Eprakone – ezoterika a spiritualita

Odkedy moji rodičia zomreli, musela som sa vysporiadať s tým, že vlastne ani neviem, či vedeli, nakoľko som ich mala rada… Nie som ten typický emotívny typ a o tom, čo cítim, obvykle nehovorím, takže nemám predstavu, nakoľko ma vnímali ako “milujúcu dcéru”. A potom, ako zomreli, som sa musela naučiť s týmto pocitom dlhu žiť. Naučila som sa nad tým netrápiť, ale pocit dlhu pretrvával. Proste fakt, s ktorým nepohnem, a tak ho akceptujem, aj keby ma mal zabiť. 🙂 Môj spôsob narábania s realitou. 🙂

V lete doniesla Ambala mačičku, ktorá mala mačiatka. Ambala si adoptovala mačičku, ja som prijala mačiatka. Už sa pohybujú medzi veľkými, hoci ešte nie sú najlepší priatelia, a tak využívajú každú chvíľku kontaktu so mnou. Keď pozerám telku, naskáču na mňa a spinkajú. Morinko požužle môj sveter a potom doňho zatne zúbky a spinká, Felinka ho (=môj sveter) masíruje a cuclá a Bobík sa mi natiahne cez brucho na opačnú stranu a necháva sa hladkať.

Asi pred dvoma dňami sme tiež takto pozerali telku, potom sa Morinko zobudil, zoskočil na koberec, poodišiel pár mačiatkovských krokov, rozvalil sa a odtiaľ ma pozoroval. Niečo som mu rozprávala, ako to ja už obvykle robievam (a to “niečo” obvykle vôbec nedáva zmysel 😉 ). Odrazu Morinko zažmurkal, vyrobil grimasu a odvrátil tvár. A ja som zostala sedieť v šoku, pretože to bola presne grimasa môjho otca! Keď býval unavený alebo mal dosť rozhovoru, vždy sa zatváril presne tak.

Vzala som na vedomie a začala som Morinka viac pozorovať. Má niekoľko ťahov, ktoré mal aj môj otec. Je žiarlivý, ale neprejavuje to, len vidíte, že to v ňom pracuje. Je pohodlný a pracuje skôr rozumom ako labkami. Než sa do niečoho pustí, strašne dlho to trvá (on vyliezol z brlôžka ako posledný a dokonca zdržiaval Bobinka, aby nevyliezal on), ale potom bez akejkoľvek praxe funguje rovnako dobre alebo lepšie ako zvyšní dvaja… Táto podobnosť ma nesmierne zabáva.

No a potom, na druhý deň, sme robili… čo? 😀 Pozerali telku. A odrazu akčná Felinka, ktorá dovtedy nebola vôbec mojkavá a pred dotykom skôr utekala a mala na všetko vlastnú hlavu, odrazu vyskočila na kreslo, zliezla mi z opierky na plece a strčila mi ňufáčik rovno do tváre. A z jej tváričky na mňa hľadeli oči, ktoré patrili mojej mame. 🙂

Je to tak. Morinko aj Felinka sú malé huňaté podoby mojich rodičov. Život mi dal druhú šancu. 🙂