U Paula Boyntona som našla citát, ktorý aspoň mne zasa pomohol si niečo ujasniť.
Keď sme kedysi stalkovali Ruiza, pri jeho dohode o bezchybnosti slovom sme sa dostali tak trochu do závozu. Niekto si bezchybnosť slovom vysvetľoval ako “len neublížiť”, iný si ju vysvetľoval ako “ja ti poviem, čo za ksicht v mojich očiach si, a ty si s tým urob, čo chceš”, ja som bola na koľaji “povedz tak dokonale, aby ten druhý pochopil čo najlepšie”. No a všetko z istého hľadiska bola “bezchybnosť slovom” – a tak sme boli tam, kde na začiatku. 😕
Fakt je, že k bezchybnosti slovom patrí aj to, že otvorene a úprimne povieš, čo si myslíš. Že svoje pocity neznižuješ ani nenafukuješ. Ale potom som mala problém s tým, že niekto to zneužíva na to, aby sa dramaticky hádzal o zem a keď sa nad tým pozastavíte, tak sa hodí dramaticky o zem druhýkrát a vreští, čo za neosvietený pokrytec ste… A má na to právo, lebo v svojich očiach je bezchybný slovom!
Proste koncept mi nesedel a nedokázala som ho spracovať.
Neskôr som znova lúskala Ruiza a spozorovala som, že “bezchybnosť slovom” používa v zameraní voči sebe. To mi dalo aspoň nejaké vodítko, ale nevyriešilo to otázku, ako vyzerá bezchybnosť slovom v komunikácii s inými.
No a včera som sa potkla o spomínaného Paula Boyntona. Píše:
Úprimnosť a priama komunikácia je osviežujúca a niekedy trápna. Pokiaľ však je tvojím úmyslom láskavá jasnosť…
(Honesty and direct communication is refreshing and sometime awkward. As long as your intention is clarity with kindness…)
Pri slovách “jasnosť s láskavosťou” to u mňa zazvonilo. Niekedy potrebujeme tomu druhému povedať, že v našich očiach blbne. Pokiaľ to urobíme láskavo, je to v poriadku. Úmyslom nebolo ublížiť.
Pokiaľ to urobíme neláskavo a hodíme mu na hlavu, že je blbec alebo pokrytec alebo kretén alebo babrák (alebo čokoľvek iné; ja som sa už vystrieľala 😛 ), nie sme bezchybní slovom. Sme presne to, čo tomu druhému hádžeme na hlavu, pretože on v tej chvíli zrkadlí len časť z nás, s ktorou si práve vybavujeme účty.
Čiže bezchybnosť slovom nie je o slove, ale o úmysle, s ktorým hovoríme. Nik iný preto nemôže povedať, nakoľko sme alebo nie sme bezchybní slovom – vieme to povedať len my sami, pretože len my sami poznáme náš úmysel. (A potom ešte tí, ktorí “vidia”. A to si o sebe myslí každý druhý. 😉 )
Takže všetko stojí a padá s tým, ako vnímame svet a seba v ňom. Bezchybnosť slovom je len nástroj, ako sa dopracovať k tej vhodnej proporcii. Ak bude proporcia štimovať, bude v poriadku aj naše použitie slova.










Povedz svoj názor