V Pathworkingovom klube Boslaalu sa rozpútala zaujímavá diskusia. Idem kúsok z nej prehodiť aj sem, aby si ju mohli prečítať viacerí.
Vyštartovalo ju cvičenie Mám ťa rád a odteraz sa podľa toho budem aj správať:
Pozrite sa dnes do zrkadla a povedzte si: “Mám ťa rád a odteraz sa podľa toho budem aj správať.” Je dôležité správať sa pekne k iným, ale ešte dôležitejšie je správať sa pekne k sebe. Keď sami k sebe začnete pristupovať s láskou a rešpektom, priťahujete si do života spokojnosť a šťastie. Keď ste spokojní a šťastní, stávajú sa z vás lepší ľudia, lepší partneri, lepší priatelia… a v konečnom dôsledku lepšia verzia vás samých.
Na to jedna z členiek klubu odvetila, že práve s potrebou vytvoriť lepšiu verziu seba samej pracuje a je to zaberačka. Odpovedala som, že by to nebola taká zaberačka, keby sme voči sebe mali výhrady len v jednej oblasti – ale že obvykle, keď k sebe máme výhrady, tak to postihuje veľa oblastí a kým sa v jednej pohneme dopredu, iné nás sťahujú späť do pocitu, že nevyhovujeme.
No a potom sa diskusia odrazu nenápadne zvrtla.
A: “Ja som sebapozorovaním prišla na to, že môj bubák v skrini je čas. Mňa najviac dokáže rozobrať na skrutky pocit, že nebudem mať čas začať odznova, niečo urobiť alebo dokončiť, že nestihnem urobiť všetko, čo som si predsavzala, že moje sny a zámery ostanú neuskutočnené, teda sa neprejavia v tejto mojej realite.”
B: “Pred pár dňami som si vypočula seminár o 6 antizhmotňovacích návykoch. Je to vlastne uzatvorený cyklus, ktorý vychádza pravdepodobne z presvedčenia, že “nie som dosť (čokoľvek)”. V tej prezentácii sa začínalo až prejavom tohto presvedčenia – odkladanie vecí na neskôr, pretože sme presvedčení, že nemáme dosť času (nestanovujeme si priority, pretože nevieme presne, čo chceme, čo je pre nás dôležité alebo nie). Odsúvanie typu “vychutnám si to zajtra, najprv ešte urobím…”. Lenže toho “najprv ešte urobím” je vždy ešte niečo navyše, takže nakoniec sa k tej radosti nedostávame. Z tohto vzniká návyk vnímať veci negatívne a ten vedie k odporu – začíname konať, ako keby od všetkého záviselo naše prežitie (zasa: nestanovujeme si priority), a každá nová vec nás vytáča, pretože znova predlžuje čas, než nastane to “vychutnávanie”. Učíme sa na všetko hovoriť a priori “nie”. Nie, nechceme; nie, netrúfame si; nie, to nedokážeme; nie, to je príliš dobré, aby sa to mohlo udiať nám… Niečo chceme, robíme milión iných vecí (lebo si nestanovujeme priority) a na všetko, čo by sme chceli, reagujeme “nie” (lebo máme pocit, že nestíhame). Dostávame sa do vnútorného chaosu a ten premietame navonok, do okolitého sveta. Všetko sa na nás hrnie a my máme pocit, že sme totálni babráci a nestíhame ani to, čo iní. To zas vedie k pocitu izolácie, pocitu, že sme na všetko sami a čo si neurobíme my, to neurobí nikto… a pretože nemáme čas, odsúvame na neskôr.”
Ono je tam aj návod, ako tento začarovaný kruh prelomiť, ale ten vám sem už nedám. Kto chce, nájde ho v Pathworkingovom klube 🙂 . Ono aj na tie školenia si treba zarobiť. 😉
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre matrioshka Zrušiť odpoveď