    Liked by 1 person

  8. Dnes som si precitala na Fb velmi peknu vecicku od jednej kamosky, hodi sa mi sem k teme bezmocnosti, v tom zmysle, ako podla mna mozno bezmocnost pretransformovat alebo vyuzit….dovolim si ju odcitovat:
    ” STROM JE MAJSTER TAOISTA
    Len čo ho vietor zoblečie úplne donaha a dážď z neho omyje posledný prach, strom začne naplno kontemplovať. S dychom stiahnutým do vnútra, začína v hĺbke svojej večnosti čakať. Strom je majstrom v čakaní, je obnaženým stelesnením trpezlivosti.
    V dobe, keď všetko chceme mať hneď, keď prípadné zostupy berieme ako koniec sveta, keď dôležitým krízam – pracovným, životným či partnerským, nedovolíme vykonať svoju službu, ale snažíme sa zotrieť ich zo stola, či radšej nahradiť niečím iným, v dobe, keď na rýchlosti prenosu dát závisí naše šťastie…, je čakanie absolútne OUT. A pritom je tak nevyhnutne IN.
    Čakanie si vyžaduje určitú dávku „smrtischopnosti“. Umrieť musia naše túžby, očakávania, nutkania…, aby sa esencia čakania premenila na priezračný magický diamant. Je to alchýmia života, podvolenie sa transformáciám bez nášho pričinenia. Tým diamantom je tzv. pravá chvíľa; chvíľa, kedy to, čo má prísť, to, čo sa má stať, či prejaviť sa, nastane v tú pravú chvíľu. To je TAO, to je „Wu wei“ – konanie v nekonaní.
    Strom dnes neraší nové listy, čaká. V tom čakaní zbiera sily a svojimi prežitými skúsenosťami živí svoju budúcnosť, modeluje svoj ďalší zdravý letokruh. V čakaní koná.
    Strom je majster taoista a ja som sa zapísala do jeho učenia.”
    Zuna Shiatsushi

    Liked by 2 people

    • Mna to dost inspirovalo, aj vzhladom na to co som napisala predtym, ako konkretne vnimam ten pocit bezmocnosti (ako tah smerom dnu spolu s protitlakom smerom von). Obe tieto sily su podla mna “spravne”. Niekedy vyhra to von a ideme do akcie, je po bezmocnosti, dobre je ale uvedomit si aj tu druhu silu a nasledovat ten tah dnu, potom vyhra ta nehybnost, cakanie, konanie v nekonani.

      Like

      • Bezmocnosť ako pocit existuje a občas ho cíti každý z nás, aj keď jej možno dá iné meno.
        Podľa seba viem, že ju cítim vtedy, keď sa niečo deje mimo mojej vôle, takže na to ani nemám vplyv. Deje sa to, lebo existujú aj iní ľudia s vlastnou vôľou, nie sme na svete sami. Vtedy akoby som bola pozorovateľom následkov alebo zámeru niekoho iného, na ktoré moja prítomnosť nemá priamy vplyv, ale priebeh tohto následku alebo zámeru má vplyv na mňa.
        Môžeme bezmocnosť pitvať a tárať teoreticky celé roky, ale ak matke zomiera dieťa, ak človeka čaká nevyhnutná amputácia, ak pozerá na lietadlo, ktoré odlieta a on v ňom nesedí, aby si splnil svoje sny, tak ten pocit bezmocnosti zvrátiť situáciu tu jednoducho je a basta. Ako ten pocit následne spracujeme je už individuálne, ale tieto známky ľudskosti nám práve umožňujú zažívať to čím sme.

        Like

      • Pre mna ale ked ten pocit dostane konkretne takpovediac fyzikalne vlastnosti, uz to nie je az tak celkom teoria. Lebo ono pocit bezmocnosti mozes pocitit aj v menej dramatickych situaciach, v podstate aj banalnych, vtedy sa podla mna da zamerat priamo nan, nie si zafixovana na tu dramu, popri ktorej su nejake debilne pocity absolutne nepodstate. Kludne by som radsej rozoberala situaciu, ked sa strasne ponahlam a neda sa mi nastartovat alebo tak neco 🙂

        Like

      • Samozrejme, že bezmocnosť vypláva aj v menej dramatických situáciách. Keď nenaštartuje auto cítim skôr, že som nasratá, ako bezmocná 🙂 Takéto extrémne prípady som vypichla práve preto, lebo sa s nimi nedá špekulovať 😀
        A propos, prečo sa tak vehementne bránime precíteniu bezmocnosti a vymýšľaniu kadejakých kľučiek v behu za osvietením? Myslím, že bezmocnosť je pocit, ktorý sme dostali od “Vesmíru”, aby sme si boli vedomí, že aj keď máme božské vlastnosti, nie sme Boh 😀 a zákony príčiny a následku platia aj pre nás.

        Like

      • Jari, praveze nemam pocit ze by som sa snazila pocitu bezmocnosti vyhnut a vymyslat klucky, uplne naopak, momentalne sa skusam zamerat nan pozornost, spomenut si na situacie kedy ho citim a ako ho citim.

        Like

      • Bezmocnosť rozoznám okamžite. Najprv pocítim niečo ako paralyzovanie mojej fyzickej časti aj mysle. Potom začne myseľ fungovať, ale fyzická časť je stále nehybná. Myseľ vyhodnotí stupeň bezmocnosti, čo následne spustí príslušnú emóciu – strach, zlosť, vzdor, dokonca smiech. Pri vyvolaní strachu som sa naučila spájať s Michaelom, vtedy cítim buď otupenie alebo vnímam čiastočné riešenie. Ak ma prepadne zlosť, buď sa jej poddám alebo (znova moje lekcie z posledných týždňov) začnem v duchu analyzovať. Občas analýza príde až po odznení hurikánu 😀 Ak vo mne bezmocnosť vyvolá vzdor, konám. Nie vždy správne, nie vždy uvážene, ale niečo ma núti podniknúť aspoň nejaký krok. No najlepšie je, keď sa dostaví smiech. Vtedy sa “vzdávam” a prijímam bezmocnosť ako fakt, nebojujem, iba sa ju snažím nechať odznieť.
        Všimla som si, že Strach (obavy) prichádza v prípadoch, kedy som bezmocnosť začala pociťovať zoči-voči situácii, ktorú som nespôsobila, nemôžem ju zmeniť ani ovplyvniť jej priebeh. Smiech prichádza vtedy, ak sa niečo stane nezvratné v dôsledku môjho rozhodnutia, nepozornosti, proste ako reakcia na rôzny môj druh akcie.

        Like

      • Jari, pocit bezmocnosti si mi konkretnejsie popisala len v prvych dvoch vetach. Tie sa mi vcelku podobaj s tym co som popisala k svojmu pocitu bezmocnosti ja. Chcem vediet co je to konkretne z pocit a ci aj ini ludia ho citia rovnako. Vie mi o nom povedat aj viac, ale myslim o tom pocite konkretne.

        Like

  9. Inak vsimla som si zaujimavu vec. Ked je temou pocit lasky, len sa to tak hemzi kadeakymi konkretnymi vnemami, farbami a svetlami, ktore ludia vedia popisat ze vnimaju. Ked je temou pocit bezmocnosti, tak zrazu ziadne farby, ani svetla konkretnych farieb, ani symboly. Namiesto toho kopec logickych konstruktov v snahe najst riesenie. Preco?Sak pocit je vzdy pocit, dalo by sa to popisat podobne, len by to asi malo mat ine farby, ine vone a namiesto lietania na motyloch by nam na hrudi mohol sediet nosorozec, nie? Predpokladam 🙂

    Liked by 1 person

    • Máš pravdu,popíšem to ešte viac.
      Keď ma ovládne pocit bezmocnosti, akoby všetko strácalo kontúry, rozplynú sa hranice. Niet s čím porovnávať, cítim uvedomenie si pominuteľnosti vlastnej dôležitosti. V tom okamihu nedokážem nič analyzovať a ani nechcem. Nechám sa “plynúť”, nekladiem odpor. (To ostatné nasleduje až potom, keď sa zobudí myseľ).

      (Skopírovala som to ešte raz, lebo ma hodilo do iného vlákna 🙂 )

      Like

      • …hmm, teda fakt nám to s jarah funguje naopak, presne ako to o kus vyššie postrehla matrioshka. Tam , kde sa ja cítim príjemne, tam kde zažívam lásku, rozkoš, vášeň, tam kde sú moje zmysly hýčkané chuťami, vôňami, tvarmi, farbami, alebo prítomnosťou a energiou milovaného tvora, a samozrejme keď sám sebe pri tom dovolím vypnúť všetky možné “asistenčné, kontrolné programy” ktorých si moja myseľ za roky života vytvorila neúrekom, presne vtedy u mňa povolí všetok odpor a ja sa slastne rozpúšťam v tu a teraz. Strácajú sa kontúry :), rozplývajú hranice :), mení sa realita času i priestoru. Podľa mojej logiky :))))) je to tak preto, že splývaním s niečim, rozpúšťaním sa v niečom slabne význam a moc nášho ega a ( zdanlivý ) čas spolu so ( zdanlivým ) priestorom sú len akési pomocné koordináty, ktoré egu uľahčujú uvedomiť si vlastné hranice a polohu voči všetkému ostatnému.

        Naproti tomu všade tam, kde je hrubo narušená moja 🙂 predstava fungovania sveta, moja 🙂 vízia spravodlivosti, mnou 🙂 vytýčené hranice únosnosti pre vlastnú či cudziu bolesť – všade tam kladiem aktívny odpor a prvotným pocitom je hnev od ktorého je už len krôčik k otvorenému boju . Následkom toho je, že videnie sa zúži, kontúry sa zaostria , celá pozornosť tela sa sústredí na “target “. Spolu s tým som v tejto sústredenosti schopný zavnímať menšie a menšie detaily aj časové okamihy – podľa mňa preto, že v boji každý cm môže byť osudový a každá tisícina sekundy posledná – ego a jeho svet sa cíti ohrozené , bráni svoje hranice a s tým rastie aj dôležitosť vyššie spomenutých časopriestorových koordinát.

        Akonáhle však zistím, že síl je málo, že toto nedám, alebo to prebehne tak rýchlo, že ” už ” je neskoro, môj hnev sa mení na bezmocnosť, s ktorej sa možno vyvinie pocit krivdy, ľútosť a úplne nakoniec akýsi tichý smútok. A faktom tiež je, že pokiaľ sa tomuto smútku poddám, môžem sa aj v ňom začať rozplývať a rozpúšťať, ale kvalitatívne inak, ako u toho pekného – je to ten pocit státia po krk v niečom lepkavogumovokašovitom, kde aj ten najmenší pohyb spôsobuje utrpenie . Toto štádium už ale môže byť u slabších kusov kritické a tu je podľa mojej skúsenosti :))) najvyšší čas zasiahnuť kvalitným destilátom .

        Ale aj prehrané súboje s vesmírom sú druhom poznania ( možno tým najdôležitejším ) a s jeho nárastom zvykne kaskádu hnev, bezmocnosť, smútok vystriedať úplne iný postoj a tým je pokora a dôvera, že všetko je presne tak, ako má byť. ( S tou pokorou sa mi to už občas prihodí, s tou dôverou je to úprimne povedané zatiaľ dosť chabé )…

        Liked by 1 person

      • kokso teraz som si neni zasa ista tym smerom kam sa to pri bezmocnosti “rozpusta” ci pre mna skor “straca”. Som sa znovu skusila na to naladit a tusim to ide predsa len dnu, ale tam sa to nejak prepadava akoby do ciernej diery…hm haluz…taky obycajny pocit tisickrat to slovo pouzijeme a vieme o nom takpovediac prd, nezda sa vam?

        Liked by 1 person

    • Vnímam to veľmi podobne ako píšeš, akurát vtedy sedím až po hlavu ponorený vo vriacej smole (nie na nosorožcovi 🙂 ), ktorá mi nedovolí hýbať sa. Som ťažký, veľmi ťažký. Som ako keby bez hodnoty, neviem poriadne reagovať (myslieť?) – pocit zamrznutia v čase. Som sklamaný a ľutujem sa najviac, ako sa dá. Pravdou je, že presne neviem, či sú toto pocity počas, alebo až po pocite bezmocnosti.

      Like

      • haluuz, ty tam mas teplo a tazko, to je asi presne opacny pol ako sme popisali my dve s Jarah. Ked tak rozmyslam, ja sa tam vnimam ako to nic, co je pod tou tarchou a ty sa vnimas ako ta tarcha. Wow 🙂

        Like

      • Je kľudne možné, že s Jarah ste to pozorovali o mnoho detailnejšie – širšie, ako ja, ale samozrejme je tiež možné, že sa bezmocnosť jednoducho prejavuje rôzne u každého človeka a ak by ste s Jarah skúmali do detailu svoje vnímanie, možno by ste našli zopár odlišností aj medzi sebou a tým pádom už to nie je rovnaké vnímanie.
        Je pravdou, že teraz sa s negatívnymi pocitmi veľmi nezaoberám (nemám dôvod) – skôr skúmam tie radostné a tak ak sa ich snažím opísať, často krát čerpám z veľmi nejasných spomienok, čo ale neznamená, že už nie sú aktuálne.
        Mám z toho ale vždy ten pocit, že tá bezmocnosť proste nastáva ako moment, keď analyzujem svoj výkon a teda porovnávam sa s niečím už dávnejšie definovaným ako stav plnej sily, čiže nie som v prítomnosti a preto sa tá moja “úvaha” pohybovala týmto smerom 🙂

        Like

      • oooch jojojoooooj Iskra ale co je toto za pocit? “Mám z toho ale vždy ten pocit, že tá bezmocnosť proste nastáva ako moment, keď analyzujem svoj výkon a teda porovnávam sa s niečím už dávnejšie definovaným ako stav plnej sily, čiže nie som v prítomnosti a preto sa tá moja “úvaha” pohybovala týmto smerom” ???Takyto pocit fakt citis?Sak toto sa ako da CITIT? Toto si predsa MYSLIS, nie?Keby si toto citil to by som si uz fakt nevedela predstavit ako sa da takyto “pocit” popisat (tak ako sme to skusali s pocitom bezmocnosti). Toto je pre mna strasne matuce, ked niekto nazyva myslienky pocitmi a za pocitmi zasa hlada myslienky. preco nemozeme nazyvat veci tak jak sme si ich nazvali, ved neustale vymienanie nazvov nam v nicom nepomoze, ci hej?

        Like

      • 🙂 hehe, áno, máš pravdu, ale pre mňa je podstatný skôr ten dôvod, prečo si to myslím (lebo informácií mám v hlave veľa, ale podľa niečoho si vyberám, ktorú použijem – niekedy je to “logikou” a niekedy možno nie) a tam je podľa môjho momentálneho vnímania pôvodom práve “pocit”…a súhlasím s tebou, že je to často krát potom naozaj veľmi mätúce, pretože ja si naozaj neviem predstaviť, čo ty cítiš (viem len rozprávať o svojich pocitoch, alebo myšlienkach – vnímaní) a teda neviem vlastne o čom hovoríš, ale môžem predpokladať a tam je na ťahu zase myseľ, ktorá sa pokúsi predstaviť si nejakú už zažitú skúsenosť, ktorá by sa teoreticky mohla najviac danému opisu priblížiť a toto je tiež “iba” môj predpoklad.
        Páči sa mi však, ako na to ideš, že sa to pokúšaš precítiť v priamom prenose, aby si vedela, o čom je vlastne reč 🙂
        Ja tento pocit volám intuícia (nevychádza z mysle, ale skôr z oblasti hrudníka), možno som netrafil ten správny termín pri komunikácii s tebou (môj nesprávny predpoklad), ale je to to najlepšie, čo momentálne viem ponúknuť 🙂

        Like

      • Inak pre toto mi riadne lezu na nervy niektore ezotericke teorie, ktore su postavene na tom, ze vsetko co sa nam nepaci nazveme Mysel a to co nam je prijemne nazveme Citenie. Ak to niekedy nevychadza, treba este viac premyslat a hladat taku odpoved aby to vychadzalo. Ak sa nam to stale moc nezda (opravnene, lebo je to cisty vymysleny bullshit), tak jedine preto, ze mame pred sebou este daleku cestu. Nuz mna to uz niekedy aj celkom rozculuje :).

        Like

      • Hej hej, istý čas som s podobným vnímaním mal problém aj ja…momentálne to naozaj beriem tak, že neviem o ničom takmer, resp. vôbec nič a zdieľam kopec mojich predpokladov…Veľa krát sa stretávam s problémom vlastne definovať, čo je to To, čo momentálne vnímam (cítim). Vždy je to podľa mňa (predpoklad) nejaký mix logiky (mužskej energie/čakra 7-5) a pocitov (ženskej energie/čajra 1-3) a niektorá (väčšinou tá mužská) v interpretácii tohoto vnemu prevažuje a toto je naozaj veľmi mätúce, pretože ja vlastne vôbec nevnímam to, čo sa naozaj deje (nevnímam moje reálne ja), ale moju prefiltrovanú predstavu reality/mňa (podľa špeciálnych kritérií, ktoré má každý úplne iné). Ja síce veľa rozprávam o pocitoch, ale napriek tomu u mňa prevažuje moja mužská/logická časť…ale pracujem na tom celkom intenzívne, takže až sa to podarí a ono sa to podarí, budem vedieť komunikovať úplne autenticky 😀
        Prepáč, ak som ťa uviedol do môjho zmätku.

        Like

      • Teraz keď tak nad tým rozmýšľam-preciťujem to :D, tak mám dojem, že mi zatiaľ unikol jeden dôležitý vnem…rozprávame sa o pocitoch, ale už viac krát sme mali diskusiu o tom, aký je rozdiel medzi po-citom a citom (emóciou a cítením)…neviem či som tie 2 pojmy v zátvorke, či pre ňou správne trafil 🙂 … Je tým pádom možné (predpoklad, ak by to bola pravda), že to rozdelenie vnímania, ako som sa v predošlom komente pokúsil zhrnúť ešte treba doplniť-rozšíriť o 4. čakru a potom by to mohlo vyzerať takto:
        1.-3. = city -> ženská energia / vnímanie
        4. = pocity -> rovnováha / optimálne vnímanie
        5.-7. = myšlienky/logika -> mužské energia / vnímanie
        Tým pádom by mohol byť dosť zásadný rozdiel medzi tým, čo cítim, si myslím a aký mám z toho všetkého pocit.
        Je možné, že keď veselo diskutujeme o myšlienkach, vlastne rozprávame (takmer) vždy o pocitoch, ale toto je naozaj veľmi silný predpoklad, bez veškerého skúmania/pozorovania na pozadí, ale to čo pri tomto teraz cítim, sú motýle v bruchu (také príjemné a teplé iskrenie) a to vnímam vtedy, keď idem správnym smerom, no a výsledný pocit je príjemný – rovnovážny 🙂 …. hehe, neviem to popísať slovami…nevadí 😀

        Like

      • aha, no a aky je to ten dovod co je pre teba podstatny? Ako v pohode, ja mam rada myslenie a vobec nic proti nemu nemam naopak, len ked je to na mna prilis komplikovane, zvyknem znervozniet. V podstate ani neviem preco mi to pripada take komplikovane, volaco mi tam nestimuje, co tu komunikaciu nejak kazi. neviem celkom presne co.

        Like

      • Ako, som už písal, dôležité je pre mňa, prečo som v tom rozpoložení, vnímaní, myslení, v ktorom sa nachádzam, aby som mohol na to prísť, ako to prípadne opraviť/zmeniť.

        Like

      • tak hej ale potom mam dve otazky: ako mozes zmenit nieco co uz je?mozes to len zastavit, alebo skusit tomu nabuduce predist. A dalsia otazka ako mozes vobec ovplyvnit nieco co vlastne ani moc nepoznas?Lebo ak pocitim nieco (len tak hmlisto, bez toho aby som si uvedomil co presne citim, kde to citim, co sa mi deje v tele) a najskor hladam odpoved preco to citim, tak ako budem vediet ak najdem nejaky logicky sposob co by to mal ovplyvnovat, ci to ovplyvnuje prave TO? Ked to TO je zatial stale viac menej neznama velicina X? Ja vobec nevylucujem ze logicky (v hlave)mozem najst sposob ktory vie ovplyvnit to co citim. Ale logicky v hlave si to rozhodne nemozem overit ci naozaj funguje a ako posobi.

        Like

      • To čo je, ovplyvňujem tým, ako to vnímam. Pozorovateľ vždy ovplyvňuje pozorovaním, pozorovaný “objekt”.
        To čo sa už stalo, je skúsenosť. Počul som o tom, že aj to sa dá meniť, ale ešte som tomu poriadne zatiaľ neprišiel na kobylku. V podstate sa tam rozpráva o tom, že zmenou vnímania istej udalosti v minulosti (predstavím si, že to prebehlo ináč – podľa mojej potreby), môžem v podstate prepísať svoju skúsenosť a tým pádom zmeniť minulosť. Čítal som o tom v nejakej knihe v súvislosti so znásilneniami, resp. násilím na partneroch.
        Na základe skúsenosti ale viem reagovať na budúce situácie. Môžem sa ich pokúsiť zvládnuť, ak sa mi to pred tým nepodarilo. Je to vždy individuálne vnímanie a pre každého to znamená obvykle niečo iné.
        Čím menej o niečom viem, tým obmedzenejšie možnosti na vnímanie a reakciu mám. Je to ale zase priestor na výskum/pozorovanie. Niekedy stačí krátke pozorovanie na uspokojivý výsledok a niekedy je potrebné dlhšie. Tu sa mi väčšinou zíde trpezlivosť. Mám takýto postup:
        – niečo sa vo mne deje a necíti sa to v poriadku
        – čo sa to deje? – cítim sa zle, nesvoj, atď?
        – aký je to vlastne pocit? – hnev, smútok, ľútosť, atď.?
        – kde ho cítim? – v akej časti tela?
        – viem s ním pracovať – nadviazať spojenie a spýtať sa ho, či je možné ho “liečiť” – uspokojiť (existuje taká pre mňa veľmi pekná technika)
        – ak nie, resp. sa mi nechce postupovať práve týmto spôsobom, viem prísť na to, čo ho spúšťa? väčšinou, je to u mňa nejaká forma sebaodmietania / nevyhovovania
        – nasledovne, ak sa mi to podarí odhaliť, môžem použiť napr. hooponopono, na uspokojenie tohoto pocitu, čo je opäť len veľmi obdobná technika, ako tá, čo som ju len tak okrajom spomenul už vyššie.
        V celku mám skúsenosť s tým, že akákoľvek forma nespokojnosti na tele, alebo duši, je spôsobená nespracovaným pocitom v minulosti a to má väčšinou na svedomí, nejaký veľmi obmedzujúci program.
        Všetko to v mojom vnímaní súvisí s kauzalitou a s ňou spojeným zákonom vibrácie/rezonancie. Vedieť správne narábať s týmito “nástrojmi”, môže byť vcelku užitočné (nie, žeby som to už vedel) a to máme na plno v rukách a cez toto pochopenie – prevzatie zodpovednosti za to čo sa mi deje, viem manévrovať jednoduchšie životom, len to chce spoznať svoje schopnosti/možnosti a to sme opäť na začiatku celého projektu. Kto som? Čo to vnímam – cítim – myslím a ako to vlastne funguje?
        P.s.: tvoja dedukcia sa mi veľmi páči a má veľa krát pre mňa hlavu a pätu. Je ostrá a priamočiara a často krát veľmi vtipná. Ďakujem za tvoje otázky. Veľmi si mi pomohla – ako vždy 🙂

        Like

  10. Ak človek prijme všetko, čo sa mu deje ako súčasť výuky, ako lekcie, a tak isto aj to, čo sa deje druhým ako súčasť ich výuky a prestane mať chuť do všetkého zasahovať a všetko rozpitvávať, ak prestane ” plávať proti prúdu”, ale s ním splynie a nechá sa unášať, vtedy bezmocnosť prestane existovať, pretože niet čo riešiť – ostane len dôvera v múdrosť univerza.

    Like

    • Neira, ty už si v takom stave, že nepoznáš bezmocnosť alebo poznáš niekoho takého, kto už pláva na obláčiku a všetko je mu u…?
      Nie je to podrývanie, len sa mi to zdá taký opakovaný citát, ktorý ani presne nevieme ako naplniť, lebo nikto k nemu nedal návod.
      🙂
      Môžem prijímať rany ako súčasť výuky, to neznamená, že nepocítim bezmocnosť alebo ju vytesním tak, aby som ju necítila.

      Like

      • Mám strach dobrovoľne sa zbaviť črty, ktorá zo mňa robí človeka 😀 Bezmocnosť sa mi spája s pokorou, že si nemôžem dovoliť všetko a existujú určité hranice, priestor druhého človeka, do ktorého nemám právo vstúpiť, lebo nemám poňatia, prečo zažíva to, čo zažíva. Bezmocnosť je pre mňa pohľad do tváre “Boha” (obrazne povedané). Nie som presvedčená o tom, že absencia bezmocnosti zo mňa urobí lepšieho, duchovnejšieho a čojaviemčoešteakého človeka.

        Like

      • Sorry, Neira, ale ak takto vyzerá “dôvera v Univerzum”… Píšeš, že niečo “nechceme” akceptovať. Ako ty vieš, čo chceme alebo nechceme? Vieš len, čo si myslíš, že chceme alebo nechceme. Tvoja interpretácia nášho konania. Ani na okamih ti nenapadlo, že by sme miesto “nechcenia” napríklad “nedokázali” alebo “nemohli”… Prečo siahaš po vyjadrení, ktoré druhému podsúva, že niečo “nechce”? Odmieta?

        Tvoj príbeh o nás sa mi nepáči. Odmietam sa v ňom zúčastňovať. Tým ti, prirodzene, nebránim veriť mu aj naďalej… Tvoj príbeh a moja žiadna starosť. 🙂 Poprosím o reciprocitu. 🙂

        Like

    • Neira,

      vravíš, že už si za vodou, ale ak tento stav označuješ ako “a prestane mať chuť do všetkého zasahovať a všetko rozpitvávať”, tak prečo potom 1. chodíš na túto stránku (lebo my ostatní zjavne za vodou ešte zďaleka nie sme a možno tak rýchlo ani nebudeme) a 2. cítiš potrebu čokoľvek komentovať? Tiež nechcem vyrývať, len keď narazím na nelogické správanie, vždy ma zaujíma jeho dôvod, pretože mi možno pre túto oblasť chýba mentálny model, ktorý by z “nelogického” správania urobil správanie “logické”.

      Like

      • Prepáč, ak si nepraješ vidieť aj iný uhol pohľadu od iného človeka, nebudem už nič komentovať. Ale čítať budem aj naďalej 🙂

        Like

      • napadol ma taky chlapcek co u nas tancuje (maly ale velmi talentovany). V zime bol sa nami v kempe vsetko bolo uzasne, typek bol happy. V lete zrazu problemy. Akekolvek, hocikedy hocaky problem. Kedykolvek som sa na neho kukla, hned hodil pohlad plny starosti a nejake logicke vysvetlenie preco je vsetko na hovno. Striedal to uplne bez zabran, ako to dokaze len decko. V jeden den napriklad bol pruser :Som zly tanecnik. Tak sme mu cielene pumpovali sebavedomie. Ale coze, na druhy den prisiel s tym, ze je prilis dobry tanecnik a nebavi ho stale vyhravat. Zistili sme ze pomohlo, ked sme ho zacali cielene uz pri prvom naznaku problemu posielat do prdele s tym ze nemame cas na hovadiny. Nalada sa zazrakom zlepsila, problemy vymizli. Mna to az uprimne dojima ako sa deti dokazu vykaslat na to ci to bude logicke alebo uveritelne, proste si idu svoje, kym maju aku taku sancu na uspech 🙂

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s