Nevieme, čo je naše poslanie, a tak nevieme ani to, čo je v našom najvyššom záujme. Toto je dôležité si sústavne opakovať:

“Neviem, čo je v mojom najvyššom záujme.”

Hneď sa staneme menej vzťahovační 🙂 a všeličo prestane vyzerať ako útok.

Viera v “útoky” všelijakého druhu je jedno z tých základných ľudských presvedčení, ktoré si vyžadujú absolútnu negáciu. Naše ego-ja nás vníma ako oddelené bytosti. Tým, že tuší, že predstava “oddelenosti” je len jedna obrovská ilúzia, čokoľvek pôsobiace proti predstave oddelenosti vníma ako ohrozenie a “útok” a sugeruje nám, že v každej chvíli by nás niekto/niečo mohlo o niečo pripraviť, znevýhodniť, vymazať… Vytvára v nás pocit sveta nedostatku, zraniteľnosti a znevýhodnenia.  Aby znevýhodneniu zabránilo, vymýšľa si pádne argumenty pre obranu a protiútok.

Naše hodnoty, presvedčenia, názory, vlastníctvo a telo vníma ako vystavené sústavným útokom. Ego-ja vníma veci osobne a preto ich aj berie osobne. Má vynikajúco prepracovanú schopnosť analyzovať a hľadať zdôvodnenia pre potrebu obrany alebo útoku. Vždy dospeje k úsudku, že treba brániť alebo útočiť, a premieta tieto dôvody do iných ľudí. Ak niektorý z týchto vnemov obsahuje pocit útoku, môžeme si byť istí, že ego-ja si vykonštruovalo obraz a premietlo ho navonok na niekoho iného, aby sme ho mohli potvrdiť. Nikdy, za žiadnych okolností nepozná realitu situácie takú, aká je v danom okamihu, pretože nepremieta pravdu, ale len vlastnoručne vykonštruovaný obraz. Tento obraz sa zakladá vždy na minulých zážitkoch a strachu z budúcnosti, pretože ego-ja nemá nijakú možnosť vidieť prítomný okamih.

Pre mňa z toho vyplýva, že kým sa cítime ako samostatná jednotka, pohybujúca sa v “cudzom” svete, cítime sa zraniteľní. Buď na to reagujeme agresiou, alebo strachom. Všetko potenciálne neznáme, nekontrolovateľné nás môže “poškodiť”, pretože existuje niekto, koho možno poškodiť – naše telo a naše majetky (v tom aj názory, postoje a predstavy), ktoré naše ego-ja považuje za rozšírenie svojho “ja”.

Len čo si pripustíme, že sme zraniteľní, kadečo okamžite začína vyzerať ako situácia, ktorá by nás mohla zraniť. Len čo si pripustíme, že by nás niekto mohol nemať rád, začíname vyhľadávať signály “nemá ma rád” v hocijakej situácii – a keďže ich hľadáme, skôr či neskôr sa naše filtre nastavia na to, aby nám poskytli to, čo hľadáme – aj za cenu skreslenia nášho vnímania reality. (Ja viem 😕 – zložitá veta. Inými slovami: čo hľadáme, to máme tendenciu vo všetkom nachádzať. Len preto, že to hľadáme. Všetko je vo všetkom, ale my to začíname vnímať, až keď to začneme hľadať. Dovtedy akoby to neexistovalo. 🙂 Energia nasleduje pozornosť.)

A tak hľadáme možné ohrozenia – a nachádzame ich… v konaní tých druhých. Našu neistotu premietame do nich a čokoľvek urobia, my si to vysvetľujeme ako naše potenciálne ohrozenie. Vyhral  Športku? A to sa teraz bude vyvyšovať nado mňa?! Bude predvádzať svoje peniaze?! Budeme popri ňom vyzerať ako neschopní blbci?! To, že niekto vyhral, nijako nesúvisí s tým, čo my sme alebo nie sme, čo máme alebo nemáme. Veď než vyhral, tiež sme tie peniaze nemali. Na našej situácii sa nič nezmenilo – len naše vnímanie našej veľkosti (“moje”) v porovnaní s niekým iným.

No a keď už začíname vnímať ohrozenie, potrebujeme sa predsa brániť… udrieť, poničiť, poškodiť nášho “soka”.

Ale úplne ma dostal až ten koniec – to, že ego v podstate nepozná prítomný okamih, pretože je založené vzťahovo a tak všetko dáva do vzťahu (aj to, čo v nijakom rozumnom vzťahu nie je). Ego žije z porovnávania s minulosťou a s tým, ako na základe minulých skúseností extrapoluje predstavu o budúcnosti. Kedysi to bolo tak, preto to bude teraz tiež tak nejak. Minulosť a budúcnosť sa egu pletú do každého pokusu vnímať len prítomný okamih. Keď niekto v minulosti nezažil zradu, nebude ju očakávať ani v prítomnom okamihu. Keď niekto nezažil uznanie, nedokáže extrapolovať budúcnosť, v ktorej zažíva uznanie. Naše ego nás drží večne v zajatí toho, čo sa nám už stalo.

Ak sa nevnímame oddelene, tak sme súčasťou toku energie. Mapa vedomia, cez ktorú pretekajú rôzne energetické potôčiky a podľa toho, čo nimi tečie, sa mení aj naše vnímanie. Niečo prichádza a niečo odchádza.  S pohybom energie v potôčikoch sa však samotná mapa vedomia nijako nemení –  jednoducho jedna “voda” je nahrádzaná inou, ale potok zostáva a niečo ním vždy tečie.

Všetko dávanie je prijímanie. Toto je priamy kontrast k východiskám pre existenciu, ako ich vníma ego-ja, ktoré sa snaží prijímať len pre seba, dávať preto, aby prijalo, a žije v presvedčení, že to, čo jeden človek získava, musí iný človek stratiť.

Čokoľvek dávame, to si nechávame.

Princíp “dávanie je prijímanie” poznáme z mágie ako zásadu, že čokoľvek vyšleme, sa k nám trojnásobne vráti. Nebudeme sa vadiť o miere návratnosti, ale potrebujeme si uvedomiť, že ak hľadáme zradu, nachádzame zradu, a tým narastá naše vnútorné presvedčenie, že zrada svetom hýbe. Hľadali sme zradu u iných (“vysielali/odovzdali” sme zradu) a ako dôsledok narástol pocit zrady v nás (“prijali” sme zradu). Čokoľvek vysielame alebo odovzdávame niekomu inému, sa v nás nevyhnutne hromadí tiež. Ak na niekoho prenášame hnus, hromadí sa aj v nás hnus. Ak na niekoho vysielame lásku, narastá naša vnútorná láska. Je to univerzálne pravidlo bez znamienka plus/mínus. Čokoľvek sledujeme, to si priťahujeme do nášho príbehu. Pritom je jedno, či ide o konanie alebo len myšlienky. Už samotná myšlienka usmerňuje našu pozornosť na niečo a presne to niečo sa za chvíľku začne v našom príbehu hromadiť.

Cvičenie na sebarozvoj:

Každá myšlienka je príčina. Ak každá naša myšlienka má následok, môžeme sa rozhodnúť proaktívne narábať s naším myslením a okamžite zlepšiť kvalitu nášho života i nás samotných tým, že si začneme všímať naše myšlienky, pocity a konanie. Keď sa v nás vynorí zlosť, jednoducho sa zastavme a rozhodnime sa pozorovať naše myšlienky a pocity. Uvedomme si, že nie sme naše pocity a myšlienky, že sa od nich dokážeme odpútať a len ich nezúčastnene sledovať, ako sa vyvíjajú.