Existencia

10679658_10204878927918029_8400794251605113846_oVčera večer som robila články do Boslaalu PWK na február a spracovávala som zaujímavý citát:

Najbližšie, ako sa naša myseľ dokáže dostať k zachyteniu toho, kto sme, je myšlienka “ja som”. Ale tá myšlienka nie je to, čo skutočne sme. Či už túto myšlienku máme alebo nie, ešte vždy existujeme. Poznáme myšlienku “ja som”. Je začiatkom falošnej predstavy jedinca, oddeleného “ja”. A pretože sme si s ňou nevedeli poradiť, myseľ pripojila k tejto myšlienke “ja”  rôzne označenia, napríklad “ja som dobrý”, “ja som zlý”, “ja mám problém” a podobne. Ale tieto myšlienky nemajú nič do činenia s nami, pretože už samotná myšlienka “ja”, pocit oddelenia, nie je to, čo skutočne sme. Len čo uvidíte falošnosť myšlienky “ja”, falošnosť predstavy, že sme samostatný jedinec, všetky identifikácie a predstavy celého života sa zrútia, pretože sa zakladajú na falošnom východisku.

Najprv sa mi to zdalo ťažké na pochopenie a potom ťažké na preklad. Ale len čo som sa do toho pustila, začali mi zaklikávať do seba kúsky mojej vlastnej skladačky…

Kedysi sa mi podarilo počas žam žungu vyliezť z tela a dostala som sa do stavu “všetko”. Teraz, ako som sa snažila spomenúť si na ten stav, dokázala som vyhrabať akurát tak slovo “existencia”. Podstatné meno. Nie “ja existujem”, ale len celkom jednoducho “existencia”… V tom stave naozaj nebolo nijaké “ja”. Neboli v ňom hranice, ktoré by mňa oddeľovali od čohokoľvek iného. Pretože som svojím vnímaním človek, vnímala som to “akoby očami”, ale nebol tam ten pocit ja – ono.

Takisto mi zaklikli Gabrielove “udalosti”. Zgrcnutie, “udalosť”, ktorá vytvára pocit niečoho nového oproti tomu, čo bolo predtým. Zážeh nového bodu vnímania.

A potom som si spomenula na jednu pasáž z tretieho dielu Voľného pádu. Spomínala som už, že som knihy snívala… Pri písaní som len reprodukovala obraz, ktorý som mala:

Moje telo akoby strácalo svoje hranice… Otvorila som oči. Videla som, ako sa Noro postupne mení na more zlatistých svetielok, ktoré sa ako svätojánske mušky začínajú rojiť do priestoru. Aj moje ruky okolo jeho krku sa začali rozplývať. Nespočetné množstvo belasoružových svetielok opúšťalo moje telo a miesilo sa s Norovými svetielkami. Cítilo sa to ako okamih, kedy splyniete s večnosťou.

Obzrela som sa na Mokoša, Mila a Ria. S nimi sa dialo presne to isté – ich pevné telá sa rozplývali, menili sa na záplavy svetielok a všetci sme postupne vypĺňali priestor kongresky. Nádherné pestré svetielka sa miešali navzájom, vznikali nové farby a nové víry… Odrazu som v nich zazrela tvár Mikiho, Roliho, Aďa i Vierky. Vírili sme vzájomne, prepletali sme sa a všetko bolo v dokonalej rovnováhe. Ovládol ma nesmierny vnútorný pokoj a dôvera. Bola som oni a oni boli ja. A nad tým všetkým som cítila Norov láskyplný dotyk. Menila som sa na jeho dotyk.

Vedela som, že nastane chvíľa, kedy sa znova vrátime do ľudskej podoby, ale súčasne som akosi vedela, že už nikdy sa nebude dať povedať, kde presne začína moja hranica a kde končí tá ich. Boli princípy, nie ľudia – a to znamenalo, že aj ja sa pomaly mením na princíp…

Eloi. Presne tak,” zazvučal Mokošov hlas v tej časti vedomia, ktorá bola prevažne ja. “Všetko je v dokonalom poriadku. Všetko je presne tak, ako má byť. Dôveruj.”

To bolo 15. júna 2013. Že ten obraz a tie myšlienky boli veľmi konkrétne, to som pochopila až dnes. 🙂

Nakoniec asi predsa len nastal čas pokúsiť sa pustiť hranice samej seba… Uvidíme, nakoľko to zvládnem. 🙂

 

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.